V časoch, keď tlak na výkon, napätie a stres v dôsledku nastavených cieľov alebo plnenia projektov sa stáva na pracoviskách akousi normou, natíska sa otázka, či existuje aj iná cesta, ako transformovať firmy a organizácie. Pretože ak si uvedomíme, že človek strávi na pracovisku osem a viac hodín a spolu s cestou do práce a z práce je to aj viac ako pol dňa, začnú sa prirodzene ponúkať otázky: V čom spočíva zmysel môjho života? Aká je hodnota toho, čo robím? Kto som, odkiaľ a kam vlastne takýmto spôsobom kráčam? Existuje možnosť, aby som viedol plnohodnotný život aj inak? Ak áno, za akých podmienok?

Časopis Life píše o osobnej transformácii formou výpovede jedinca, ktorým bol nezmieriteľným, a podľa mienenia niektorých bezcharakterným organizátorom politických kampaní, zomierajúcim na rakovinu a ktorý prehlásil na nemocničnom lôžku: „Cítim, že pod kľudnou hladinou spoločnosti to začína vrieť. Ľuďom chýba niečo podstatné. V srdci spoločnosti je duchovné vákuum“. A tento stav neskôr nazýva „nádorom na duši“ celej spoločnosti.

Veľa sa dnes píše o morálnom rozklade, ktorý trápi ľudí na celom svete. Z toho plynie volanie po zmysluplnosti a význame tak v živote, v práci, aj v podnikaní. Ak toto volanie počujete tiež, zastavte sa. Pomaly, s rešpektom, dôverou a pokorou sa započúvajte. To, ako na volanie odpoviete, určí mieru plnosti, či prázdnoty vo vašich životoch.

Žijeme v dobe, kedy spiritualita už nie je náboženská. Spirit alebo Duch sa netýka iba jednotlivcov. Majú možnosť ho rozpoznať všetky profesie, spoločnosti, týka sa dokonca celej našej planéty. Spiritualita nám umožní hlbší ponor do pravdy o nás samých. Pustenie ega v zmysle umožnenie prechodu k novej paradigme, novému videniu sveta, ktoré môže ovplyvniť nové spôsoby riadenia spoločnosti, aj sveta.

Mnohí autori, pracujúci na programoch zaoberajúcich sa efektívnosťou firiem a iných organizácií sa po čase ponorili do otázok zásadného významu. Začína sa spomínať nová náplň manažmentu a vedenia. Zvyčajné otázky produktivity, organizácie, financií, nákladov, zisku a pod. budú naďalej dôležité, ale do popredia sa dostáva humánnosť, zdravie organizácie cez zdravie ľudí v nej zamestnaných, a v tom rovnako zdravie psychické ako fyzické, otázky kultúry, komunikácie, vzťahov a hlavne morálky.

Predstavme si živého človeka. Je celý živý, z čoho vyplýva, že je naplnený živým duchom. Má telo, hlavu a srdce. Je teda potrebné vnímať, že organizácia zamestnáva celú ľudskú bytosť, nielen jeho hlavu a ruky, aj jeho city, potreby, spoločenské správanie a tiež jeho ducha. Medzi rozumovou zložkou a zložkou vychádzajúcou zo srdca je často cítiť napätie. Hlas rozumu je logický a je možné ho vnímať v spojení s výkonom a produktivitou a hlas srdca je pocitový a emotívny a jeho prínos pre produktivitu považujeme niekedy za nevhodný a snažíme sa ho potláčať. Pozornosť si však vyžaduje ako rozum, tak aj cit. Pretože potláčaním sa človek ako celok dostáva do nerovnováhy.

Takýmto živým organizmom môže byť aj organizácia, ktorá funguje v zmysle štyroch vzájomne prepojených oblastí. Má svoje telo, svoju hlavu, má srdce a ducha.

Závisť je zdravie poškodzujúca emócia, ktorá dokáže pokaziť vzťahy medzi ľuďmi a v práci ovplyvňuje angažovanosť, motiváciu a potom aj výkonnosť. Možno tak povedať, že závisť na pracovisku predstavuje určitú hrozbu, pretože môže viesť k vzniku mnohých problémov. Závistlivci vo svojej túžbe dosiahnuť a získať to, čo majú ich úspešní kolegovia, neraz doslova otrávia vzťahy na pracovisku a vytvoria nepríjemné prostredie, v ktorom je náročné fungovať bez ujmy na psychickom zdraví.

Prvé náznaky závisti sa objavujú už v detstve. Deti sa medzi sebou porovnávajú a súperia o pozornosť rodičov, kamarátov alebo o novú hračku, neskôr si závidia výzor, oblečenie a prakticky čokoľvek, čo ten druhý má a čo závidiacemu chýba. Potom sa spustí zápas o úspechy školské, spoločenské, či dokonca pracovné. Je to tým, že žijeme v duálnom svete, kedy sme od detstva naučení posudzovať veci ako pekné alebo škaredé, dobré alebo zlé... A tak sa aj v práci kolegovia vzájomne posudzujú a závidia si plat, šéfovu priazeň, lepšie pracovné podmienky, dokonca aj lepší výhľad z okna. Prekážkou v očiach druhého tiež môže byť váš dlhší pracovný stôl, väčší monitor, výkonnejší počítač, kvalitnejší mobil, pohodlnejšie kreslo. „Tŕňom v oku“ sú tiež benefity, úľavy z procesných pravidiel, angažovanosť kolegov, zapojenie do konkrétnych projektov. Kolegovia si často porozprávajú aj svoje súkromné veci a tak sa aj osobný status môže stať predmetom závisti – napríklad slobodný a bezdetný môže závidieť ženatému či vydatej krásny vzťah a dve deti, ten ženatý či vydatá zasa môže závidieť druhému pokoj a dostatok voľného času.

Hlavnou otázkou, ktorá mechanizmus závisti spúšťa je : "Prečo on/ona niečo má a ja nie?".

Závisť sa stala za tie roky akousi spoločenskou normou. Síce málokto sa k nej prizná a skôr máme tendenciu zahladzovať navonok po sebe stopy, keďže sa hanbíme za ňu a teda za seba, a tak robíme všetko preto, aby sme sa neprezradili. Pritom však trpíme a vnútorne sa zožierame.

Často používané slovné spojenia „v dobrom závidím“ alebo „úprimne závidím“ majú za účel vytvárať domnienku, že nejde o negatívny pocit, ale v skutočnosti je to iba lingvistická zásterka ospravedlnenia podstaty závisti. Napriek tomu, že je týmito slovami vyjadrované zmäkčovanie alebo obhajovanie závisti, mnohým sa stáva, že aj tak zaznamenajú pokles vlastnej energie. Keď sa to deje veľmi často, z dlhodobého hľadiska to môže mať negatívny dopad aj na fyzické telo. Ak teraz vyvstane námietka, že je to len fráza, je na mieste skúsiť prehodnotiť, či tieto slová nie sú len spoločenskou konvenciou alebo naučenými vzorcami správania. Ak príde k takému zvedomeniu, nie je nutné sa z toho obviňovať. Stačí túto skutočnosť iba prijať a postupne aplikovať v živote zmenu. Tak ako závisť, aj iné negatívne emócie si vytvárame my sami, otázkou je, nakoľko dovolíme, aby ovládali náš život. Nemusíme ich potláčať, vytesňovať alebo s nimi bojovať. Stačí im prestať venovať pozornosť a uvedomovať si príčinu ich vzniku.

Sme bytosti cítiace, takže aj na pracovisku prežívame emócie. Z tých negatívnych treba spomenúť najmä strach, v ktorého dôsledku nám v tele vzniká tlak, napätie a stres. Výsledkom sú konflikty s okolím, ktoré však začínajú v našom vnútri. Tzv. intrapersonálny konflikt vzniká ako reakcia odporu a nesúhlasu na to, čo sa nám deje. V praxi to vyzerá tak, že držíme jazyk za zubami, navonok sa usmievame, ale cítime sa v skutočnosti úplne inak. Takýto neautentický život je veľmi vyčerpávajúci, pretože jedno hovoríme a robíme a druhé si myslíme a cítime. Nie sme teda v integrite s našim myslením, cítením a konaním. Uviesť do súladu tieto tri zložky sa môže zdať priam nemožné.

Keď si vezmeme taký bežný deň – ráno sa zobudíme a večer ideme spať - aspoň niekedy počas dňa sme sami sebou. Ale väčšinou hráme divadelné predstavenie, používame masky, hráme svoje role a takto ideme proti sebe. Aby sme boli spokojní, je potrebné robiť rozhodnutia, v ktorých sme v každom momente pravdiví. Potrebujeme sa naučiť vnímať sami seba, počúvať svoju vnútornú múdrosť a čeliť externým vplyvom, ktoré nás ťahajú proti našej podstate.

Niekedy až triviálne situácie predurčujú, ako sa odvíja náš život. Za niektorých rozhodli rodičia, museli ísť na štúdium, ktoré prinesie peniaze alebo spoločenský status. Ak ho však vyštudovali, stali sa buď neúspešnými alebo pod tlakom okolia aj seba sa síce stali úspešnými, ale činnosť, ktorú vykonávajú, ich nenapĺňa. V určitom momente sa títo ľudia odmietli počúvať a vnímať sami seba. Dali teda radšej na radu niekoho iného.

Už pri pracovných pohovoroch môžeme vnímať, že ľudia si z predchádzajúcej práce nesú svoje krivdy.

Na otázku, prečo odchádzate z predchádzajúceho zamestnania sa dozvieme, akého mal uchádzač o zamestnanie zlého šéfa a kolegov, ako to tam nefungovalo, čo mu vadilo, aký tam bol problém. V momente, keď uchádzač o zažitej situácii hovorí, vidíme, ako sa opäť prenesie do minulosti a emočne situáciu opäť prežíva. Niekedy má roztrasený hlas, slzy v očiach, čo signalizuje ľútosť alebo naopak je možné vnímať zovreté päste, červenú tvár, zaťatú sánku a teda jeho hnev na túto nespravodlivosť osudu.

Krivda je negatívna emócia, ktorá často aj dlhodobo človeka zaťažuje, berie mu chuť do práce a životnú energiu a je už všeobecne známe, že na fyzickej úrovni môže pocit krivdy vyvolať závažné ochorenia.  Krivdu môžeme zažiť bez ohľadu na vek, pohlavie, náboženské vyznanie, rasovú príslušnosť či spoločenské postavenie a sociálne zaradenie. Krivda môže byť vnímaná kolektívne, ale aj individuálne. Obvykle je krivda spojená s presvedčením o nejakom druhu pokorenia, poníženia, manipulácie, prípadne je vnímaná v súvislosti so stratou ľudskej dôstojnosti, slobody a pod. V oblasti práce vzniká pri ponížení, odmietnutí alebo nedostatku, pretože naša osobnosť sa domnieva alebo je presvedčená, že má na niečo právo, má nárok na viac (pozornosti, rešpektu, úcty, odmeny, materiálnych výhod a pod.) a cíti preto nespravodlivosť. V pozitívnom zmysle je pocit krivdy legitímnou žiadosťou, aby sa k ukrivdenému okolie správalo s náležitou úctou, aby bolo k nemu spravodlivé. Keďže krivda je reakciou na nízku úroveň sebaúcty, to všetko poukazuje na potrebu zmeny k sebe samému, na potrebu zvýšiť si sebaúctu. Túžba po úcte totiž vždy naznačuje nevedomú túžbu po sebaúcte. Krivdu teda cítime ako dôsledok nízkej sebaúcty. Poukazuje často tiež na pocit nízkej sebahodnoty, presvedčenie o vlastnej bezvýznamnosti. Často sa človek snaží zvýšiť si sebaúctu tým, že skúma svoju jedinečnosť porovnávaním sa s inými, čím sa chytí do pasce ega. Málokto si uvedomí, že je to pýcha a nie cnosť, vďaka ktorej si nahovárame, že my sme tí úžasní, dokonalí, kvalifikovaní, to my máme schopnosti, talenty, fyzické dispozície, prípadne sme niečomu obetovali roky námahy a sebazapierania a niekto si dovolí nás neoceniť, ale naopak skritizovať, či neuznať. Práve toto sú najčastejšie dôvody zmeny zamestnania: dlhodobý pocit nespokojnosti, nedocenenia a s tým súvisiaca emócia krivdy.