Zdravie poškodzujúce myšlienky

Arogancia, nadutosť, domýšľavosť alebo spupnosť sú negatívne charakterové vlastnosti alebo spôsoby komunikácie. Možno ich považovať za kombináciu prílišného osobného egoizmu, teda pýchy spojeného so závisťou. Arogantný človek používa aroganciu ako životnú stratégiu získať pre seba viac na úkor iných. Naučil sa, že arogancia mu dopomohla k tomu, aby dosiahol to, po čom túžil. Ak sa mu takáto stratégia osvedčila, bude v arogantnom správaní pokračovať. Takáto stratégia má veľmi negatívne, deštrukčné účinky na kvalitu vzťahov, a teda i na zdravie psychické a fyzické.

Arogancia je ignorancia ignorancie- Ignorancia je nevedomosť.

Arogantný človek nechápe, že príčinou jeho nespokojnosti je jeho arogancia. Nechápe ani to, že arogancia je príčinou toho, že nemá skutočných priateľov. Vo vzťahoch hľadá výhody, preto pestuje iba také vzťahy, z ktorých mu plynú priame alebo nepriame prevažne materiálne výhody. Priťahuje si tým ľudí, ktorí sa s ním priatelia tiež iba zo zištných dôvodov. Takto sa všetci spoločne nachádzajú v toxickom, deštrukčnom modeli života.

Až vážne zdravotné problémy donútia takéhoto človeka zamyslieť sa nad vlastnou aroganciou a postupne objaviť sebadeštručné vzorce správania. Až to mu umožní tieto zdravie poškodzujúce vzorce nahradiť vzorcami zdravie podporujúcimi. Empatiou, súcitom a láskou postupne rozpoznáva skutočný zmysel existencie.

Ako v bežnom živote rozpustiť aroganciu spojenú s pýchou?

Pre proces rozpamätania sa je dôležité prečistiť sa od negatívnych emócií, ktoré sú blokátormi energie. Energie, ktorá vyživuje a udržiava zdravé telo a zároveň je nositeľkou informácií, ktoré k nám plynú z ostatných časti celku, ktorého sme súčasťou. Preto, napríklad joga neodporúča jesť, tzv. tamastické potraviny, ktoré podporujú otupenosť, lenivosť (sú to, napríklad mäso, staré potraviny, káva, huby...).

Hopiovia z tých istých dôvodov odporúčajú jesť najmä obilniny, ryžu, zrná ako také, v ktorých je komplexná informácia pomáhajúca čisteniu na fyzickej úrovni. Existuje viacero techník, ako podporiť proces porozumenia toho, čo všetko pýcha s aroganciou sú. Naštartovať tento proces môžeme tým, že prejavíme zámer prečistiť sa od pýchy a arogancie, opätovne sa napojiť na energiu, ktorou sme. Môžete to urobiť, napríklad pri rannej toalete. Sediac na toaletnej mise, keď vaše telo opúšťajú nestrávené zvyšky potravy, toxické a nepotrebné látky, predstavte si, že vašu bytosť opúšťajú aj negatívne emócie. Ďalšia podobne účinná technika je napísať slovo pýcha, arogancia na kus papiera a spáliť ho na domácom oltáriku, pričom prejavíme úprimnú túžbu očistiť sa.

Stále je potrebné myslieť na to, že sme viac, ako si myslíme, že v danom okamžiku sme. Že stále rastieme, rozpamätávame sa na to, kým sme, kým sme boli a vždy budeme. Že zmyslom našej existencie nie je mať, ale byť šťastným. Človek prejde mnoho ciest, kým šťastie, ktoré hľadal vo svete, nájde v sebe. Telo, duch a duša sa spoja v jedno. Vtedy je človek spasený a vyliečený z oddelenosti. Stáva sa celistvým, úplným, a preto šťastným

„Berieš sám seba veľmi vážne," povedal don Juan pomaly. „Si priveľmi dôležitý pre svoju vlastnú myseľ. A to sa musí zmeniť! Si sám pre seba taký veľmi dôležitý, až sa ti zdá, že máš právo byť zo všetkého otrávený. Si sám pre seba taký dôležitý, že si môžeš dovoliť opustiť všetko, čo sa nedeje podľa tvojich predstáv. Možno si myslíš, že je to prejav silného charakteru. Taká hlúposť! Si len slabý a ešte aj namyslený!"
Pokúsil som sa niečo namietnuť, ale s donom Juanom to ani nehlo. Poukázal na to, že som v živote nikdy nič nedotiahol do konca a práve kvôli tomu pocitu neprimeranej dôležitosti, ktorú sám sebe prikladám. Istota, s akou to tvrdil, mi vyrazila dych. To, čo hovoril, bola samozrejme pravda, lenže to vo mne vyvolávalo zlosť a pocit ohrozenia. „Vlastná dôležitosť je vec, ktorej sa musíš zbaviť." povedal don Juan dramaticky. (C. Castaneda, Cesta do Ixtlanu).

 Bol raz jeden človek. Bol celkom nahý, chodil za svojím nosom a pískal si stále tú istú pieseň.
Ale keď ho voľakto stretol, hneď sa ho opýtal: „A prečo sa neoblečieš?“ „Nikdy mi to nenapadlo," odvetil človek.
„A kam ideš?" pýtali sa ho. „Neviem," povedal človek.
„A prečo si pískaš stále tú istú pieseň?" vypytovali sa znova a znova. „Nikdy som o tom nepremýšľal," hovoril človek.
A pískal si ďalej.

Jedného dňa prišiel na jedno miesto a na tom mieste bola lúka a uprostred lúky sedeli anjeli. Mali velikánske snehobiele krídla.
Človek si sadol do trávy a pozeral sa na anjelov.
„A mne preto narástli krídla, lebo som bol veľmi dobrý," povedal jeden anjel. V tej chvíli mu krídla trochu zožltli.
„A mne preto narástli krídla, lebo som bol veľmi skromný," povedal druhý anjel. No len čo to povedal, aj jeho krídla stmavli a zožltli. „No a mne preto narástli krídla, lebo som bol veľmi tichý," chválil sa ďalší anjel. V tom okamihu mal krídla škaredé a temné ako ostatní.

Celý deň sa anjeli chválili a ich krídla boli čoraz tmavšie a žltšie a menšie. Človek sa pozeral na anjelov, ale nepremýšľal o tom. Vstal, zobral píšťalku a vykročil za svojím nosom.
A keď prišiel k úpätiu vysokej hory, ani mu nenapadlo zastaviť sa. Iba kráčal a pískal si a stúpal, až bol odrazu celkom hore, na samom vrchu hory. Ale pretože o tom nikdy nepremýšľal, stúpal ďalej.

(Erik Jakub Groch)

Mám pocit, že  rozhovorom o arogancii s  Vladkom Červenákom sme šli hlboko do špiku kostí. Pritom rozhovor začal tak nevinne – otázkou: čo je ignorácia a pokračoval hraním sa s jej významom. Ignorácia je predsa nevedomosť. A čo je ignorancia ignorancie? Arogancia! Som arogantná? Sme arogantní? Ľahšie poviem – áno, druhí sú arogantní, ťažšie priznávam farbu. Viac v rozhovore, nech sa páči: Ignorácia – nevedomosť, je vedomá a nevedomá. Vedomá, keď sa vyhýbame niečomu, napríklad stretnutiu, alebo ignorujeme určité fakty... Vieme síce, ale napriek tomu utekáme do ignorácie. Riadi nás totiž strach.