Je presne päťdesiatsedem rokov od chvíle, keď som prvýkrát a silno precítila slovo vojna. Osobne vo vlastnom tele. Doteraz si pamätám každý detail tých dní. Totiž po polnoci z 20. na  21.augusta 1968 som sa vracala s rodičmi z oslavy u rodinných známych. Prechádzali sme celou dedinou a nad hlavami nám bzučali lietadlá. Bolo to zvláštne, ale nič zlé nám nedošlo.

Ráno som vstala prvá, vybehla von a... v miestnom rozhlase hlásili, že Slovensko bolo napadnuté, že vypukla vojna. VOJNA - aj dnes to počujem. Bolo to také silné, že si pamätám nielen pocity, ale aj detaily, čo som mala oblečené, čo sa ďalej dialo. Rodičia ešte spali, vbehla som do spálne so slovami – vojna je. Chaos, zmätok, rýchlo nakúpiť základné potraviny!

Maminka ma poslala do obchodu. Pred potravinami už bol tučný rad ľudí. Ako som sa doň postavila, hneď pribúdali ďalší ľudia, až som bola medzi nimi úplne stlačená. Iba hlavu som vystrkovala hore, aby ma maminka našla a mohla sa ku mne predrať.

V obchode boli už skoro všetky police prázdne, iba kde-tu po nich rozsypaná múka, cukor. Pár kíl múky, cukru a nejaké konzervy sme ešte dostali. Keď maminka pýtala niečo ostatné, predavačka iba krútila hlavou nemáme, nemáme. Ale aj to bezmocné pobehovanie po skoro prázdnom obchode mi ostalo v pamäti. Nebolo v ňom ani veľa ľudí, lebo púšťali len po piatich, no von sme ledva vyšli, taký hustý bol ešte rad pred obchodom.

Tento deň a následné roky veľmi ovplyvnili život v našej rodine. Ocko sa totiž vyslovil proti pobytu ruských vojsk na Slovensku. Hneď musel opustiť miesto námestníka v sklárňach, teda vyhodili ho odtiaľ z hodiny na hodinu. Rýchlo sa pozeral po ďalšej práci, veď doma mal nás – školopovinné deti. Nikde ho nechceli. Potom si našiel vo svojich štyridsiatich troch rokoch miesto šoféra na stavbách. Velikánske stresy mal. Pamätám, keď sa raz vrátil z roboty roztrasený, že on nezvláda veľké auto s nákladom, najmä pri cúvaní.

V roku 1968 som mala pätnásť, končila som deviatu triedu základnej školy, no dôsledky tohto roku som pocítila aj po maturite. Nevzali ma na vysokú školy. Zlý kádrový posudok na ocka. Celý rok po maturite som pracovala na geodézii a potom som si podala prihlášku na vysokú školu sama. Bez odporúčaní, bez posudkov, a tak aj bez bodov naviac. Vzali ma. Roky po prvej vysokej som sa stretla s ročníkovou vedúcou a priznala, že som šla na výšku bez odporúčaní sama, lebo inak by som sa do školy nedostala. Vyvalila vtedy na mňa oči s tým, že nechápe, ako som prešla systémom, keď oni mali odporúčanie nepustiť k štátniciam detí „vyhodených“ rodičov.

A dnes – po päťdesiatich siedmich rokoch mi došlo, že všetko toto, čo sa udialo v roku 1968, malo tichý vplyv aj na moje ďalšie vzdelávanie, na môj život. Prešla som „systémom“, vyštudovala jednu vysokú školu, potom ďalšiu a ďalšiu. Sedela som v posluchárňach ďalších dvoch vysokých škôl slobodne a sama za seba. Užívala som si vysokoškolský život aj popri zamestnaní, aj popri rodine. Učila som sa rada, ale dnes si myslím, že aj tie tri vysoké školy boli takou mojou osobnou výzvou a zároveň pre rodičov zadosťučinením, že napriek všetkému dokážem vyštudovať. Ocko totiž tým augustom '68 veľmi trpel, ale bol hrdý na každé moje ukončenie vysokej školy. Dobré dievčatko? Áno, ďakujem, malo to zmysel. Teraz mi však všetky súvislosti vďaka tomu, čo som spoznala v etikoterapii, došli. Môžem ukončiť trápenia v našom rode tým svetlo, ktoré cez pochopenie prišlo. To nič, že ocko i maminka už zomreli. Cez hoo ponopono, techniku ukončenia a vďaku za to, čím teraz žijem, verím, že aj ich podporím v pohode na druhom brehu.

Nedávno sme s Vladkom dokončili knihu o emóciách a v nej sme niekoľkokrát napísali, že aj emócie signalizujúce sebapoškodzovanie cez odpor a lipnutie majú pozitívny zámer, teda negatívne emócie v nás majú pre našu dušu pozitívny zámer. Dnes vidím, aký. Mesiace a roky po 21.8.1968 boli pre mňa a moju rodinu riadnou výzvou. Cez etikoterapiu som sa však naučila vidieť súvislosti a ďakujem za všetko, čo nás ako rodinu posilnilo, spojilo, ďakujem za to, ako sme hľadali a našli nové cesty. Ďakujem, etikoterapia, že už to vidím. Ďakujem, život za to, aký si skvelý.