Leto je časom uvoľnenia, a tak aj my sa uvoľňujeme do kratších príbehov. Ponúkame vám v nich slová či vety na zamyslenie, precítenie, zastavenie, stíšenie... vyberte si, čo práve potrebujete, vyberte si, ktorý príbeh vás podľa titulky osloví. Možno prečítate jeden, možno budete mať chuť na všetky. Všetky sa udiali v raňajších etikoterapeutických kruhoch, v ktorých sa stretávame už od marca 2020 a v tohtoročnom auguste to je už tisícdvesto stretnutí. Tisícdvesto dní začíname deň spoločnou modlitbou, malým zamyslením nad citátom a krátkymi príbehmi, ktoré život do kruhov prinesie. Z toho všetkého vyberáme do augustovej Vitality postrehy, zamyslenia, úvahy Vladimíra Červenáka ako reakcie na konkrétne príbehy. Apropo, on je tou osobou, ktorá vytrvalo drží priestor raňajším stretnutiam, hoci vždy kruh vedie niektorý z prítomných mužov. Veľmi oceňujem, ako muži vo vedení silnejú a pre mňa ako ženu je práve ich isté, sebavedomé vedenie možnosťou uvoľniť sa, odovzdať sa rannému plynutiu a v prípade potreby sa s dôverou o nich oprieť. Hneď mi prichádza na um vetička: ako hore, tak i dole, ako v kruhu, tak i v živote. Muž vedie - vedie v tanci života, aby sa žena mohla uvoľniť a tancovať ľahučko ako víla. Šťastný letný tanec všetkým želáme.
Hovoríš často – neviem?
„Slovíčko neviem je riadne zaklínacia mantra - neviem, neviem. Zakľajem sa ním k tomu, že strácam svoju silu.“ Vladimír Červenák: Dôležité však je, že už dokážeš priznať, že nevieš. Veľké peklo nastáva vtedy, keď popieraš, že nevieš. Síce nevieš, ale si v arogancii. Popieraš, že nevieš. Keď priznáš nevedomosť, si frekvenčne o schod vyššie. Si pravdivý, ale nie je jedno, z akého priestoru to hovoríš. Či neviem hovoríš ako výhovorku, teda odkladáš zodpovednosť, alebo priznávaš svoju nevedomosť, svoju limitovanosť, že si menší. Kým popieraš, že nevieš, mudruješ, len aby vyzeral, že ty všetko vieš, to len tí druhí sú truhlíci, tak padáš. Kým popieraš, že nevieš, ale máš pocit, že vždy sa musíš ku všetkému vyjadriť, padáš. Internet je úžasným zrkadlom: teraz sa cezeň toľko ľudí vyjadruje, ktorí absolútne nerozumejú veciam, ale majú názor. To je maskovanie nevedomosti. Až keď dokáže niekto povedať pravdivo - neviem, jeho maják sa riadne rozsvieti. Potom si stačí len uvedomiť, že opakovaním slovíčka neviem, si sám seba zaklínaš, a prestaneš ho hovoriť. Budeš sa rozpamätávať.
Žiješ slobodu?
„Prijal som, že je v poriadku, ak sa niektorí ľudia váľajú sami v sebe, v utrpení, vo svojej arogancii, v pýche. Vždy môžu odtiaľ vystúpiť, stačí požiadať.“ Vladimír Červenák: Naozaj stačí len požiadať? Po požiadaní musí prísť pustenie. Nestačí len požiadať, treba pustiť, odpustiť. Pustiť lipnutie. Lipnutie na tom, že len moja pravda je pravda. Máme predsa slobodu. Boha charakterizuje sloboda, najvyššia hodnota. Keďže sme on a on je my, tak máme slobodu aj lipnúť a trpieť. Nie Boh dopustí utrpenie. Čo by to bolo za Boha, že dopustí utrpenie? On dáva svoju najvyššiu hodnotu – slobodu. Má slobodu aj pre seba, aj slobodu pre teba, aj slobodu pádu, aj slobodu utrpenia, aj slobodu rozpoznať plody stromu poznania dobrého a zlého. To všetko je súčasť slobody. Čo si však držíme nad slobodou, že sa nevieme vyslobodiť z utrpenia, trápenia? Už slovo vyslobodiť je cieľ. Poznáš mantru Loka samasta sukino bavantu? Hovorí: nech všetky bytosti sú vyslobodené, oslobodené z utrpenia. Pozri sa však do reality. Vidíš, koľko ľudí vôbec nevníma slobodu ako hodnotu? Lacno sa o ňu nechávajú pripraviť, zotročiť sa a nevidia, že sa nechávajú zotročiť. Odpor považujú za prejav slobody. To je jeden z najväčších bludov. Boj za slobodu je cesta k otroctvu. Sloboda sa žije, za slobodu sa nebojuje.
Máš úctu k predkom?
„Ak máš úctu k predkom, k rodičom, ale aj k súrodencom, napojil si sa svoj rod, na vytrvalosť.“ Vladimír Červenák: Vytrvalosť nie je niečo, čomu sa dá naučiť. Vytrvalosť získaš ako kauzálny dôsledok napojenia k rodu. Na rod sa napájaš tak, že sa mu pokloníš, prejavíš mu úctu a rozpoznáš, že ty si celý svoj rod. Celý rod som ja. Už nerozlišuješ svojich predkov: predkovia a ja, ale ja sú predkovia, predkovia sú ja, a kauzálnym výsledkom je vytrvalosť. Po vytrvalosti ide trpezlivosť. Netrpezlivosť je prejav pýchy, nevedomosti. Trpezlivé srdce sa nezatvára. Otvorí sa a výsledkom je odhodlanie. Teraz som ti priblížil tri cnosti etikoterapeuta: vytrvalosť, trpezlivosť, odhodlanie. Vyplývajú z napojenia na rodovú energiu, preto sa v škole etikoterapie na 1. čakre venujeme rodu. V prvej koreňovej čakre rozpúšťaš aj strach zo smrti. Koreňom všetkých strachov je strach zo smrti. Čiže rozpoznávaš svoju nesmrteľnosť, teda večnosť bytia. Bytie, existencia, vedomie je večné, nemenné, stále, skutočné, lebo sa nemení. Nemôžeš k nemu pridať, nemôžeš z neho odobrať, nemôžeš ho rozdeliť. To sme my - číre vedomie.
Brat, sestra?
„Prečo sa v mnohých, najmä duchovných, textoch hovorí len brat, len otec? Prečo chýba pomenovanie v ženskom rode?“ Vladimír Červenák: Brat, sestra je predsa to isté, ale mužské reprezentuje. Má to svoj význam, že je to v mužskom rode. Veď sestra má aj mužskú, aj ženskú zložku, lebo otec, matka je boh – jedno. Neber to tak, že niečo je určené len mužom, niečo len ženám. Aj ženy, aj muži máme ľavú aj pravú hemisféru, aj mužskú, aj ženskú. To mužské je prejavené svetlo, to ženské je potenciál, je to neprejavená zložka monády. Ak hovoríme o akcii, ak hovoríme o tom, čo sa deje, to je prejavená časť života. Matka je potenciál, z ktorej sa rodíme. To mužské aj v žene, aj v mužovi je akcia, keď sa svetlo manifestuje. Z čoho sa však manifestuje? Z matky, to znamená zo ženského. V advaite tento spôsob rozdeľovania na mužov a ženy nemáme. Všetci sme oba póly jednej energie, len manifestovanej na rozličných póloch. Muž je manifestovaný v akcii, žena v láske. Žena vyžaruje svoju silu do priestoru všetkými smermi, muž do lúča.
Dôstojne prechádzaš životom?
„Veľké skúšky máme tým, že prechádzame stále apokalypsou a krízami.“ Vladimír Červenák: Veľa ľudí stráca dôstojnosť. Idú do agresivity, jojkania, nárekov, nárokov, stonania. Kedysi, keď sme nemali sociálne siete, sme to tak nevnímali, lebo každý si doma odbavil nespokojnosť, ale teraz s ňou ideme na verejnosť. Hneď dávame najavo, ako sme stratili dôstojnosť. Takéto krízy sa dajú prekonať len cez dôstojnosť. Keď v kríze nenájdeš pokoru, tak kedy ju nájdeš? Keď máš ruku hore, keď je všetko na vatičke, vtedy chceš hľadať pokoru? Nájdeš ju aj vtedy, ale to je veľké majstrovstvo. Zmysel krízy je v tom, aby sme našli svoj stred. Je veľmi nedôstojné, že v čase, keď iní trpia, niekto si začne nárokovať komfort a luxus. Ten buď máš, alebo ho nemáš. Ak ho nemáš, tak premýšľaj prečo. Čo dôležité ti uniklo v živote? Nikdy sa nesťažuj, lebo stratíš dôstojnosť. Jedna štipka nedôstojnosti zničí mesiace práce na sebe. Keď hovorím, že nesťažuj sa, to neznamená, že máš potlačiť nespokojnosť. Vnímaš rozdiel?
Keď máš agresívneho partnera, najprv zaútočí na tvoju dôstojnosť. Poníži ťa, si hlupák, a on sa vyvýši v pýche. On vie, ty nevieš a tým ťa oslabí. On je silnejší a má šancu zvíťaziť nad tebou. Agresor má vždy za cieľ oslabiť ťa. Prvé, čo ti urobí - dôstojnosť ti vezme. Muži, keď ste kedysi prišli na vojnu, čo urobili prvé s vami, keď ste narukovali? Ostrihali vás a vyzliekli donaha, však? Šaty dole a tu máš zelenú bundu. V koncentračnom tábore čo urobili ako prvé?
Keď máš dôstojnosť, vyžaruješ harmonické frekvencie súcitu. Máš porozumenie, rozumieš situácii. Čo je vtedy neprítomné? Strach! Nemôže tam byť strach, lebo máš dôveru. Keď nemáš strach, si silný. Keď si silný, si v bezpečí. Žiadny agresor si ani netrúfne na teba. Čo jediné zabráni agresorovi, aby obsadil tvoje územie, znásilnil tvoju ženu, pozabíjal tvoje deti, čo jediné mu zabráni? Tvoja sila. Vnútorná.
Ako z pekla von?
„Ako zistíme, že sme stále v pekle a nie sme už v nebesiach, teda spirituálni, duchovní, svetelné bytosti zvedomnené?“ Vladimír Červenák: Noooo, podľa nenávisti, podľa plodov poznáš strom. Máš v sebe nenávisť? Nechceš vidieť budúcnosť? Máš strach z budúcnosti? Si v pekle. Bojíme sa, že ideme do pekla a pritom už v ňom sme. Otázka, nestojí ako sa nedostať do pekla, ale ako z neho von. Aj z jedného, aj z druhého pekla, lebo chodiť z jedného do druhého a myslieť si, že už sme z pekla vonku, je ilúzia. Keď sa hýbeme od satanského k luciferskému peklu, teda od materiálnej roviny k idealizmu, od zaznávania spirituality a vyzdvihovania hmoty, od zaznávania hmoty k velebeniu spirituality, tak sme neprešli pokáním kríža. Predstav si kríž. Stále sa pohybujeme po jeho vystretých ramenách, teda len horizontálne z ľavej strany na pravú. Z pravej na ľavú. Ono to vyzerá, že ideme zdola nahor, ale v skutočnosti je to zľava doprava. Jeden horizont. Nie je žiaden rast, žiadna výška, aj keď sa iluzórne javí. Je Lucifer vyššie? Satan nižšie? Ilúzia. Stále je to isté peklo, to isté utrpenie, len to inak vyzerá navonok. Cesta von z pekla je cez zvnútornenie ducha, cez pokoru a pokánie, cez uznanie, cez pravdivé pomenovanie vecí. Kde je nenávisť, tam je peklo. V skutočnosti vystúpiť z pekla utrpenia nie je vystúpiť hore, alebo padnúť dolu. Vystúpiť z pekla je vystúpiť o poschodie vyššie, o fraktál vyššie a uzrieť celé dianie z nadhľadu ako pozorovateľ. Zvedomnenie pozorovateľa, ktorý je večný a nemenný, a ktorého sa nijako nemôže dotknúť vonkajší svet.
Technológie nás prerastajú?
„Videl som video, v ktorom starček s Parkinsonom si zapne stimulátor a do minúty sa prestane triasť.“ Vladimír Červenák: To je pekný príklad, že sme v duálnom svete a v reaktívnom priestore, kde máme dve peklá. Luciferské a satanské. Satanské predstavuje všetko materiálne, keď veríme len všetkému hmotnému a spoliehame sa na technológie. Špičkujeme technológie do maximálnych vrcholov. Snaha po dokonalosti ide cez technológie a technológie preberajú nad nami moc. Stroj rozhoduje o tom, či žiješ, alebo nežiješ, či srdce bije, alebo nebije. V skutočnosti nás to odvádza od seba. Vlastne my odovzdávame technológii vládu nad sebou. Na druhej strane špičkujeme svoj intelekt, čo všetko dokážeme vymyslieť, len aby sme v pekle prežili. Pritom sme stvorení takým úžasným spôsobom! Sme božsky dizajnovaní! Aj trasenie pri Parkinsonovi má svoj dôvod. Každá choroba má svoju kauzalitu, človek sa kauzálnym spôsobom k nej dopracoval. Keď uveríme, že môžeme žiť hocijako, že môžeme žiť, ako len chceme, môžeme robiť čo chceme, na ničom nezáleží, veď ti vymeníme koleno, srdce, dáme ti strojček, môžeš si robiť, čo chceš, nemusíš otvárať srdce, nemusíš milovať. Ži v nenávisti, to je v pohode. To je však peklo.
Si optimistický realista?
„Predstavte si, že naraz v jednej sekunde zmizne z planéty všetok plast. Čo by sa stalo?“ Vladimír Červenák: Dalajláma hovorí, že dúfaj v najlepšie a priprav sa na najhoršie. To je spôsob, ako žiť v strede a neuletieť. To je rovnováha. Vnímať aj ohrozenia, pripravovať sa na ne, ale vždy vidieť svetlo. Vidieť, že bude lepšie a lepšie. Neupadnúť do pesimizmu. Dalajláma to nazýva optimistický realizmus, teda byť realista, ale nasmerovaný optimisticky. To ťa chráni pred ulietavaním ideálov, hoci sa pritom moceš v odpade, žiješ v marazme. Neupadnúť do pesimizmu, ale byť optimistický realista. Pre mňa je to aj Kristovo - prepoj nebo a zem, alebo ako v nebi, tak i na zemi. Buď nohami na zemi prepojený v koreňoch a hlavou v nebesiach. Optimistický realizmus - nezakrývaš oči pred tým, čo je nesprávne, ale vidíš svetlo. Stále ho máš pred sebou. To je spôsob, ako prežiť dôstojne na Zemi v týchto časoch. To dáva zmysel - žiť život dôstojne. Žime ho tak spoločne.
Rastieme spolu.
