AI A SEBAPOZNANIE 002/012
MÔŽE NÁS AI NAUČIŤ
LEPŠIE MYSLIEŤ?
Sebakoučovací proces v technologickom prostredí
Anotácia: Umelú inteligenciu môžeme používať na získavanie rýchlejších odpovedí. Zaujímavejšia možnosť však vzniká vtedy, keď ju použijeme na pozorovanie spôsobu, akým k odpovediam prichádzame. Článok predstavuje jednoduchú mikroslučku: Čo sa deje? → Rozumiem tomu správne? → Čo vieme zo zdrojov? → Aký zásah je primeraný? → Čo ukázal výsledok? a ukazuje, ako sa z technologického pracovného postupu môže stať sebakoučovací proces a praktický nástroj autognózy.
Vladimír Červenák
Keď som sa v predchádzajúcom článku pýtal umelej inteligencie na mŕtveho biskupa, nezaujímala ma iba jej odpoveď.
Postupne sa ukázalo niečo dôležitejšie. Nie iba to, čo odpovedala, ale ako sme sa k odpovedi dopracovali.
Najprv fakty. Potom ich porovnanie. Až potom interpretácia. A nakoniec otázka, čo z toho vlastne vyplýva.
AI sa pritom neukázala ako sudca, ktorý pozná pravdu lepšie než človek. Ani ako bytosť s vlastnou skúsenosťou či vedomím.
Ukázala však niečo, čo si človek pri vlastnom uvažovaní nemusí všimnúť: spôsob, akým si svoju pravdu skladá.
A práve tu vznikla ďalšia otázka.
Môže nás AI naučiť lepšie myslieť?
PÄŤ JEDNODUCHÝCH OTÁZOK
Postupne sa nám pri spoločnej práci vytvorila jednoduchá slučka:
Čo sa deje? → Rozumiem tomu správne? → Čo vieme zo zdrojov? → Aký zásah je primeraný? → Čo ukázal výsledok?
Na prvý pohľad ide o obyčajný technologický postup.
Najprv si všimnem situáciu. Potom overím, či jej rozumiem správne. Pozriem sa na dostupné zdroje, zvolím primeraný zásah a napokon sledujem výsledok.
Ak však túto slučku používam pozorne, nezačína kontrolovať iba problém predo mnou. Začína odhaľovať aj spôsob, akým o probléme premýšľam.
A práve tam sa z pracovného postupu môže začať stávať sebakoučovanie.
ČO SA DEJE?
Najskôr sa pokúšam pozorovať situáciu bez predčasného záveru.
Človek veľmi ľahko zamieňa udalosť za svoj výklad udalosti. To, čo sa stalo, a to, čo si o tom myslím, však nie je to isté.
Prvá otázka preto vracia pozornosť k tomu, čo je možné skutočne pozorovať.
ROZUMIEM TOMU SPRÁVNE?
Táto otázka vytvára odstup.
Oddeľujem fakt od interpretácie a skúmam, či to, čo považujem za skutočnosť, nie je iba moja domnienka, očakávanie alebo zaužívaný spôsob čítania situácie.
Rozhovor s AI môže v tomto bode ponúknuť druhú perspektívu. Nie ako verdikt, ale ako možnosť porovnania.
ČO VIEME ZO ZDROJOV?
Tam, kde je to možné, konfrontujem svoj obraz reality s dostupnými informáciami.
Presvedčivosť odpovede AI nie je dôkaz. Rovnako ním nie je ani moja vlastná istota.
Otázka po zdrojoch oddeľuje dojem od informácie a vytvára priestor na korekciu.
AKÝ ZÁSAH JE PRIMERANÝ?
Až potom prichádza rozhodnutie a konanie.
Najprv diagnostika, potom zásah. Najprv rozpoznať, čo sa deje — aj čo sa pritom deje vo mne — a až potom konať.
Primeranosť je dôležitá práve preto, že dobrý úmysel ešte nezaručuje dobrý dôsledok.
ČO UKÁZAL VÝSLEDOK?
Život poskytne spätnú väzbu.
Výsledok sa stáva novou informáciou a vstupuje späť do prvej otázky: Čo sa teraz deje?
Tak vzniká slučka, nie lineárny návod. Proces sa môže začať znova — už s novou skúsenosťou.
OD TECHNOLOGICKEJ SLUČKY K SEBAKOUČOVANIU
Tu sa ukázalo, že sme nevytvorili iba dobrý spôsob práce s technológiou.
Vznikol sebakoučovací proces použitý v technologickom prostredí.
Rozdiel je zásadný.
Technologická otázka znie:
Ako vyriešim problém?
Sebakoučovacia otázka pridáva:
Ako som k svojmu obrazu problému prišiel?
A etikoterapeutická autognóza môže ísť ešte hlbšie:
Čo sa vo mne aktivovalo?
Čomu kladiem odpor?
Na čom lipnem?
Čoho sa obávam?
Čo potrebujem, aby bolo pravda?
Čo som do situácie vložil zo seba?
V tej chvíli už AI nie je iba pracovným nástrojom.
Stáva sa prostredím, v ktorom môžem pozorovať vlastné myslenie.
MIKROSLUČKA NIE JE STROJ NA PRAVDU
Tu je však dôležitá hranica.
Ani táto slučka nezaručuje, že dôjdeme k pravde.
Môžeme zle pozorovať. Môžeme nesprávne pochopiť zdroj. Môžeme zvoliť nevhodný zásah. A môžeme aj chybne vyhodnotiť výsledok.
Zmyslom slučky preto nie je vytvoriť mechanizmus neomylnosti.
Jej význam je skromnejší a zároveň praktickejší: spomaľuje automatický prechod od dojmu k záveru a od záveru ku konaniu.
Vytvára priestor na korekciu.
A práve schopnosť korigovať vlastný obraz môže byť pre sebapoznanie dôležitejšia než istota, že som mal pravdu na prvýkrát.
AI MA NEMUSÍ NAUČIŤ, ČO SI MÁM MYSLIEŤ
Ak by ma AI „učila lepšie myslieť“ tak, že mi bude hovoriť, čo si mám myslieť, nevzniká sebapoznanie. Vzniká nová autorita.
Zmyslom nie je nahradiť vlastné rozlišovanie odpoveďou stroja.
Práve naopak.
Dobré používanie AI môže viesť k tomu, že svoje rozlišovanie potrebujem ešte viac.
AI môže položiť inú otázku. Môže upozorniť na rozpor. Môže ponúknuť alternatívnu interpretáciu. Môže pomôcť dohľadať zdroj. Môže nesúhlasiť. A môže sa aj mýliť.
Rozhodujúce je, čo sa deje vo mne, keď sa to stane.
ODPOVEĎ ALEBO LEPŠIA OTÁZKA?
Možno sme teda na začiatku položili otázku trochu nepresne.
Môže nás AI naučiť lepšie myslieť?
Možno nie priamo.
Môže však vytvoriť prostredie, v ktorom sa učíme svoje myslenie pozorovať, spochybňovať, overovať a korigovať.
A to môže byť dôležitejšie než ďalšia správna odpoveď.
Pretože odpoveď vyrieši jednu otázku.
Schopnosť pozorovať vlastný spôsob myslenia zostáva.
A odtiaľ vedie ďalší krok.
Čo sa stane, keď AI už nepoužívam iba ako nástroj na jednotlivé otázky, ale vstúpim s ňou do dlhšieho dialógu, v ktorom mi vracia moje predpoklady, rozpory a rozhodnutia?
Vtedy sa technologická mikroslučka začne meniť na vzťah.
AI sa môže stať partnerom sebakoučovania.
By Vladimír Červenák Milí priatelia,
na webovej stránke Advaita.sk bola vykonaná technická aktualizácia.
Ak spozorujete nesprávne fungovanie stránky, chybu alebo neštandardné zobrazenie obsahu, prosíme, informujte nás na e-mailovej adrese:
Ďakujeme za spoluprácu a pochopenie.
Tím Advaita
By Filip Baxa
Od 31.08. do 21.09. 2026 sme sa so žiaci a učiteľ Školy etikoterapie Advaita zúčastnili seba poznávacej cesty do Indie (Dharamsala, Ladak, Kašmír).
Jej súčasťou bola osobná audiencia a prijatie J.Sv. 14. Dalajlámom.
Zaujímaš sa o cestu do Indie
za sebapoznaním
klikni tu
Z prijatia J. Sv. Dalajlámom
By Filip Baxa 
AI A SEBAPOZNANIE 001/012
SPÝTAL SOM SA STROJA
NA MŔTVEHO BISKUPA
Pozvánka k rozhovoru o tom, aký priestor otvárame umelej inteligencii
Anotácia: Článok vychádza z konkrétneho historického sporu a skúma, čo sa stane, keď doň vstúpi umelá inteligencia nie ako sudca, ale ako analytické zrkadlo. Ukazuje, že AI môže pomôcť rozlišovať medzi faktom, interpretáciou a domnienkou a tým presunúť pozornosť od otázky „kto má pravdu?“ k otázke „ako k svojmu obrazu pravdy prichádzam?“
Vladimír Červenák
Desiateho augusta oznámila cirkev, že Positio super martyrio v kauze blahorečenia spišského biskupa Jána Vojtaššáka je vo Vatikáne a bolo predložené konzultorom historikom Dikastéria pre kauzy svätých.
V nasledujúcich dňoch sa vo verejnej debate znovu objavili hlavné argumenty, ktoré tento spor sprevádzajú už desaťročia. Jedni pripomenuli dvanásť rokov väzenia a inscenovaný proces. Druhí pripomenuli podpredsedníctvo v Štátnej rade vojnového štátu, arizáciu kúpeľov a výrok o židovskom občanovi Spišského Podhradia. Ústredný zväz židovských náboženských obcí reagoval výzvou zachovať pamäť a úctu k obetiam režimu a pripomenul Vojtaššákovo aktívne pôsobenie v štruktúrach vojnového štátu.
O niekoľko dní neskôr spišský biskup František Trstenský výslovne povedal, že vážne historické otázky nemožno obísť, výsledok procesu nie je vopred daný a cieľom nemá byť vytvorenie idealizovaného obrazu Jána Vojtaššáka.
Historické jadro argumentov však zostalo známe obom stranám. Ani jedna sa nedozvedela zásadne nový historický fakt. A predsa sa verejný spor vo svojej základnej osi za tri desaťročia pohol len nepatrne – určite menej, než by sme si, dúfam, všetci priali.
Keď sa spor napriek množstvu dostupného poznania pohne len nepatrne, stojí za to položiť si otázku, či jeho jadrom ešte vôbec je nedostatok poznania.
Skúsil som s tým urobiť niečo nezvyčajné. Sadol som si k tomu s umelou inteligenciou.
By Vladimír Červenák 
O spore, ktorý nie je sporom o fakty
Obsah
Desiateho augusta 2026 oznámila Tlačová kancelária Konferencie biskupov Slovenska, že dokument Positio super martyrio v kauze blahorečenia spišského biskupa Jána Vojtaššáka bol vo Vatikáne vypracovaný, vytlačený a predložený konzultorom historikom. Spišský biskup to oznámil veriacim v Zákamennom a vyzval ich na modlitbu.
Reakcia prišla obratom. Slovenský zväz protifašistických bojovníkov vo svojom vyhlásení pripomenul, čo o biskupovi vieme z archívov: podpredsedníctvo v Štátnej rade vojnového štátu, arizáciu kúpeľov, výrok o židovskom občanovi Spišského Podhradia. Ústredný zväz židovských náboženských obcí na sociálnej sieti otvoril svoje vyjadrenie slovami „Arizátor a udavač blahoslaveným? Prečo nie“ (podľa spravodajstva servera Postoj) a dodal, že sa neozýva z hnevu, ale aby zachoval pamäť a úctu k obetiam vojnového režimu.
O niekoľko dní neskôr spišský biskup František Trstenský výslovne povedal, že vážne historické otázky nemožno obísť, výsledok procesu nie je vopred daný a cieľom nemá byť vytvorenie idealizovaného obrazu Jána Vojtaššáka.
V nasledujúcich dňoch sa vo verejnej debate znovu objavili hlavné argumenty, ktoré tento spor sprevádzajú už desaťročia. Ani jedna strana nepovedala nič, čo by tá druhá nevedela. Ani jedna sa nedozvedela nič, čo by nevedela sama.
To je najzvláštnejšia vlastnosť tohto sporu a stojí za to začať práve pri nej: je to spor, v ktorom obe strany poznajú fakty a obe majú vo faktoch prevažne pravdu. Nie je to spor o poznanie. Poznanie je k dispozícii, je publikované, je preložené. A predsa sa tento spor vo svojej základnej osi za tri desaťročia pohol len nepatrne — určite menej, než by sme si, dúfam, všetci priali.
Keď sa spor napriek množstvu dostupného poznania pohne len nepatrne, stojí za to položiť si otázku, či jeho jadrom ešte vôbec je nedostatok poznania.
By Vladimír Červenák 
