NA JEDNO MIESTO

... posúvam svoje písacie úvahy, ktoré vznikajú na podnet života ako takého. Doteraz som ich vždy, keď prišiel impulz písať, písala hneď do mobilu. To bude pokračavať, lebo mobil je viac so mnou ako pero, papier či notebook, ale potom pekne-krásne pôjdu domov - na web stránku Advaity. Je to stránka pre ETIKOTERAPIU, KTORÁ NÁS BAVÍ  Viac info o nej nájdeš, keď sa ňou poprechádzaš.

Prečo na jedno miesto? Poviem astrologicky. Všimla som si, ako zrejem do staroby, viac a viac cítim vplyv planéty Saturn. Hoci kosti a telo pod jeho vplyvom krehnú, viac do života vstupuje systém (s možnosťou oprieť sa oň), ukončovanie (nielen rodových záťaží), doťahovanie vecí do konca (nielen pre to, aby som našla okuliare, kľúče...), ale, predpokladám najmä preto, lebo život chce mať vo svojom závere poriadok. A Saturn je ten najlepší, najmúdrejší učiteľ. Milujem z jedného obrázku ten jeho prísno-láskavý pohľad. Milujem už jeho prísno-láskavé vedenie.

A písanie? Mnoho ľudí hľadá rozumom poslanie svojho života. Dostala som tú milosť, že som to vedela už v piatej triede základnej školy - budem učiteľkou a novinárkou (teraz vidím pri spätnom pohľade, ako mi to život naukladal). V siedmej triede sa želanie na hodinách slohu vyšpecifikovalo - budem lyrizovaným písaním objavovať krásu (vtedy to bol sloh o prírode a moja učiteľka slovenčiny ho čítala ako vzor vo všetkých triedach. Môj! ktorá som bola ako sivá myška - len nevytŕčať... preto som bola vždy najvyššia v triede ).

Písanie mi v tomto živote požehnávajú dve planéty, veľmi významne postavené v mojom horoskope - Merkúr a Jupiter. Za mňa mi Merkúr obrazne vložil pero do ruky a nasadil novinársko-učiteľské okuliare. Keď moja učiteľka astrológie videla prvýkrát môj horoskop, povedala - ty len píš knihy! Tak píšem.

S Jupiterom, planétou šťastia a rozmachu, som veľká priateľka a najmä pri písaní. Totiž veľakrát mi Merkúr vloží to pomyselné pero do ruky, ja mnohokrát netuším, čo idem písať, ale Jupiter vie. Sype správne slová a ja v jeho službe píšem. Je mi veľkou cťou byť v tejto službe.

Takže všetko na jednom mieste. Zatiaľ toto a tu:

 

NA RUŠNEJ KRIŽOVATKE

... som ráno počúvala veľkú časť nášho pravidelného etikostretnutia na zoome. Jasné, že som z neho mnohé prepočula pre hukot áut. Spomenula som si však na slová môjho učiteľa jogy, ktorý raz povedal vetu v tomto zmysle - ak si presvedčený, že vieš meditovať, choď si sadnúť na rušnú križovatku a medituj!

Nesedela som, ale opretá o zábradlie som čakala na priateľa. A pozorovala som: seba a svoje pocity, hukot áut, slová z mobilu, vychádzajúce Slnko, vtáčika na drôtoch, šoférov okolo prechádzajúcich, v jednom aute na sedadle spolujazdca som zhliadla aj sediacu kostru... Prišlo mi práve z pozície pozorovateľa: mám dve možnosti. Buď si ráno také, aké je, navnímať každou bunkou tela bez hodnotenia dobré - zlé, hlučné - tiché, milé - protivné, krásne - ošklivé... Alebo sa rozčuľovať nad ním v každej bunke tela. Prvá možnosť dáva ďalšie možnosti. Súvisí so zručnosťou prijať veci také, aké sú, podporuje pokoj v srdci, súcit, porozumenie. Druhá možnosť blokuje prúdenie energie, škrtí prúdenie sily v nás, a potom potrebujeme súťažiť, bojovať, vysvetľovať, vystrkovať lakte, trieť sa o hranice...

S veľkou vďakou si vyberám prvú možnosť a prvé zázraky dnešného dňa sa už dejú.

RAŇAJKOVÉ ZAMYSLENIE

... na balkóne: roky som si nespomenula na dávneho priateľa, ktorý zomrel. Pohľad na raňajky mi ho pripomenul, najmä ich farebné zladenie s kvietkom. On často hovoril o zladení toho, čo dávam do bruška, so seba samou. Nech moje jedlo ladí so mnou na všetkých úrovniach. Raz tak chytil mrkvu do ruky, pozrel na ňu a povedal: "Mrkva je v podstate niečo cudzie, čo ide do tela. Zlaď sa s ňou a až potom ju zjedz."

Naši predkovia zladenie s jedlom dobre poznali. Buď jedlo požehnávali, alebo sa pred jedením pomodlili. To už "vyšlo z módy" pre denno-denné náhlenie a stres, aj keď práve preto by zas malo prísť do módy: aby JEDlo bolo požehnaním, liekom, nie jedom. Mám svoje „požehnávacie zvyky" pred jedením. Za jeden z najdôležitejších pokladám práve tiché naladenie sa na poŽIVeň, ktorú mám na tanieri.

Vďaka, priateľu na nebesiach, že si bol v mojom živote, a zanechal si mi takéto múdre pripomienky.

POZNÁŠ?

... človek mieni, pánboh mení? Alebo: ty si robíš plány a pánboh sa smeje? Tak nejako sa na záver júla cítim. Pripravovala som sa na relaxačný júl, a bol akčnejší ako mesiace predtým. Veľká vďaka však za všetko, čo v ňom prišlo. Mám pocit, že každá situácia zapadla jedna k druhej ako puzzle. Cítim sa spokojne naplnená, celistvá.

V rozkošnom raji Zeleného hája sme v zložení VladimíR & SaritA týždeň robili na úpravách novej knihy etikoterapie. Požehnaný čas. Čas s práve sa rodiacou knihou bol aj časom nádherných rán a pohodových chvíľ. Dokonca sme medzi úpravami na knihe stihli s Radanou Lazarovou nahrať aj dva podcasty.

Hlboký týždeň v mojom rodisku, lebo som si ho dopriala v relatívnej samote a na jeho záver aj s dcérou a vnučkami. Keď som dostala otázku, ktoré stretnutie bolo pre mňa naj wua, priznala som, že to samej so sebou v prostredí, v ktorom som vyrastala. Presne tu som mala pocit, že môj život mi lajkol niečo veľmi dôležité.

Ostatné júlové dni mi priniesli fyzicky oddych v súlade s vesmírnym dianím, keď telo potrebuje viac pozornosti a ako malé dieťa chce byť rozmaznávané.

V pokoji júlových večerov prišla aj túžba tvoriť, a tak vytváram mandaly do novej knihy. Každá kapitola bude mať na mieru „šitú" mandalu, ktorá bude zas tak, ako v predchádzajúcich dvoch knihách, žiaričom pokoja a pohody.

PRÍBEHY

... boli mojou topkou či už v práci redaktorky, či v bežnom živote. Za rodovými príbehmi som šla aj na "misiu ku koreňom" môjho rodu. Týždňový intenzívny pobyt sa naukladal tak, že som sa ku konkrétnym príbehom mojich predkov ani nedostala, a predsa sa cítim nimi naplnená. Stalo sa niečo, čo hlboko presiahlo moje príbehové nastavenie - udialo sa spojenie s predkami na energetickej úrovni a otvorili sa ďalšie dvere. Gate, gate, paragate... Cítim blízkosť predkov v sebe. Cítim, že sa udiali veľké veci. Cítim, ako bol pre nás - predkov i mňa - správne načasovaný tento pobyt. Cítim, že aj pre moje dcéry a vnučky mal obrovský význam. Jedna z dcér mi po návrate napísala: "Mami, ďakujeme, že Ťa máme, že si nás zobrala so sebou a že nás nevynechávaš zo svojich spomienok."

Ešte niečoho som silno precítila v mojej rodnej dedinke: pochopenie, súcit a pozíciu pozorovateľa. Mnoho domov, v ktorých ľudia žijú, je v katastrofálnom stave. Je to tzv. hladová dolina. Niet zamestnania, niet peňazí. V krčme som stretala postavičky ako zo starého filmu. Ošúchané, vážne, zaseknuté v dávnych dobách, typu Ťapákovcov, ale aj slniečkovo usmievavé ako dobrý vojak Švejk, prajné, láskavé, zvedavé. V prvý deň som bola mierne zaskočená, a potom som precítila ťah od prekvapenia do súcitu. Teraz, keď si na nich spomeniem, cítim teplo a lásku. A žehnám im.

Na stretnutí, ktorým ma prekvapilo miestne O.Z., obecný úrad a hlásenie o mojom príchode v dedinskom rozhlase, som stretla nielen rovesníkov, súčasných učiteľov, ale i mladšie ročníky. Priniesla som aj naše knihy etikoterapie a oni boli zvedaví - čo to tá etikoterapia je? Veľa sme rozprávali o nej, o lipnutí na tom, čo bolo, o prijatí nových možností, o svetle Slnka, ktoré som každé ráno pozorovala z chaty nad dedinou, ako sa z vrchov šmýka dolu do dediny. Povedala som im o tomto symbole a ľudia sa usmievali, niektoré zaslzili. Potom sme sa s mnohými objali. Ďakujem Bohu, životu, etikoterapii a sebe, že som mohla zažiť takéto rôznorodé spojenia. Cítim sa naplnená, celistvá.

NECHAJ ŽIVOT PLYNÚŤ

... prípadne - nezavadzaj mu. Aj to sú vetičky, ktoré som počula na etikoseminároch s Vladkom a v týchto dňoch, ktoré som venovala sebe samej, mi znejú veľmi jasne.

Silné chvíle, silné príbehy zažívam vo svojej rodnej dedinke, kde som roky nebola. Vrátila som sa k hlbokým koreňom. V týchto dňoch prišli za mnou aj dcéra s vnučkami. Môžem s nimi v autentickom prostredí zdieľať spomienky, spolu sa dotýkame histórie rodu. Až teraz a v tomto prostredí som si uvedomila, že prišli samé od seba a POČÚVAJÚ. Dozrel čas. Kedysi by ma odbili: "Starká, čo riešiš?!" Teraz poznávajú osobne ešte žijúcich súputnikov mojej mladosti, moje/naše korene. Dotýkajú sa reálne chudoby v „hladovej doline". Zisťujú, že hojnosť, ktorú majú doma, nie je samozrejmosťou. Sú zvedavé. Pomáhajú očistiť hroby predkov bez toho, aby som ich k tomu slovami pozývala... Dozrel čas.

Bože, ja som tak vďačná za to, ako náš život v prirodzenosti plynie. To naše etikoterapeutické - RASTIEME SPOLU - má silu presahujúcu naše predstavy.

DOMOV

... to bola téma v mojom stíšení na Liptovskej Mare. Konkrétne otázka: kde mám domov?

- v Prahe, odkiaľ pochádzala moja maminka a kedy-tedy som tam pobývala?

- V Utekáči, odkiaľ pochádzal ocko, kde som sa narodila a pätnásť rokov žila?

- na Liptove, kde som žila s manželom, kde som porodila tri deti, jedno pochovala a kde vyrastajú moje vnúčatá?

- V Španielsku, kde som doma pri najmladšej?

- V chorvátskej Jelse, kde robíme etikoterapeutické semináre a kde nás aj domáci berú za svojich?

- V Thajsku, v Indii, kde mi svet vonia?

- U priateľky, u priateľa, kde cítim spojenie v blízkosti?

- tam, kde sa odoberie moja duša po smrti?

Kde? No predsa tam, kde je teplo domova. Teplo domova, ktoré si viem sama vytvoriť, lebo si domov nosím vo svojom srdci. Ďakujem teda každému miestu vo vesmíre, že tam môžem byť doma. Všade dobre, v každom jednom domove v túto chvíľu najlepšie.

NA RANNEJ SANGE

... som sedela pri Budhovi v rozprávkovej záhrade Zeleného Hája. Keď som počula, že už sme spolu na zoome 1882-krát (dnes je to už viac), pomyslela som si, že na 2000-krát to bude teda oslava! Čooo? Skaly by v básni Márie Martákovej zvolali. Zvolal však aj hlas vo mne: „Ako sa cíti číslo 1882, keď jeho neosláviš, a 2000 áno?" Tak som sa teda ospravedlnila Tisícosemstoosemdesiatdvojke a vyhlásila som v to ráno jej oslavu.

Rovnako som sa ospravedlnila na obed aj knedlíku, že som ho nenechala prihriať z oboch strán, aj vankúšiku, že som ho nechala ležať ladom a nesadla si naň... Odrazu som sa dokázala pozrieť na svet aj očami predmetov, ktoré sú okolo mňa a ja si s nimi vytváram rôzne vzťahy. Ďakujem, učiteľ môj, za intenzívne učenie, veď stále platí, že život dá odpoveď a že po absolvovaní školy etikoterapie začína žitá etikoterapia. Aj v druhom moduli.

SI NAJMILOVANEJŠIE BOŽIE DIEŤA

... aj ty, aj ty, aj ty. Sedela som pri jazierku, pozerala najkrajší rybí program na hladine a veta o najmilovanejšom božom dieťati sa mi premietala dookola. Hneď na to mi napadlo - koľko karmických bodíkov si potrebujeme nazberať, aby sme videli, cítili, žili krásu a pohodu? Koľko percent sme z nich dostali darom z rodu, koľko sme ich nazbierali na sebapoznávacej ceste?

A potom prišla odporúčacia veta: spočítaj si svoje požehnania! Tak sedím a počítam. Je sila vidieť tú božiu hojnosť v každom dni. V každom nádychu a výdychu. V každom kroku. Aj vtedy, keď telo bilancuje, čím všetkým sme spolu prešli, aj vtedy, keď svieti Slnko, keď dúha sa rozprestiera na oblohe, aj v búrke a daždi. Počítaj a zisti, že vždy ti vychádza kladný výsledok božej hojnosti. Si najmilovanejšie božie dieťa, aj ty, aj ty, aj my.