Mnoho generácií rodičov pre nami bolo zvyknutých na to, že deti je treba donútiť k tomu, aby poslúchali. Poslušnosť bola tá najvyššie méta. Ako sa dala dosiahnuť? Trestami alebo odmenami. Dnes to naoko vyzerá, že rodičia používajú viac odmeny, než tresty. Čím nechcem povedať, že používať odmeny ako manipuláciu, je ideálne. Ale je fajn, že rodičia hľadajú inú cestu.

Čiastočne je to preto, že mnohí si tresty zažili vo svojom detstve a vedia, že to nebolo nič, čo by chceli robiť svojim deťom a čiastočne aj preto, že dnes sa používanie trestov vo výchove považuje za zlyhanie rodičov. A samozrejme je tu aj ten dôvod, že mnohí rodičia sú si vedomí toho, že tresty sú čistou manipuláciou a fungujú iba preto, lebo sú založené na strachu.

Všimla som si, že je tu jedna vec, ktorú mnohí rodičia svojim deťom robia a nevedia o tom, že ich tým vlastne tiež trestajú. Výsledkom tohto nevedomého trestania je nízka SEBAÚCTA, ktorá bude deti sprevádzať celý život. V hĺbke svojej dušičky sa budú považovať za nedokonalé, chybné, nie dosť dobré, nehodné lásky. A svet im to bude zrkadliť. Hoci sa budú všemožne snažiť, najmä pomocou rôznych stratégií, aby svoju nehodnosť zakryli, podvedome bude ovplyvňovať ich vzťahy celý život.

Šťastné a spokojné dieťa je snom mnohých rodičov, a preto sa snažia urobiť maximum pre to, aby to tak aj bolo z ich pohľadu.  Zabezpečia mu čo najkreatívnejšie hračky, kvalitnú stravu, čítanie rozprávok, prechádzky v prírode, exotické dovolenky... Neskôr vyberajú pre dieťa tú najlepšiu školu, krúžky, kurzy, tábory... Dnes je možností naozaj veľa a ponuka prevyšuje dopyt.

Na prvý pohľad môžeme nadobudnúť dojem, že ak dieťa toto všetko môže mať, bude automaticky aj šťastné a za všetko vďačné. Opak však  býva pravdou. Počas mojej tridsaťročnej pedagogickej praxe som sa stretla s množstvom žiakov, ktorým naozaj nič nechýbalo. Dostávalo sa im množstvo vecí a zážitkov. A aj napriek tomu boli veľmi často nespokojní, bez energie, smutní, nenaplnení, alebo aj agresívni, závistliví, večne nespokojní a kritizujúci. Na základe svojich pozorovaní som zistila, že im chýbala hlavne pozornosť, empatia a láskavosť rodičov.

Boli totiž už zvyknutí hlavne brať, vyžadovať službu a starostlivosť od iných a nepremýšľali nad tým, že by to mohlo fungovať aj ináč. Takto deti premýšľajú a preciťujú situácie hlavne vtedy, keď žijú v rodine, kde sa takmer všetko točí okolo konzumu, matérie a všetci majú nastavené myslenie v kategórii MAŤ. Svet však takto nefunguje. Prišli sme na tento svet preto, aby sme si uvedomovali svoje BYTIE, naučili sa rásť do spirituality a ponúknuť svetu svoje dary.  Keď chceme deti priviesť k takémuto nazeraniu na svet, môžeme to urobiť postupnými krokmi  cez láskavosť, vďačnosť a empatiu. Dnes sa pozrieme trochu bližšie na láskavosť.

STRACHY A ZRKADLÁ

Etikoterapia je autodiagnostická metóda, ktorá nám pomáha odhaľovať pravdu o sebe samom prostredníctvom našich vzťahov. A práve toto výnimočné obdobie, ktoré na nás kladie zvýšené nároky, nám dáva príležitosť pozrieť sa pravde o sebe do očí. Vystrašila som vás? Tak potom ste tu správne, veď predsa hovoríme o strachoch. ;-)

Veľa múdreho sa napísalo o vplyve našich rodičov, rodov na nás, čo nám odovzdali a ako nás tento balík ovplyvnil. Veľa zranení, ktoré sme si ako duša naplánovali a s rodičmi dohodli na ceste učenia sa, máme rozpoznaných, často i preliečených a odpustených. Tieto vzťahy nás učia vzdať sa pocitu obete,  o sile prijímania, odpúšťania, ukončovania a preberania zodpovednosti za naše vzťahy a náš život.

Ďalším významným zrkadlom sú naši partneri. Tieto vzťahy sú často náročnejšie. Vyťahujú naše tiene, bez ohľadu na to, či sme si ich vedomí alebo nie. Rozpoznávame a pomenúvame ICH nedokonalosti, ale nie vždy sme si plne vedomí toho, že sú len zrkadlami nášho vlastného vnútorného sveta. Aj o tom pojednáva veľa múdrych ľudí.

Ako to však máme s našimi deťmi?

Ak sú naši rodičia a partneri zrkadlami našich tieňov, potom sú naše deti tieňmi týchto tieňov. Idú až k podstate, až ku koreňu. Nerobia nám žiadne „naschvály“, len nás čistotou svojej duše vedú k čistej pravde o nás samých, odhaľujú naše ilúzie a sebaklamy, zrkadlia naše tiene a lži, konfrontujú naše STRACHY. Ktoré? Pozrime sa spolu na ne.

Všetci rodičia chceme pre svoje deti to najlepšie. Študujeme najnovšie výchovné trendy, hľadáme tých najlepších lekárov a učiteľov a snažíme sa vyhnúť chybám, ktoré robili naši rodičia. To všetko je fajn, len popri tom nezabúdajme na to, že pre každé dieťa je najdôležitejšie to, že sa cíti MILOVANÉ a v BEZPEČÍ aj v tých najťažších momentoch jeho života. Tento dar je pre vaše deti to najviac a vy máte jedinečnú možnosť im ho dávať každý deň. Etikoterapia vás v tom môže podporiť.

Aj mňa podporila a veľmi mi pomohla zlepšiť svoj vzťah so synom, hoci v čase, kedy som s etikoterapiou začínala, mal 15 rokov, ťažkú pubertu a neznášal muža, s ktorým som žila (a on vlastne tiež jeho neznášal). Pričuchol k partii, kde ho brali takého, aký je, zachutil mu alkohol a do školy chodil najmä preto, aby všetkým ukazoval, ako má všetko na háku.

Myslím, že kebyže v tom čase idem starou cestou, tak by sme dnes nemali taký pekný vzťah, ako máme a pravdepodobne by v osemnástich zdúchol z domu tak, ako som to urobila ja, keď som mala osemnásť. Etikoterapia mi pomohla zvládnuť dva naozaj ťažké roky s ním a k tomu rozchod s partnerom. Keď sme prekonali to najhoršie, veľa sme sa rozprávali. Boli to veľmi otvorené rozhovory, v ktorým sme veľa odkryli z toho, ako sme sa správali počas jeho detstva. Veľa vecí mal vytesnených – najmä rozvod svojich rodičov, ktorý prišiel v jeho šiestich rokoch. Ale prekvapivo veľa si pamätal. Hlavne to, ako sa v niektorých situáciách so mnou ako mamou cítil.

Predstavte si, aký by bol svet krásny, keby sa všetky deti naučili pokore, cnosti, láskavosti, súcitu, šľachetnosti, trpezlivosti a rešpektu. Často sme však svedkami toho, že už aj medzi deťmi prevláda pýcha, nadradenosť, znevažovanie iných a výsmech. Prečo je to tak?

Výchova v dnešnom svete je zameraná hlavne na výkon, súťaživosť, neustále bodovanie, hodnotenie, porovnávanie výkonov. Dieťa sa pri vstupe do školy stretáva s kritériami  hodnotenia, výberu či vyradenia. Pre toho, kto má ešte len šesť rokov, je to tvrdá skutočnosť. Súťaživosť nepatrí medzi prirodzené ľudské potreby a jej pretlak v životoch detí môže mať viac negatív ako pozitív. Súťaž je čosi, čo nie je človeku prirodzené. V prírode žiadnu súťaž nenájdeme. Ľudia si ju umelo vytvorili. Pri tejto aktivite sa dieťa dostáva do fázy ohrozenia.

Ak sa mozog nachádza v zóne ohrozenia, zablokuje sa a nie je schopný učenia. Deti sa súťažami učia, že najdôležitejší je výkon a nie to, akí ľudia v skutočnosti sú. Pri súťažiach existujú ešte aj ďalšie riziká. Môžu vzniknúť  návyky na vonkajšiu motiváciu, odvodzovanie vlastnej hodnoty od výkonu, vnímanie iných ako súperov, ohrozenie morálneho vývinu, zvyšovanie agresivity, blokovanie rozvoja zručnosti pre spoluprácu. Aj v prípade, že ide o tímovú súťaž, nemá pozitívne dôsledky, lebo v tomto prípade sa deti učia spolupracovať proti niekomu a nie pre niečo.

Ešte pred narodením dieťatka si rodičia veľa vecí plánujú. Pripravujú  nielen materiálne veci, ale predstavujú si aj to, ako budú dieťa vychovávať. Keď žena otehotnie, väčšinou sa na dieťatko veľmi teší. Vo svojich predstavách si ho vykresľuje v tých najkrajších farbách. V priebehu deviatich mesiacov si budúca mamička, otec, ale často i další členovia rodiny vytvárajú dokonalú predstavu o svojom potomkovi a vo svojich nekonečných fantáziách mu dokážu naplánovať takmer celý jeho život. Samozrejme, každý sa snaží snívať a predstavovať si tie najlepšie vlastnosti, schopnosti, talenty, ktoré by malo dieťatko mať. Niektorí ľudia svojimi predstavami a fantáziami nasiaknu až do takej miery, že realitu nielenže nevidia, ale keď ju aj náhodou odhalia, nevedia ju vôbec prijať.

Dieťa je samostatnou originálnou bytosťou

Ako dieťaťako rastie, často rodičia vidia, že nie je všetko také, ako si to predstavovali. Prichádza smútok a sklamanie. Do štádia smútku alebo sklamania sa rodič dostáva preto, že si spomenie na príbeh, ktorý si v predstavách o dieťati vytvoril. Najväčším rizikom pre dieťa je to, keď prevládnu potreby rodičov nad jeho vlastnými potrebami. Dieťa nemá byť zdrojom sebaúcty a hodnoty rodičov. Žiaľ, existujú rodičia, ktorí vedome používajú svoje dieťa na zvýšenie vlastnej hodnoty. Mnoho psychológov už dávno zistilo, že práve z takýchto rodín im chodia do ordinácií napríklad už šesťročné deti, ktoré sú vystresované, potláčajú vlastné pocity a samy nevedia, kým vlastne sú. Navonok sa správajú bezproblémovo, podávajú maximálne výkony, ku všetkým sa správajú slušne, ale v hĺbke duše sú veľmi nešťastné. Často práve u týchto detí bývajú ich potreby prekrývané potrebami rodičov. Súvisí to hlavne s ich túžbou, aby navonok vyzerali ako dokonalí rodičia. Tento typ rodičov si vôbec nevie predstaviť, že dieťa môže prežívať určité situácie ináč ako oni. Je pre nich nepredstaviteľné, že deti môžu mať iné pocity ako oni. Takto sa formuje dieťa ako fantazijný výtvor rodičov. Takéto dieťa nedostáva takmer žiadny priestor na to, aby sa prejavilo vo svojej vlastnej podstate. Z vlastnej praxe učiteľky poznám množstvo rodičov, ktorí nútia svoje deti aj niekoľko rokov do niečoho, čo deti nechcú robiť. Týka sa to hlavne krúžkov, športových tréningov, hrania na hudobné nástroje a podobne. Poznám veľké množstvo oteckov, ktorí nútia svojich synov trénovať práve ten šport, ktorý oni nemohli v mladosti trénovať. Títo rodičia vnímajú svoje deti ako služobníkov vlastnej  sebaúcty, teda prostriedok na to, aby sme sa oni cítili lepšie. Svojho syna  zahŕňajú chválou práve vtedy, keď dá víťazný gól v basketbalovom zápase, pretože vďaka obdivným pohľadom ostatných rodičov rastú od pýchy. Ale keď sa synovi náhodou  nedarí, nerobí im problém nadávať trénerovi aj vtedy, keď to vidí a počuje samotné dieťa.

Jedna taká bežná scénka v jednej mladej rodinke.

Otec prichádza domov večer, kedy už jeho päťročný syn ide spať. Mama sa venuje mladšiemu dieťatku a chce, aby otec išiel uspať staršieho. Otec ale tvrdí, že päťročný syn už môže zaspávať sám. Syn ale chce, aby tatino k nemu prišiel a uspával ho. Otec si stojí za svojim a chce, aby to bolo tak, že dá synovi dobrú noc a zavrie na detskej izbe dvere. Aj tak urobí. Chlapček začne plakať a kričať na tatina, aby prišiel. Tatino kričí, že nepríde a nech okamžite prestane. Do toho pribehne nahnevaná mama a otcovi vynadá za to a takisto trvá na svojej pôvodnej požiadavke, aby išiel syna uspať.

Otec nakoniec k synovi ide a zostane s ním. Potom, keď už deti spia, sa ešte obaja pohádajú a spať idú každý sám, obaja plní hnevu a nepochopenia.

Poznáte to? V takejto alebo podobnej situácii, kedy dieťa niečo od rodiča chce a rodič to najskôr nechce urobiť a nakoniec to s krikom a hnevom a neochotne urobí?

Čo všetko sa udeje za čas, ktorý prejde z pomyselného bodu A, kedy sa dieťa začne dožadovať splnenia nejakej svojej momentálnej potreby, do bodu B, kedy Rodič nahnevane a neochotne uspokojí túto jeho potrebu?

DIEŤA SA za tento čas NAUČÍ veľmi veľa o tom, ako vzťahy fungujú a to si, samozrejme za predpokladu, že tieto scénky sa opakujú častejšie, odnesie do svojho dospelého vzťahového života.

Chlapček z príbehu sa naučil,

• že tatino je niekto, s kým sa bojuje. Vzniká tu vzorec Kto z koho.

• že keď bude dostatočne hlasno kričať, príde mama a zastane sa ho. Vzniká tu vzorec nedôvery v seba a vzorec pohŕdania.

• že je v poriadku, že dospelí medzi sebou komunikujú cez výčitky a kritiku. V dospelosti bude tiež používať túto formu komunikácie, ale zároveň nebude zvládať výčitky a kritiku na svoju osobu.