Témou v našom etikoterapeutickom kruhu je päť jazykov lásky a súčinnosť medzi pravou a ľavou hemisférou. Práve pri pohľade na hemisféry vyvstala otázka, či existuje spojenie medzi srdcom a umom. Existuje? Naozaj je to spojenie hlavy a srdca? Čo myslíte? Môže to byť aj inak? Čítajme:

Juraj: Chcel by som vás pozvať do zdieľaní na tému jazyky lásky.  Hneď ráno mi totiž prišla na um téma o hodnotení a sebahodnotení. Je to aj moja téma: uznanie, sebadôvera. Pravda o mne je taká, že v niektorých oblastiach sa viem ohodnotiť na desať, ale sú situácie, keď si niekto v nejakej súvislosti spomenie moje meno, a hneď ma to rozladí. Vybehne mi tam otázka - bude to dobré, či zlé? V tej chvíli moje hodnotenie sebadôvery nie je desať, ale dva, jedna. To je pravda o mne. S myšlienkami o pocitom uznania mi prišla ďalšia otázka – aký mám jazyk lásky? Zistil som, že mojim jazykom lásky je uznanie, poďakovanie. Mám to spojené aj v súčasnosti s najväčším mojím strachom – strachom zo zlyhania.

Hovorí sa, že každý máme svoj jazyk lásky, ale hneď mi napadá, či aj ja svojím jazykom lásky komunikujem sám k sebe. Keď mám jazyk lásky uznanie, či sa viem aj ja sám pochváliť, vyjadriť si uznanie. Keď viem, že aj dotyky sú mojím jazykom lásky, či si ich viem aj sám sebe darovať. Prišiel som na to, že sám k sebe nekomunikujem svojím jazykom lásky a že môj jazyk lásky mi ukazuje potenciál, čo mi chýba v živote a čo si viem doplniť sám. Tu je môj potenciál sa uzdraviť a mať všetky jazyky lásky v jednom.

Môžeme si myslieť o sebe, o svojom vývoji, o kvantových skokoch či krôčikoch, ktoré robíme, čo chceme, odpovede vždy, vždy dáva život. V reálnom živote, cez jeho prúdenie alebo spomalenie, vidíme, či sme na správnej ceste alebo v slepej uličke. Či bdieme, alebo naše vedomie spí. Či harmonicky ideme na pulze života, či nie. Aj o tom je naše rozprávanie.   

Daniel: včera som rozpoznal jeden svoj tieň, ktorý som dlho-dlho potláčal. Všimol som si, že niekedy sa pozerám do zrkadla tak, akoby som si zacláňal pohľad rukou – aj chcem, aj nechcem vidieť zrkadlenie. Nevedel som sa totiž prijať v niektorých situáciách. Rozpoznal som tieň v tom, ako si obliekam rôzne kabáty, masky, ako sa pasujem do určitých rolí. Čo sa stalo? Stretol som sa s priateľkou, s ktorou sme sa nevideli dlhšie. 

V etikoterapeutickom kruhu sme sa pozreli na ticho. Jednoduché dvojslabičné slovo a debatka o ňom prechádzala od ľahkého konštatovania, že každý z nás potrebuje svoje ticho, až po vlastné skúsenosti s tichom, ktoré partnerov môže rozdeľovať, alebo naopak, môže byť priestorom spojenia, porozumenia a výživy pre vzťah.

Znovu sme v rozhovoroch zisťovali, ako môžeme všetko, čím žijeme, vnímať z dvoch pozícii. My sme ich nazvali dva priestory. Prvý priestor je priestorom odporu. Ak sme v ňom, rozhodujeme sa a riešime situácie primárne zo svojho strachu. Prvý príklad: bojím sa, že ochoriem, tak sa dám zaočkovať. Druhý príklad: bojím sa, že nebudem môcť cestovať, tak sa dám zaočkovať. Tretí príklad: bojím sa, že mi očkovanie ublíži, ale pre istotu sa dám očkovať. Všetky tri príklady – celé zle vzhľadom ku kvalite života. V uvedených prípadoch totiž hybnou silou konania je strach. Bojíme sa tak či tak.