„Boh poslal na svet svojho jednorodeného syna, aby sme boli schopní uvidieť a uveriť, aby sme skrze neho mali život, aby sme mali život, nie živorenie, aby sme mali možnosť vidieť, aké to je žiť v spojení a v láske.“ Otvoril tému božej lásky jeden z absolventov školy etikoterapie Advaita aj citátom - Božia láska k nám sa prejavila v tom, že boh poslal na svet svojho jednorodeného syna, aby sme skrze neho mali život (Jánov 4:9)
Vladimír Červenák: Nájsť život znamená rozpustiť strach zo smrti, aby si rozpoznal svoju nesmrteľnú podstatu. Až z toho priestoru môžeš vidieť, že telo je dočasné, ale pozorovateľ, ktorý celý proces pozoruje, vždy bol, je, bude. Bol aj predtým, než telo vzniklo, je v tele teraz a zažíva sa, zostáva aj vtedy, keď sa telo opäť rozloží na základné prvky. Rozumieš tomu, čo hovorím?
Ak nie, tak máš rozpoznať, kde sa nachádza tvoja energia, kde je tvoje vedomie a v ktorej úrovni, v ktorej sfére sa nachádzaš. To sa učíme na škole etikoterapie, ideme po jednotlivých čakrách vertikálne hore. Každý jeden seminár, každý stupeň je iniciačný. Iniciujeme schopnosť dostať energiu vyššie, tým, že uvoľníme bloky odporu, ktorými ju brzdíme. Rozpoznávame, čo jej bráni, aby sa posunula, aby sa spojila moja zem s nebesami . (ako na Nebesiach, tak i na Zemi) Ukončíme neukončenia, ktoré brzdia, alebo blokujú, aby energia stúpala hore systémom.
Čiže keď si úplne nevedomý a máš blokovanú energiu v prvej čakre, zažívaš len to fyzické, aj mentálne môžeš byť veľmi obmedzený. To sú bytosti, ktoré sú také zablokované ilúziami nevedomosti, že aj ich mentálne schopnosti sú veľmi nízke. V tejto dobe sa to veľmi zdôrazňuje. Môžeš to počuť v hanlivých či vulgárnych slovách. Napríklad pomenovať niekoho, že je dezolát, debil, hlupák. Je to neúctivé, pohŕdavé. Je naozaj vedomý a múdry, kto pohŕda? Pohŕdanie má rovnako za príčinu nevedomosť a také sú aj jeho dôsledky – bolesť.
Sme však frekvenčne intelektom vyššie bytosti. Západný človek rozvíja najmä mentálnu úroveň. Svoje ego budujeme na vedomostnej nadradenosti. Máme to „vyšpikované,“ ale už v ďalších sférach, v emočne, energetickej či spirituálnej, zaostávame. Učíme sa však rozpoznať, v ktorej sfére žijeme, a do ktorej smerujeme, aká je pravda o nás samých... Samozrejme, môžeš byť aj zablokovaný na jednotlivých energetických úrovniach. Ako zablokovanie rozpoznáš? Napríklad cez hnevy, viny a výčitky, či cez bezmocnosť, smútky, sebaklamy, lži, ilúzie a závislosti. Dôsledkom sú utrpenie a bolesť.
Sme však bytosť, ktorá je súčasne vo všetkých sférach prítomná. Sme multidimenzionálna bytosť, žijeme, súčasne vo všetkých dimenziách. Aj kvantová fyzika hovorí, že žijeme súčasne v rôznych dimenziách. Áno, sme prítomní ako vedomie. Sme ten, ktorý sa pýta, i ten, ktorý pozoruje... Potenciálne si vo všetkých sférach. Vždy si bol, aj budeš, ale nemáš to zvedomnené. Ako vytvárame vedomie? Vieme, ako ho tvoríme? Tvoríme ho poklonením sa matke Zem. Dôverou v silu ktorá nás presahuje, Životu, Žive v nás. Tvoríme ho prijatím toho, čo máme priamo pred nosom. Pokloníme sa s úctou tomu zemskému, predkom. Rozvíjaním úcty, vďačnosti a dôvery tvoríme pocit bezpečia. Pocit bezpečia je matkou pocitu šťastia, sily, zdravia, hojnosti, celistvosti. Čím viac úcty, dôvery a vďačnosti, tým viac je spriechodnená cesta k vyšším sféram bytia pop dúhovom moste frekvencií čakier v nás. Keď zvyšuješ dôveru, úctu a vďačnosť, vyslobodzuješ sa. Všetky tvoje neukončenia vstupujú do celistvosti. Nanebovstúpenie a z mŕtvych vstanie. Cítiš sa stále bezpečnejšie. Uvoľňuješ sa, tomu hovoríme seba-realizácia, zrealizovanie seba samého. Je to zrozumiteľné? Vieš, čo máš robiť? A robíš to? Ak áno, výborne, lebo mnohí aj vedia, čo majú robiť a nerobia to. Paradox vnútorného sabotéra.
Neexistuje však cesta, že niekoho niekde násilím dotlačíš, dokopeš alebo nalákaš. Manipuláciou sa nedá otvárať cesta do spirituality. Každý jeden ju musí uzrieť sám. Musí zaklopať na pomyslené dvere a dvere, brána sa mu otvoria. Kým čaká pred dverami, že mu niekto otvorí, bez zaklopania sa tak nestane. Preto bez rozvíjania spirituálneho vedomia cesta končí na energetickej úrovni do nekonečna. Do vyššej sféry sa nemáš ako dostať. Zostaneš v bojoch.
Podstatné je držať zámer, porozumieť na mentálnej úrovni, pochopiť a potom kráčať ďalej, vytrvať. Dosiahnuť stav odhodlania, ak už máš dostatočne silnú vytrvalosť a trpezlivosť. Vtedy narastie dôvera. Narastie pocit bezpečia a potom sa prebudí odhodlanie. Stav odhodlania je už pevné ukotvenie v ceste. Máš porozumené a kráčaš.
Prechod bránou je iniciácia, je vstupom do novej sféry, s ktorou sa najprv potrebuješ zoznámiť, naučiť sa jej jazyk presne tak, ako keď si prišiel na svet a rodičia ťa začali učiť, ukazovať ti svet: pozri, sem si sa narodil, ja som tvoja mama, toto je tvoj otec, toto tvoj brat, takto spolu žijeme, tomuto veríme, tomu neveríme, toto takto robíme. Rozpoznávame sféru, do ktorej sme sa narodili. A proces pokračuje ďalej. Si stále v rovnakom tele, ale vedomie rastie, prechádza stále do ďalšej a ďalšej sféry, až ich všetky prepojíš. Môžeš zostať vo vedomí, že si bytosť a tvojím bohom je priestor, alebo dostaneš milosť rozpoznania, že priestor a bytosť sú to isté, sú jedno. Keď dostaneš milosť jednoty, advaity, si vyslobodený. To, že si sa dozvedel o advaite, ešte neznamená, že si advaitik. Si adept advaity.
Až tvoje srdce je ľahšie ako pierko, prichádza milosť. Milosť zachytíš, otvoríš sa jej, rozpoznáš podstatu dočasného a pustíš všetko dočasné. Aj poslednú bunku dočasného pustíš. To znamená, že si ochotný zomrieť vo fyzickom, dočasnom a zrodíš sa vo Večnom. Kým sa držíš poslednej bunky, kým na nej lipneš, prichádza úzkosť smrteľná. Smrteľná úzkosť záhrobia.
Nie je zlé, že si v strachoch. Veď si prišiel na svet preto, aby si aj túto sféru zažil, rozpoznal... aby si sa stal v nej majstrom. Keď dosiahneš úroveň majstrovstva, brána do ďalšej sféry sa ti otvorí. Už potom rozpoznáš systém, akým sa táto hra hrá, a môžeš spokojne žiť to, čo žiješ, ale udržíš si krok. Nezastavíš sa, nezostaneš v komfortnej zóničke, kráčaš ďalej. Celá cesta sa stane RAdosťou. Užívaš.
Oprieš sa o dôveru a život ide ľahko. Vidíme vtedy všetci, že ide ľahučko. Tvoj kanál je otvorený, svetlo z hora prúdi. Máš dôvera v koreni, a preto milosť môže prichádzať a manifestuje sa v tvojom áno životu.
Občas ešte môže prísť zaváhanie, alebo neistota, sebairónia či sebaspochybňovanie. To sú zvyšky pýchy, ktoré bránia, aby energia stúpla naozaj úplne nahor. Potom je dôležité začať budovať osobný vzťah so Zdrojom, s Bohom tvojho srdca, s Bohom tvojho porozumenia. Opierať sa o nich. Ak vybuduješ osobný vzťah s Bohom, môžeš sa cítiť osobne milovaný, cítiť sa ako najmilovanejšie božie dieťa.
Rastieme spolu. Advaita.
