Sidebar

Etikoterapia - deti a rodičia

Ako pristupovať k dieťatku, keď sa mu niečo nedarí a je z toho nešťastné, aby ste podporili jeho sebaúctu.

„Môj syn sa vždy hnevá, keď sa mu niečo nedarí. A ja už neviem, čo mu povedať, aby s tým prestal. Nič mu nepomáha, akoby ma vôbec nepočúval.“

Nejedna mamička sa takto sťažuje na svoju ratolesť. V tom nepočúvaní má pravdu, dieťatko nepočúva, pretože prežíva svoje nešťastie a je ním pohltené. Ale ono vníma. Vníma vašu nespokojnosť s ním, vašu nepohodu a chcenie, aby prestalo. A táto reč sa bohužiaľ zapisuje hlboko do jeho sebahodnoty a sebaúcty ako ODMIETANIE.

Čítať ďalej...

Vojakom vravia, ak sa na bojovom poli ich druh zraní, je správne pre neho ísť a zachrániť ho. Ak príde v boji spolubojovník o život, je dôležité sa pokúsiť nájsť a priniesť jeho telo, aby bolo možné dôstojne sa s ním rozlúčiť. Na cvičisku sa to ľahšie hovorí aj cvičí. No v reálnom boji, keď okolo svištia guľky (alebo vírus) sa ukáže naše pravdivé alebo hrané hrdinstvo. Po vojne psychológovia a sociológovia skúmali a pýtali sa vojakov, čo bolo to, čo ich hnalo otočiť sa a odvážne sa vrátiť na bojové pole, kde sa strieľalo, “len” aby ukázali ľudskosť a zachránili zraneného alebo mŕtveho kamaráta. Prekvapujúco bolo často odpoveďou, že muži sa na rozdiel od bežného života paradoxne práve vo vojne cítili skutočne ŽIVÍ a bolo pre nich prirodzené vykonať niečo, čo ich prevyšuje, obetovať vlastný život, pohodlie a pritom vykonať niečo tak ľudské a zázračné zároveň, ako je záchrana ľudského života.

Čítať ďalej...

O strachu, ktorý bráni rodičom nastavovať u detí hranice bez znižovania ich sebahodnoty.

Keď v stredoveku dochádzalo k posunutiu hranice, boli k novému hraničnému kameňu zvolaní všetci ľudia z obce a deti tam dostali výprask. Prečo? Vraj aby si vďaka bolesti, ktorú prežili, pamätali, kde presne sa hranica nachádza.

Zdá sa, že nejako podobne to máme dodnes s nastavovaním hraníc u detí. Hoci už bez výprasku, ale stále cez bolesť, svoje deti manipulujeme a znižujeme ich sebahodnotu, aby sme ich vtesnali do nami vytvorených hraníc.

Hranice sú v poriadku, deti ich potrebujú. Ak sú nastavené jasne, s istotou a láskou, dávajú deťom pocit istoty a bezpečia, učia ich sebaovládaniu, empatii a sebadôvere.

Vieme ich však takto nastavovať?

Ani veľmi nie. Sme totiž ovládaní STRACHOM. Najčastejšie STRACHOM z ODMIETNUTIA.

Väčšinou sme si zažili nastavovanie hraníc iba z pozície autority, bez rešpektu a vieme, že sme za to našich rodičov zrovna nemilovali. Považovali sme ich za zlých a odmietali sme ich.

Preto, zo strachu z odmietnutia, sa väčšina z nás rozhodne ísť opačnou cestou. Opačnou v zmysle Nechcem byť autoritársky rodič. Keďže pri takomto zápornom zámere nie je jasné, akým rodičom chcem byť, tak nie je úplne jednoduché niečo naozaj zmeniť. Väčšinou preto urobíme iba kozmetické úpravy, ktorých výsledkom je niečo, čo na prvý pohľad ako autoritárske nastavovanie hraníc nevyzerá. Najčastejšie sa vyberieme jednu z týchto dvoch stratégií:

vysvetľovanie s očakávaním súhlasu alebo

opakovanie príkazov bez jasného signálu, že naozaj trváme na ich naplnení.

Ani v jednej však nejde o nastavovanie hraníc s jasnosťou, istotou a láskou, pretože vychádzajú zo strachu a nedôvery.

Vysvetľovanie s očakávaním súhlasu.

Keď sa rodič bojí toho, že ho dieťa nebude mať rado a že ho odmietne, tak ľahko skĺzne k nastavovaniu hraníc vysvetľovaním.

Nie, dieťa moje, nemôžeš sa takto správať, pretože ani tebe by sa nepáčilo, keby sa tak niekto správal k tebe. Vieš, to nie je pekné, keď sa takto správaš. Vieš predsa, že to nemám rada. Rozumieš, prečo sa takto nemôžeš správať?

Nie, nemôžeš ísť so mnou, pretože je to ďaleko a budú ťa bolieť nožičky a ja ťa nebudem môcť niesť. Zostaneš doma s tatinom, dobre?

Vysvetľovaním sa snažíme o to, aby dieťa pochopilo, prečo niečo môže alebo nemôže. Dáva to deťom priestor na presviedčanie rodiča, že to nie je tak, ako si myslí a očakáva, ale rodič má len jeden cieľ. Chce, aby dieťa súhlasilo s jeho argumentami a jeho Nie.

Čim dlhšie a viac rodič dieťa presviedča, tým viac dieťaťu vysiela podvedomý signál, že mu nedôveruje. Že mu to musí všakovako vysvetliť, lebo ináč to nepochopí. Zároveň však vysiela signál, že neverí ani sebe. Keby veril a bol si istý sebou a tým, čo od dieťaťa chce, stačila by mu jedna dve vety.

Zároveň v takomto dialógu musí niekto vyhrať, a tým pádom aj prehrať. Je to veľmi únavné a vyčerpávajúce, nielen pre rodiča, ale aj pre dieťa. Často napokon súhlasí s rodičom len preto, že už je preťažené, ale bez toho, že by pochopil, čo mu rodič vysvetľuje.

Vysvetľovanie v sebe často skrýva aj hodnotenie dieťaťa - rodič nepriamo hovorí, že s dieťaťom nie je spokojný. Vyvoláva v ňom pocity viny a hanby, ktoré tiež bránia k vytvoreniu spojenia a porozumenia medzi dieťaťom a rodičom a znižujú sebahodnotu dieťaťa.

Opakovanie príkazov bez jasného signálu, že to myslíte vážne.

Aj tu sa rodič bojí, že ho dieťa prestane mať rado. Tiež nechce byť za toho zlého, ktorý na niečom násilne trvá. A tak od dieťaťa iba niečo žiada. V súvislosti s nejakou hranicou napríklad ohľadne spania, jedenia, obliekania, či hygieny povie: Prosím ťa, urob toto, Prestaň robiť tamto, Poď sem, Začni sa chystať do postele.

Povie to raz a keď sa nič nezačne diať, tak svoje Prosím ťa zopakuje. A takto to zopakuje x-krát, kým zvýši hlas, rupnú mu nervy a začne byť násilný. A v tej záverečnej fáze dieťa negatívne zhodnotí, vynadá mu za to, že nepočúva.

Čo všetko rodič takýmto konaním vysiela do sveta dieťaťa? A čo všetko ho učí?

Pre dieťa je to veľký zmätok, keď sa zrazu v jednej sekunde z pokojnej mamy stane nervózna a kričiaca osoba. Pýta sa samého seba: Čo sa stalo, čo som urobil, že sa mama alebo otec takto zmenili?

Opakovaním príkazu (áno, hoci to začína slovíčkom Prosím ťa, je to stále príkaz) rodič vysiela  nedôveru v dieťa – Môj zlatý, na prvýkrát to asi nepochopíš, tak ti to zopakujem ešte ďalších x-krát.

Zároveň vysiela aj nedôveru v seba – Nie som si istý, či to vlastne chcem, tak (si) ti to budem opakovať, kým si k tej istote nedospejem. Ale potom už bohužiaľ nastúpi hnev, krik, nespokojnosť. A spolu s nimi aj hodnotenie dieťaťa, ktoré zníži jeho sebahodnotu.

Dieťa sa naučí, že slová vyrieknuté rodičom nemusí brať vážne. A časom bude brať vážne iba to, keď rodič začne kričať. Mnoho rodičov už s povzdychom vyslovili vetu: Moje dieťa ma berie vážne, až keď kričím.

Strach z odmietnutia a nedôvera v seba nám nedovolia urobiť úplnú zmenu. V strachu sa odpájame od seba, od svojich detí a výsledkom je vždy strata hodnoty na jednej alebo na druhej strane. A s hranicami, ak vôbec nejaké budú, budú nastavené násilím.

Dajú sa hranice nastaviť tak, aby sme deti nelámali a zároveň, aby nám neskákali po hlave? A nepoužiť pri tom žiadne násilie?

Áno, dá sa to. Keď sa strach z odmietnutia nahradíme dôverou.

Dozviete sa o tom v pokračovaní článku.

S láskou a úctou

Jana Mladá

Táto téma sa týka aj dievčat, aj keď prioritne budete čítať na nasledujúcich riadkoch o chlapcoch a otcoch. Je to moja skúsenosť, je to môj príbeh, sú to príbehy mnohých mužov a chlapcov

Pri mojich cestách po svete som zahliadol medzi európou a ostatným svetom viacero odlišností vo výchove chlapcov a ich smerovaniu na zdravých rovných a inšpirujúcich mužov, ale dva veľmi silné fenomény mi utkveli obzvlášť v pamäti.  Tie ma primäli k tomu sa na túto tému pozrieť do väčšej hĺbky. O prvom pohovorím dnes. O druhom fenoméne na budúce.

Prvý fenomén

„Chcem byť iný ako je môj otec...“

Čítať ďalej...

Keď za mnou pribehla moja dvojročná neterka, aby mi ukázala, ako sa jej podarilo nalepiť nálepky na správne miesto, povedala som jej, že je šikovná.

A to isté v rôznych verziách si vypočula od všetkých prítomných. Za nálepky a aj za iné veci. Keď sa prešla prvýkrát na novej kolobežke, keď si obula nové topánky, keď sama spapala celý tanier polievky. Za tú jednu návštevu si toto slovné spojenie vypočula hádam aj tridsaťkrát.

V podobnom duchu sa niesla iná návšteva, kde najmladší člen mal jeden a pol roka. Ten si slovné spojenie Si šikovný tiež vypočul tiež veľakrát.

Čítať ďalej...

Ohiyesa, dakotský indián známy tiež ako Charles Alexander Eastman vyštudoval vysokú školu, prepájal záujmy bielych a červenokožcov na prelome 19 a 20 storočia a písal knihy o predkoch a živote indiánov. Mimo iné písal aj o tom, prečo je pre chlapca na jeho ceste k zrelému mužovi esenciálne a takisto aj pre rodinu a celý kmeň dôležité, aby sa chlapec v určitom veku odpútal od mamy, poodstúpil od nej a vykročil vedome na cestu k mužovi. Píše, že sa to deje už vo veku ôsmych rokov, kedy pomyselne zveruje matka svojho syna do rúk otca alebo iným mužom, ak otec nieje z akéhokoľvek dôvodu prítomný. Hlavný dôvod prečo sa to deje je, aby začal nielen fyzicky ale hlavne psychicky dospievať. A takisto, aby jeho puberta trvala čo najkratšie. A aby sa to mohlo udiať, potreboval prejsť prechodovým rituálom.

Mnoho slovenských žien vraví, rady by sme našich synov dali otcom, ale tých niet, sú v práci alebo otcovia nemajú o syna v tomto smere záujem.

U nás je v mnohých rodinách zvykom v ôsmych rokoch ale často aj neskôr, že rodičia darujú synovi hraciu konzolu alebo tablet, čím on podvedome vníma, že je v poriadku ešte byť plne dieťaťom a hrať sa.

Indiáni sa snažia skrátiť pubertu chlapca na čo najkratšie obdobie, u nás môžeme stretávať aj 40 ročných aj starších mužov, ktorí sú stále v puberte. Aký to rozdiel oproti primitívnym národom.

Tým nevravím, že muž nemá byť aj dieťaťom, hravým a zvedavým, určite áno. Ale hlavne potrebuje poskytovať bezpečie a byť oporou žene, rodine.

My ako rodičia síce chceme, aby naši synovia boli samostatní, zodpovední, rozhodní, dodržiavali dohody a mnoho ďalšieho, ale často ich vedieme úplne iným smerom. Dovolím si tvrdiť z vlastnej skúsenosti, že nám rodičom, mužom i ženám chýbajú zručnosti ako syna viesť a tiež poznanie chlapčenskej psychiky a duše.

Čítať ďalej...

Často si my – dospelí myslíme, že duchovný rast predstavujú meditácie, nácvik všímavosti, inšpirácie od duchovných učiteľov, podľa ktorých sa snažíme žiť. Áno, dá sa ísť aj touto cestou. No jednou z ďalších ciest predstavuje aj rodičovstvo. Rodičovstvo nás učí nielen spoznávať samých seba, ale učí nás  aj zvládnuť najrozličnejšie situácie, ktoré nám denne život s deťmi prináša. Mnohí duchovní učitelia hovoria, že skutočná spiritualita sa neodohráva v jaskyni, v tme, na vrchole hôr, ale možno v obyčajnej kuchyni, kde dieťa práve rozlialo džús na novú sedaciu súpravu.

 

Čítať ďalej...

Mnoho generácií rodičov pre nami bolo zvyknutých na to, že deti je treba donútiť k tomu, aby poslúchali. Poslušnosť bola tá najvyššie méta. Ako sa dala dosiahnuť? Trestami alebo odmenami. Dnes to naoko vyzerá, že rodičia používajú viac odmeny, než tresty. Čím nechcem povedať, že používať odmeny ako manipuláciu, je ideálne. Ale je fajn, že rodičia hľadajú inú cestu.

Čiastočne je to preto, že mnohí si tresty zažili vo svojom detstve a vedia, že to nebolo nič, čo by chceli robiť svojim deťom a čiastočne aj preto, že dnes sa používanie trestov vo výchove považuje za zlyhanie rodičov. A samozrejme je tu aj ten dôvod, že mnohí rodičia sú si vedomí toho, že tresty sú čistou manipuláciou a fungujú iba preto, lebo sú založené na strachu.

Všimla som si, že je tu jedna vec, ktorú mnohí rodičia svojim deťom robia a nevedia o tom, že ich tým vlastne tiež trestajú. Výsledkom tohto nevedomého trestania je nízka SEBAÚCTA, ktorá bude deti sprevádzať celý život. V hĺbke svojej dušičky sa budú považovať za nedokonalé, chybné, nie dosť dobré, nehodné lásky. A svet im to bude zrkadliť. Hoci sa budú všemožne snažiť, najmä pomocou rôznych stratégií, aby svoju nehodnosť zakryli, podvedome bude ovplyvňovať ich vzťahy celý život.

Čítať ďalej...

Šťastné a spokojné dieťa je snom mnohých rodičov, a preto sa snažia urobiť maximum pre to, aby to tak aj bolo z ich pohľadu.  Zabezpečia mu čo najkreatívnejšie hračky, kvalitnú stravu, čítanie rozprávok, prechádzky v prírode, exotické dovolenky... Neskôr vyberajú pre dieťa tú najlepšiu školu, krúžky, kurzy, tábory... Dnes je možností naozaj veľa a ponuka prevyšuje dopyt.

Na prvý pohľad môžeme nadobudnúť dojem, že ak dieťa toto všetko môže mať, bude automaticky aj šťastné a za všetko vďačné. Opak však  býva pravdou. Počas mojej tridsaťročnej pedagogickej praxe som sa stretla s množstvom žiakov, ktorým naozaj nič nechýbalo. Dostávalo sa im množstvo vecí a zážitkov. A aj napriek tomu boli veľmi často nespokojní, bez energie, smutní, nenaplnení, alebo aj agresívni, závistliví, večne nespokojní a kritizujúci. Na základe svojich pozorovaní som zistila, že im chýbala hlavne pozornosť, empatia a láskavosť rodičov.

Boli totiž už zvyknutí hlavne brať, vyžadovať službu a starostlivosť od iných a nepremýšľali nad tým, že by to mohlo fungovať aj ináč. Takto deti premýšľajú a preciťujú situácie hlavne vtedy, keď žijú v rodine, kde sa takmer všetko točí okolo konzumu, matérie a všetci majú nastavené myslenie v kategórii MAŤ. Svet však takto nefunguje. Prišli sme na tento svet preto, aby sme si uvedomovali svoje BYTIE, naučili sa rásť do spirituality a ponúknuť svetu svoje dary.  Keď chceme deti priviesť k takémuto nazeraniu na svet, môžeme to urobiť postupnými krokmi  cez láskavosť, vďačnosť a empatiu. Dnes sa pozrieme trochu bližšie na láskavosť.

Čítať ďalej...

STRACHY A ZRKADLÁ

Etikoterapia je autodiagnostická metóda, ktorá nám pomáha odhaľovať pravdu o sebe samom prostredníctvom našich vzťahov. A práve toto výnimočné obdobie, ktoré na nás kladie zvýšené nároky, nám dáva príležitosť pozrieť sa pravde o sebe do očí. Vystrašila som vás? Tak potom ste tu správne, veď predsa hovoríme o strachoch. ;-)

Veľa múdreho sa napísalo o vplyve našich rodičov, rodov na nás, čo nám odovzdali a ako nás tento balík ovplyvnil. Veľa zranení, ktoré sme si ako duša naplánovali a s rodičmi dohodli na ceste učenia sa, máme rozpoznaných, často i preliečených a odpustených. Tieto vzťahy nás učia vzdať sa pocitu obete,  o sile prijímania, odpúšťania, ukončovania a preberania zodpovednosti za naše vzťahy a náš život.

Ďalším významným zrkadlom sú naši partneri. Tieto vzťahy sú často náročnejšie. Vyťahujú naše tiene, bez ohľadu na to, či sme si ich vedomí alebo nie. Rozpoznávame a pomenúvame ICH nedokonalosti, ale nie vždy sme si plne vedomí toho, že sú len zrkadlami nášho vlastného vnútorného sveta. Aj o tom pojednáva veľa múdrych ľudí.

Ako to však máme s našimi deťmi?

Ak sú naši rodičia a partneri zrkadlami našich tieňov, potom sú naše deti tieňmi týchto tieňov. Idú až k podstate, až ku koreňu. Nerobia nám žiadne „naschvály“, len nás čistotou svojej duše vedú k čistej pravde o nás samých, odhaľujú naše ilúzie a sebaklamy, zrkadlia naše tiene a lži, konfrontujú naše STRACHY. Ktoré? Pozrime sa spolu na ne.

Čítať ďalej...