Vzdanie, odovzdanie. Vzdanie, odovzdanie. Opustenie. Ako vír mi behali tieto slovíčka v hlave. Kedy sa vzdávam a padám, opúšťam sa? Kedy sa odovzdávam a ostávam vo svojej sile? V súvislosti s nimi a prichádzajúcim vianočným časom mi napadla aj otázka, či sa Ježiš na kríži vzdal, či odovzdal. Vzdal sa života, lebo už nevládal? Odovzdal sa službe ľudstvu, lebo rozumel? 

Celý deň mi potom prichádzali na um situácie, kedy som v živote niečo vzdala, kedy som utiekala zo svojich príbehov. Jasné, že to nejde, a tak za vzdaním sa, útekom paradoxne neprišlo uvoľnenie. Vždy prišla únava. Nepostrehla som však moment začiatku tohto „pádu“. Nevnímala som poslíčkov, ktorí pravdepodobne prichádzali zvestujúc, že už som na hrane svojich síl, že je čas zastaviť sa, spomaliť, pochopiť a otočiť koleso žitia tak, aby ma únava neoslabovala. Aby som zaregistrovala skôr, ako ona príde, že je čas na zmenu, že je čas robiť veci inak a vo vlastnej sile. Ženskej sile, keďže som v ženskom tele. Predpokladám, že práve tu je zlatý kľúč k pochopeniu situácií a k ľahkému žitiu v prúde osudu.

S vlastným vzdaním mi naskočila ešte otázka - vzdala som aj život svojej dcéry? V jej chorobe sme robili všetko, čo sme pokladali za najlepšie, aby z objatia rakoviny vyšla zdravá. Potom prišiel moment, keď som jej na druhý breh cestu požehnala. Neskôr som sa dozvedela, že tak urobili mnohé maminy. Vzdali sme životy svojich detí? Vzdala som život svojej dcéry? Kde je hranica medzi vzdaním a odovzdaním? Medzi nedôverou a dôverou?

„... lebo ak vy odpustíte ľuďom ich previnenia, aj vám odpustí váš nebeský otec.“ (Matúš 6,14)

Citát rozprúdil v rannom kruhu etikoterapie mnoho spomienok, ale aj niekoľko pohľadov na situáciu, ktorá sa udiala v októbri na zástavke mestskej hromadnej dopravy v hlavnom meste. Úradovala  smrť. Vzala si niekoľko mladých životov. Súčasne na sociálnych sieťach vyvolala spŕšku odsudzujúcich, posudzujúcich komentárov, väčšinu z nich plných zloby, nenávisti. Koľko však v komentároch bolo odpustenia?  „Myslím si, že v tejto situácii bude veľmi ťažké niekomu odpustiť. Na jednej strane si môžeme uvedomovať, aké je dôležité odpustiť, na druhej strane to aj skutočne učiniť bude náročné,“ zaznelo v skupine a nastalo ticho. Odpustiť z pozemského pohľadu neodpustiteľné.  

Vladimír Červenák: Komentáre sú plné nenávisti a zloby voči vinníkovi. Mňa zaujala na celej situácii iná vec, a to ako okamžite sme skočili ako spoločnosť aj s politikmi do potreby trestať. Nielen tohto konkrétneho vinníka. On už o sebe rozhodol, to sú pre neho roky väzby. Politici však hneď navrhli zvýšenie trestov za alkohol. Zabaviť auto. Ktoré? To čo je rozbité na kúsky? Je však v poriadku, že sa pije alkohol? Alkohol sa totiž stane zbraňou, keď sadne človek ním podgurážený do auta.

Niekedy mám pocit, že všetko, čo sa nám v životoch deje, tu už bolo, že naše životy idú v cykloch a nič nové pod Slnkom nie je ani v našich vzťahoch. Prastarý vzorec pohŕdania v rodoch medzi mužmi a ženami, ktorý sa zrodil niekedy pri strome Poznania dobrého a zlého, stále si obnovujeme. Hrou, ktorú načali Eva s Adamom, keď Adam nenastavil Eve hranice, ale naopak, podľahol jej túžbe po jablku, sa zaradil do kategórie – slabý muž. Stratil úctu ženy, sám jej potom nemohol dať lásku. Kde sa rodí úcta, láska, kde pohŕdanie, čo sú bludy obludné vo vzťahoch a ako všetko na dobré obrátiť? Aj o tom sú úvahy etikoterapeuta Vladimíra Červenáka.    

Príbeh o lenivých mužoch

Skôr ako dáme Vladimírovi slovo, pozrime sa na príbehy z našich domácností, ktoré sa vraj často dejú. Sťažovali sa ženy, že ich muži doma nič nerobia. Mnohí dokonca ani nepracujú, a tak všetko je na pleciach žien, všetko MUSIA ony robiť.

Zastavme sa pri slovíčkach láska a sťažovať sa. Ak sa žena sťažuje, môže byť v láske k svojmu mužovi? Ak sa sťažuje, je obeťou. Keď je obeťou, o láske nemôže byť ani reč. Láska sa zo vzťahu vyparila a namiesto nej prišla závislosť a potreba prerobiť muža na takého, akého ho chce mať žena. Alebo je iná možnosť? Keď bude on – môj muž, ležať na gauči, ja - žena nebudem konať. Žiadne výčitky, ani na nákup ho nepošlem, keď bude hladný. Nič neurobím vo vonkajšom svete, do ktorého patrí aj muž, pretože každý z nás môže situáciu riešiť iba v sebe, nie v druhom! Je to tak, Vladimír?

Jeseň otvára svoju náruč hojnosti. Cítiť ju vo vzduchu, na zemi, na stromoch, v záhradách... Kdekoľvek pozrieš, všetko zreje do úplnosti, do svojho naplnenia. Dovolíš si aj ty žiť naplnený život? Dovolíš si aj ty naplniť sa hojnosťou tu a teraz? Čo počujem? ... že máš nedostatok, že ti niečo chýba, že nevieš sa tešiť, lebo miliónkrát keby...? Pozývam ťa do našich úvah s etikoterapeutom Vladimírom Červenákom. Nájdeš v nich aj smútok, ale aj cestu z neho von. Nájdeš aj sebaspochybňovanie, ale aj cestu do vlastnej sily. Nájdeš v nich aj nekonečné možnosti, ktoré nám dal boh, a máš možnosť pochopiť, že kam zameriaš svoju pozornosť, to ti život prináša. Keď do utrpenia, utrpenie sa zväčšuje, keď do hojnosti, pokoja, spokojnosti, šťastia, vtedy rastieš do celistvosti. A duša do celistvosti dýcha.