„... lebo ak vy odpustíte ľuďom ich previnenia, aj vám odpustí váš nebeský otec.“ (Matúš 6,14)
Citát rozprúdil v rannom kruhu etikoterapie mnoho spomienok, ale aj niekoľko pohľadov na situáciu, ktorá sa udiala v októbri na zástavke mestskej hromadnej dopravy v hlavnom meste. Úradovala smrť. Vzala si niekoľko mladých životov. Súčasne na sociálnych sieťach vyvolala spŕšku odsudzujúcich, posudzujúcich komentárov, väčšinu z nich plných zloby, nenávisti. Koľko však v komentároch bolo odpustenia? „Myslím si, že v tejto situácii bude veľmi ťažké niekomu odpustiť. Na jednej strane si môžeme uvedomovať, aké je dôležité odpustiť, na druhej strane to aj skutočne učiniť bude náročné,“ zaznelo v skupine a nastalo ticho. Odpustiť z pozemského pohľadu neodpustiteľné.
Vladimír Červenák: Komentáre sú plné nenávisti a zloby voči vinníkovi. Mňa zaujala na celej situácii iná vec, a to ako okamžite sme skočili ako spoločnosť aj s politikmi do potreby trestať. Nielen tohto konkrétneho vinníka. On už o sebe rozhodol, to sú pre neho roky väzby. Politici však hneď navrhli zvýšenie trestov za alkohol. Zabaviť auto. Ktoré? To čo je rozbité na kúsky? Je však v poriadku, že sa pije alkohol? Alkohol sa totiž stane zbraňou, keď sadne človek ním podgurážený do auta.
Nemyslím si, že je v poriadku, ako sa legalizuje alkohol. Alkohol je jedna z najťažších drog a pritom je považované za normálne ju užívať. Alkoholici, keby im vzali túto drogu, by politikov metlami vyhnali, ale uvedomujeme si, ako vážne alkohol poškodzuje súdnosť, myseľ...? Človeka degraduje na najnižšiu úroveň bytia.
Silné je skočenie do sprísnenia, trestania, sankciovania. Vôbec neuvažujeme, ako žijeme, prečo sme sa ako spoločnosť dostali do situácie, že človek je nezodpovedný voči ostatným, že je sebecký? Ako nastaviť hranice, aby sa takéto veci nemohli diať? Čím zabrániť, aby alkoholik sadol do auta? Aby vedel či nevedel, že mu hrozí nejaká sankcia alebo nejaký trest? Nie, my hneď trestáme a púšťame do sveta nenávisť, ktorú máme v sebe. Rozmýšľame týmto spôsobom aj vo chvíli, keď sa treba ponoriť do ticha, pomodliť sa za tých, ktorí odišli.
Veľa komentárov je o nevinných obetiach. Myslím si – hoď kameň, kto si bez viny. Každý nejakú vinu máme. Nikto nie je celkom nevinný v tomto svete. Každému sa z nejakých dôvodov veci dejú. Keď sa mu čokoľvek deje, je hodný súcitu.
Nie náhodou sa nám však deje to, čo sa nám deje. Ku každej udalosti vždy vedie celá reťaz príčin a následkov. Keďže ju nevidíme, keďže nevidíme, ako nás dobieha minulosť našich predkov alebo nás samých na vyrovnanie karmických účtov, nevidíme, myslím si, že niekto je nevinný. Ľutujeme ho, pritom ľútosťou ho ponižujeme.
Nevedomosť za týmto všetkým je obrovská, obrovská. To, že je to naozaj obrovská nevedomosť, vidíme v agresivite, ktorá z nás vylieza. Agresivita je prejav toho, že nevidíme. Keď vo vás vypláva agresivita, vypláva hnev a potreba trestať, buďte si istí, že ste v nenávisti. Vtedy nie je možné, aby vo vás bola akákoľvek forma lásky. Skutočná láska. Môžu tam byť závislosti, túžba po láske, ale láska tam nemôže byť. Je to silný moment, silné uvedomenie z tejto situácie.
Na druhej strane nešťastie môže spojiť ľudí: konečne sa sústredíme na skutočné hodnoty, uvedomíme si, čo je hodnota. V jednej chvíli tu človek je a vzápätí ho niet. Naše pachtenie – aký má vlastne zmysel cez pominuteľnosť? Nešťastná udalosť našu spoločnosť môže na chvíľu spojiť, ale otázka je – cez čo ju spája? Cez nenávisť? Veľmi toxické spojenie. Situácie, ktoré prichádzajú do života sú skutočným a pravdivým zrkadlom toho, aká spoločnosť je, akí sme my, ktorý spoločnosť tvoríme. Je to pravda o nás.
Možno je tu čas nacítiť si každý v sebe pravdu o sebe. Aké sú naše reakcie? Prvé impulzné reakcie? Ideme hneď do súcitu so všetkými stranami? Do súcitu s obeťami? Do súcitu s agresorom? On v jedinej chvíli rozhodol o sebe veľmi zásadným spôsobom. V čom nás celá táto situácia môže naučiť byť lepšími ľuďmi?
Milka: Koľkí obviňujeme toho, ktorý spôsobí nehodu pod vplyvom alkoholu alebo drog, ale koľkí z nás toho človeka zastavia, nepustia za volant? Koľkí z nás mu zabránia nastúpiť do auta? V prípade, že to nejde, koľkí z nás zavolajú políciu, že opitý človek sa pustil na cestu a môže spôsobiť tragédiu? Nie je to záležitosť len obetí a človeka, ktorý spôsobil tragédiu. Týka sa to nás všetkých. Šokovalo ma tiež, že mnohí začali s trestami. Kde je prevencia? Kde osveta, že alkohol sa týka nás všetkých a že aj my môžeme takýmto tragédiám zabrániť? Napríklad v Holandsku sú všade, všade oznamy: Keď ideš na párty, kto z tvojej skupiny je Bob? Bob je skratka pre pomenovanie toho, kto nepije. To nie je niekde na bilbordoch, ale na diaľnici na veľkých svetelných tabuliach. Alebo len skrátene napísané: Si dnes ty Bob? Zaujalo ma v Holandsku práve to, ako apelujú na ľudí, ktorí sa idú zabávať na párty. Jedného nech si vyberú, ktorý bude zodpovedný a bude šoférovať bez alkoholu. Pritom v Holandsku si môže človek vypiť, myslím pohár vína. Na Slovensku je nulová tolerancia alkoholu a vysoké tresty za alkohol za volantom a napriek tomu osvety je málo.
Vladimír Červenák: Toto je rozdiel medzi vedomou a nevedomou spoločnosťou, alebo medzi zvedomnenejšou spoločnosťou. My sme veľmi nevedomí. Úplne, úplne ignorujeme prevenciu, ale keď sa niečo stane, ideme lynčovať. Práve ten lynč ma zamrazil. Teraz všetci sú anjeli s právom lynčovať. Dokonca sa tešia z toho. V komentároch môžeš nacítiť aj to, že ľudia, ktorí na sociálnych sieťach lynčujú, majú z toho pôžitok, orazmický pôžitok, že im robí dobre, keď lynčujú. Keby sa čokoľvek udialo v takejto spoločnosti, lynče sa na uliciach budú diať. Pozri na ľudí, ktorí nás vedú - sprísniť tresty! Je dokázané, že pohár vína nijako nezníži tvoje vnímanie, najmä, ak si dáš dve hodiny po poháriku pauzu. Tvrdý alkohol nemôžeš. Podstatná je však prevencia – upozorniť dopredu na to, že v skupine zabávajúcich sa jeden nebude piť. Naprogramovať sa na to, že to tak má byť. Nie, my sa neprogramujeme pozitívne, negatívne sa programujeme. Naša spoločnosť je tak nastavená. Veľmi si týmto znižujeme celistvosť, štátnosť. Nezrelí sme, veľmi nezrelí. Jediné naše šťastie a pozitívna karma je, že sme sa dostali do únie a môže nás podržať. Veľa ľudí je aj voči tomuto daru v odpore.
Je to aj úloha každého jedného, ktorý si zvedomňuje alkohol ako zbraň, aby sme naň poukazovali, hovorili o tom. Aby sme si zvedomňovali toto poznanie vo svojej sfére vplyvu. Teda tam, kde máme vplyv, že kadiaľ vedie cesta von z nešťastia a kadiaľ určite nevedie. Nenávisť ešte nikoho lepším neurobila.
Agresora už život zastavil, lebo padal tak nesmierne hlboko, že potreboval byť takto zastavený. To je dôsledok arogancie, ktorú vraj aj po nehode ukázal.
Saška: A čo tí ostatní ľudia na zastávke? Myslím si, že mali v karme, že sa zišli práve na tejto zastávke. Veľká tragédia, ale každý v nej mal svoju rolu a kúsok svojej karmy. Niekto bol obeťou, niekto útočníkom a každý z nich znášal nejaký následok. Napríklad po predkoch. Veľakrát na prvýkrát nevidíme, čo je za každou udalosťou ktorá sa nám stane.
Marián: Spomenul som si aj na nehodu, keď sa auto prevrátilo na rodinu cyklistov s malým dieťaťom, bicykle pokrčené na šrot a im sa nikomu nič nestalo. Možno pár škrabancov.
Vladimír Červenák: Tak pôsobí karma. Keď si napojený, tak si v bezpečí. Celú situáciu bolo vidieť dobre aj na kamere z kamerového systému. Bola to sekundová záležitosť. Cez zastávku preletelo auto, iskry lietali okolo neho. Niektorí cestujúci na nástupišti stáli vzadu, niektorí úplne na krajíčku pri ceste, Všetko sa odrazu pohlo, no nebolo jasné, koho auto zachytilo, komu sa podarilo odskočiť, odstúpiť. Každý jeden, ktorý tam bol, bol v nejakom stave vedomia a podľa toho aj na takom mieste stál. Tam sa siločiary schádzali. Na konci dňa každý píšeme svoj príbeh, svoj osud.
Lynčovanie je silná forma nenávisti a poukazuje na zrkadlo. Keď je človek v poriadku, ide do súcitu s tými, ktorí na mieste nehody zomreli. Spoločnosť sa mala v tom momente stíšiť. Keby sme boli zdravou spoločnosťou, keby sme boli cítiacou spoločnosťou, prejavila by sa stíšením a pietou predovšetkým ako podpora pozostalým: nech celým príbehom prejdú čo možno najdôstojnejšie. Vôbec by sme sa nemali zaoberať tým – čo vinník? Vinník už rozhodol o sebe. Čo však my ako spoločnosť môžeme urobiť, aby takéto situácie vôbec neboli možné? Zdravá spoločnosť dôstojnú cestu nájde.
Rodinám zosnulým vyjadrujeme hlbokú sústrasť a dušiam, ktoré potrebovali odísť z ľudského tela na druhý breh, želáme pokojný návrat domov.
