Môžeme si myslieť o sebe, o svojom vývoji, o kvantových skokoch či krôčikoch, ktoré robíme, čo chceme, odpovede vždy, vždy dáva život. V reálnom živote, cez jeho prúdenie alebo spomalenie, vidíme, či sme na správnej ceste alebo v slepej uličke. Či bdieme, alebo naše vedomie spí. Či harmonicky ideme na pulze života, či nie. Aj o tom je naše rozprávanie.   

Daniel: včera som rozpoznal jeden svoj tieň, ktorý som dlho-dlho potláčal. Všimol som si, že niekedy sa pozerám do zrkadla tak, akoby som si zacláňal pohľad rukou – aj chcem, aj nechcem vidieť zrkadlenie. Nevedel som sa totiž prijať v niektorých situáciách. Rozpoznal som tieň v tom, ako si obliekam rôzne kabáty, masky, ako sa pasujem do určitých rolí. Čo sa stalo? Stretol som sa s priateľkou, s ktorou sme sa nevideli dlhšie. 

Nedávno som si uvedomil, ako ľahko človek skĺzne do sebaklamu, ilúzie. Myslí si, že už je v pokoji a vyrovnaný s tým, čo sa dnes deje s korona vírusom, prijíma a rešpektuje jednu stranu, očkovaných, a aj druhú stranu, neočkovaných. Avšak až život mu ukáže, ako to má.

Pred pár dňami som čítal v denníku Pravda článok o ľuďoch, ktorí sú nezaočkovaní. 

Bol to rozhovor s bioetikom , hovoril o nás ako o nezodpovedných a rozmaznaných deťoch, a to čo spôsobilo vo mne ,,hnev,,  , nakoľko som si to stiahol na seba bolo , že svojou nezodpovednosťou sa správame ako ,,infekční teroristi,,.

Mnohí majú na pracovisku z emócií strach, a to nielen zamestnanci, ale aj manažéri. Pokladajú ich za ľudskú slabosť a najradšej by ich úplne potlačili. Snažia sa o vecný, korektný vzťah k ľuďom na pracovisku, ale ako pracovať s druhými, ak nie je cítiť vzájomnú dôveru ?

Dôvera je základným elementom, ktorý ovplyvňuje medziľudské vzťahy. Ako esencia je prítomná vo vzťahoch medzi ľuďmi a môže byť tak emóciou, pocitom, ako aj vnútorným rozhodnutím každého jednotlivca viesť život v dôvere k sebe samému, k iným ľuďom alebo vo všeobecnosti existovať s dôverou v život.

Vo firmách sa niekedy spája dôvera s určitou spoločenskou normou alebo konvenciou, niekedy v snahe vytvoriť dojem dôveryhodnej organizácie či firmy dovnútra, aj navonok. Otázka je, či je tento obraz pravý a nefalšovaný alebo je len marketingovou značkou za účelom dosiahnutia tohto cieľa. Ľudia sú však bytosti cítiace a teda na emočnej úrovni cítia, kde je pravda, či sa vo firme len na niečo hráme alebo či v nej naozaj prevláda atmosféra dôvery. Vytvorenie dôvery vo vzťahu, či už v rodine alebo v pracovnom tíme, sa totiž nedá vynútiť. Žiadna propagácia za účelom manipulácie davmi sa nepresadí, vedomí ľudia sa nedajú oklamať. A tí ostatní možno v práci vnímajú akúsi ťažobu či nespokojnosť, no vo firmách aj napriek tomu prežívajú celé roky. Na podvedomej úrovni však rozpoznávajú, že niečo nie je v poriadku, dokonca cítia emócie ako hanba a vina za to, že sa nevedia emočne do dôvery prinútiť. Mentálne sa síce uspokojili a presvedčili samých seba, že sú na správnom mieste (majú plat, odmeny, benefity, rôzne výhody), ale ich emočný stav po čase ovplyvní energetickú úroveň ich tela a to sa následne môže somatizovať až na úrovni fyzickej. Tak môžeme vídať na pracovisku ľudí, ktorí robia svoju prácu bez nadšenia, radosti a pracovnej kreativity a chodia si tam hlavne pre výplatu, to je ich hlavný životný cieľ, za ktorým je nedôvera v seba a za ňou strach z nedostatku. Keď prídu domov, vyventilujú si emócie alebo ich potlačia a prekryjú inými činnosťami, napríklad pozeraním televízie. Nevedia, v čom tkvie ich neradostný život a tlačia sa, aby vydržali až do dôchodku. Žijú v presvedčeniach, že treba vydržať, lebo život skrátka je taký ťažký. Po čase sa môžu začať objavovať symptómy ako malé, nepríjemné telesné upozornenia, ktorým keď nevenujeme pozornosť, väčšinou prerastajú do chronických chorôb.

V etikoterapeutickom kruhu sme sa pozreli na ticho. Jednoduché dvojslabičné slovo a debatka o ňom prechádzala od ľahkého konštatovania, že každý z nás potrebuje svoje ticho, až po vlastné skúsenosti s tichom, ktoré partnerov môže rozdeľovať, alebo naopak, môže byť priestorom spojenia, porozumenia a výživy pre vzťah.

Znovu sme v rozhovoroch zisťovali, ako môžeme všetko, čím žijeme, vnímať z dvoch pozícii. My sme ich nazvali dva priestory. Prvý priestor je priestorom odporu. Ak sme v ňom, rozhodujeme sa a riešime situácie primárne zo svojho strachu. Prvý príklad: bojím sa, že ochoriem, tak sa dám zaočkovať. Druhý príklad: bojím sa, že nebudem môcť cestovať, tak sa dám zaočkovať. Tretí príklad: bojím sa, že mi očkovanie ublíži, ale pre istotu sa dám očkovať. Všetky tri príklady – celé zle vzhľadom ku kvalite života. V uvedených prípadoch totiž hybnou silou konania je strach. Bojíme sa tak či tak.