Môj jogový učiteľ Višvagurudží má narodeniny 15. augusta a pri príležitosti jeho osemdesiatky naň jeho žiaci v Střílkach na medzinárodnom jogovom seminári spomínali cez osobné príbehy.
Mnohí vraveli, že ho poznali skôr, ako ho osobne spoznali. Toto sa prihodilo i mne. Keď som bola na operácii nohy, som o Višvagurudžím niečo vedela. Počas narkózy som však mala pocit, že ma niekto zabalil do oranžovej plachty a celý čas ma držal v náručí. Keď som priateľovi opisovala tieto obrazy, povedal - veď to je Swamidží. Tak sme ho vtedy nazývali. Po operácii som sa veľmi rýchlo zotavila a odvtedy je noha v pohode. Už je to viac ako tridsaťpäť rokov.
Druhá spomienka mi prišla v súvislosti s projektom Joga do škôl. Intenzívne som na ňom spolupracovala, a tak som sa s Višvagurudžím stretávala častejšie buď u neho doma vo Viedni, alebo on prišiel do Bratislavy, ale stretávky bývali aj na ministerstve školstva. Višvagurudží po schválení projektu chodieval s nami najmä na tlačové besedy s novinármi. Neraz sa stalo, že ešte pred tlačovkou si pozrel menovky, kto kde sedí a moju presunul k sebe. Vypozorovala som, že vždy, keď sa tak stalo, „hrozil" na tlačovke nejaký stret s novinármi. Niektorí totiž boli proti jogovému projektu. Najmä z novín nábožensky orientovaných. Višvagurudží nepotreboval ani tlmočníka a novinárom odpovedal namiesto mňa. Veru, zažili sme vtedy horúce chvíle! Keď teraz pozriem na tie časy, s pokorou si hovorím – malo to zmysel. Joga a detské srdiečka sa stretli a idú spolu ďalej aj v súčasnosti.
Do tejto „školskej“ kategórie patrí aj moja rigorózna práca na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Môj školiteľ mi navrhol, aby som spracovala z detskej jogy všetko, čím som žila jednak v základnej škole, jednak vo vzdelávaní učiteľov vo všetkých metodických centrách na Slovensku. Všetky jogové cvičenia vhodné pre deti, riekanky, metodické postupy, vzorové hodiny... Obhajobu rigoróznej práce som mala v mesiaci, keď som oslavovala päťdesiatku a keď sa po Slovensku zdvihla vlna proti joge. Komisia ma niekoľko hodín riadne zvŕtala! V pokoji som odpovedala, v pokoji som z fakulty odišla, v pokoji som prijala kladný výsledok skúšky, po Bratislave cestou domov mi tiekli slzy vďaky. Cítila som, akoby Višvagurudží sedel na obhajobe so mnou presne tak ako na tlačovkách. Preto ten pokoj, lebo... náham kartá, prabhu díp kartá, Maháprabhu díp kartáhi kévalam, óm shanti, shanti, shanti. Ja nie som konajúci, svetlo vo mne koná, mier, mier, mier.
Ešte sa vrátim k spomienke, keď som prvýkrát bola u Višvagurudžiho vo viedenskom byte. Dal pripraviť parádne občerstvenie v indickom štýle a sedela som vedľa neho. Skôr, ako sme začali jesť, dlho sa na mňa zadíval a ja som mala pocit, že vo mne vidí všetky tajné zákutia minulosti, celú súčasnosť i budúcnosť, že prekukol aj cez stovky minulých zrodení a bolo mi jasné, že sa poznáme. Vedela som, že vie. To spojenie bolo také živé, také hlboké, že ho cítim dodnes.
Po manželovej smrti som dlho mala pocit, že manžel ostal niekde medzi Zemou a nebesiami. Zomieral totiž ťažko, vraj mu strach o deti a o mňa blokoval odchod. V noci sa mi často s ním snívalo. Dokonca, ma „chytal" za ruku a tak ma budil. Bol to chladný, záhrobný dotyk. Višvagurudží sa len usmial, keď som mu o tom povedala, a navrhol, že sa mám modliť za manželov pokoj a on urobí to isté. Stalo sa. Nastal pokoj vo mne a verím, že aj manželova duša našla pokoj.
Potom som sa dlhšie na jogových seminároch nezúčastnila, ale keď bol Višvagurudží zas raz na Slovensku v Martine, z časopisu Vitalita prišiel pokyn, aby som s ním urobila rozhovor. Išla som za ním prvá v skupine novinárov. Hneď ma zbadal - ááá Sarita, poznal ma napriek dlhému času a tisícov svojich žiakov po celom svete. Hovorí sa, že keď vás má raz guru vo svojim srdci, ostávate v ňom navždy.
Keď v spomienkach pozerám na naše stretnutia s Višvagurudžím, uvedomujem si, akou cestou som prešla. Koľko nádherných chvíľ sme s ním zažili na medzinárodných seminároch nielen na Slovensku, ale i v Maďarsku, Rakúsku a najmä na Morave v Střílkach! Príde mi to veľmi symbolické, že etikoterapeutické semináre máme práve v Střílkach na mieste, kde som dostala svoju osobnú mantru, meno Sarita a veľa požehnaní, kde som sa prvýkrát stretla s Vladkom Červenákom pred viac ako tridsiatimi rokmi... Život sa nádherne deje. Ďakujem.
