Témou v našom etikoterapeutickom kruhu je päť jazykov lásky a súčinnosť medzi pravou a ľavou hemisférou. Práve pri pohľade na hemisféry vyvstala otázka, či existuje spojenie medzi srdcom a umom. Existuje? Naozaj je to spojenie hlavy a srdca? Čo myslíte? Môže to byť aj inak? Čítajme:

Juraj: Chcel by som vás pozvať do zdieľaní na tému jazyky lásky.  Hneď ráno mi totiž prišla na um téma o hodnotení a sebahodnotení. Je to aj moja téma: uznanie, sebadôvera. Pravda o mne je taká, že v niektorých oblastiach sa viem ohodnotiť na desať, ale sú situácie, keď si niekto v nejakej súvislosti spomenie moje meno, a hneď ma to rozladí. Vybehne mi tam otázka - bude to dobré, či zlé? V tej chvíli moje hodnotenie sebadôvery nie je desať, ale dva, jedna. To je pravda o mne. S myšlienkami o pocitom uznania mi prišla ďalšia otázka – aký mám jazyk lásky? Zistil som, že mojim jazykom lásky je uznanie, poďakovanie. Mám to spojené aj v súčasnosti s najväčším mojím strachom – strachom zo zlyhania.

Hovorí sa, že každý máme svoj jazyk lásky, ale hneď mi napadá, či aj ja svojím jazykom lásky komunikujem sám k sebe. Keď mám jazyk lásky uznanie, či sa viem aj ja sám pochváliť, vyjadriť si uznanie. Keď viem, že aj dotyky sú mojím jazykom lásky, či si ich viem aj sám sebe darovať. Prišiel som na to, že sám k sebe nekomunikujem svojím jazykom lásky a že môj jazyk lásky mi ukazuje potenciál, čo mi chýba v živote a čo si viem doplniť sám. Tu je môj potenciál sa uzdraviť a mať všetky jazyky lásky v jednom.

Vladimír Červenák: Poďme o tvojich slovách trochu popremýšľať. Vyplývajú mi otázky z toho, čo som počul. Prvá: je uznanie tvojím jazykom lásky, ak ho sám nepoužívaš? (... ticho, po chvíli Juraj povedal – je to blud...) Áno. Uveril si bludu, ale potom hľadaj, aký je tvoj jazyk lásky. Podporím ťa vetami - tvoj jazyk lásky je ten, v ktorom si majster, v ktorom si najlepší. Tvoj jazyk lásky je ten, ktorý používaš a ktorým vyjadruješ to, že si. To je tvoj jazyk lásky. Ostatné jazyky lásky sú potenciály a je ich veľa.

Máme etikoterapeutickú meditáciu, keď každým slovom vyjadrujem – milujem ťa. Všetko, čo robíme, čo hovoríme, tým vyjadrujeme najhlbšiu podstatu toho, čo sme – lásku. Láska je to, že som. Láska je prúd. Prúd energie. To, že prúd znie, sa prejaví zameraním pozornosti. Keď prejavím pozornosť, stávam sa v priestore viditeľným, som prázdny priestor. Viditeľným sa stávam tým, keď vystúpim do mužskej polarity, stávam sa viditeľným – to je zvuk. Na počiatku bolo slovo – AUM, ÓM. Tým, že sa zviditeľním, sa manifestujem. To je láska. To, že sám seba vidím, to je sebaláska, že sa vnímam. Potom všetko, čo robím, všetko, je manifestácia tohto princípu.

Ďakujem, Juraj. Krásne si, identifikoval, že potrebuješ uznanie, vďačnosť, vyjadrenie vďačnosti. Vyjadril si to, čo ti chýba. Nie je to tvoj jazyk lásky, lebo niečo ti chýba. Snažíš sa naplniť prázdno v ilúzii, že si oddelený. Je to vyjadrenie tvojej potreby. Uznanie potrebuješ na to, aby si sa uznal. Na uznaní si závislý. To je tvoja droga. Keby som bol teraz manipulátorom a chcel by som, aby si robil to, čo ja chcem, budem ti stále ďakovať. Viem totiž, že to je tvoje slabé miesto. Keď ti poďakujem, pochválim ťa, vyjadrím ti vďačnosť, tak budeš robiť, čo ja chcem. Už ťa mám v pasci. Budeš ako psíček na vôdzke.  Takto je to s každou závislosťou.

Čiže jazykom lásky je to, v čom si majster, v čom si dobrý. Ostatné jazyky sa učíme. Učíme sa rozpoznávať, že sme všetky jazyky lásky. Juraj, toto je veľký objav, čo si urobil. Keď z tohto bludu vystúpiš, si vyslobodený z jednej veľkej závislosti. Ďakujem ti.

Ešte jedna vec bola v tvojom prejave zaujímavá. Zdieľanie si začal slovami – chcel by som vás pozvať... Čo si tým vyjadril?

Juraj: Možno pochybnosť?

Vladimír Červenák: Bez slovka možno je odpoveď geniálna. Keby si bol sebaistý, keby si bol vo svojej sile, ako by zneli tvoje slová? Pozývam vás – vyjadruješ to, čo práve robíš a bez podmienky. Niekto povie aj – ja vás pozývam, no osobné zámeno ja volí s tým, že potrebuje pozornosť. Ja, ja, ja, len ja... Ja-novia a Ja-ny. To je v poriadku, potrebujú si uvedomiť, že JA SOM. Je to pre niekoho dôležité, ale keď uvedomíš, že JA SOM, tak ja je tam navyše. Po uvedomení si významu JA SOM, začne slovný minimalizmus. Zbytočné slová vo vete škrtneš. Napríklad - Ja by som ťa chcel pozvať. Dlhá veta sa dá minimalizovať na  - Pozývam ťa. Veľký rozdiel, však?

Hanka: Mám dnes narodeniny. Pred naším stretnutím v kruhu som bola smutná. Ako si rozprával, Vladko, o láske, celá som sa láskou naplnila a je mi fantasticky.

František: Končím vysokú školu a hoci už viem, čo budem robiť, mám strachy. Najmä strach zo zlyhania. Keď som večer zaspával, mal som obraz lotosu, ktorý vyrástol z bahna a rozkvitol. Bolo mi hneď jasné, že som dostal odpoveď. Uvedomil som si, akou vysokou hodnotou je práca, ktorú tu zanechám na svet. Tu mi prišlo zasvietenie do rebríčka hodnôt.

Juraj: Keď chceš vybudovať veľký podnik, najprv vybuduj seba.

Božka: Pekné zdieľanie so slovíčkami – pozývam, chcel by som pozvať... Chcem sa vrátiť k alegórii o Titanicu a Noemovej arche. Rozprávali sme už o nich, ako o dvoch priestoroch, ktoré vedú k dvom rôznym dôsledkom. Na Titanicu už pred plavbou bolo niekoľko upozornení, že niečo nie je v poriadku. Keby ich na Titanicu správne vyhodnotili, nemusel Titanic skončiť na dne mora.  

Vladimír Červenák: Prvý dôležitý signál z Titanicu, keď prichádzame na mólo, je červený koberec a čašník, ktorý ťa očakáva s pohárikom drinku. To je dôležité upozornenie, že treba radšej ísť na Archu, kde ponúkajú vidly. Na Titanicu máme neustále signály, že sme v priestore celé zle. Konflikty, hádky, nerozumieme, strata synchronicity, všetko ide ťažko – to sú všetko symboly, že sme na Titanicu, že sme v odpore celý čas. Nemôžeš v odpore nájsť jednu vec, aby ti nesignalizovala, že si v odpore. Je to úplne bežné zrkadlo, len my to nevidíme. Vidíme až vtedy, keď odpor dosiahne určitý stupeň pre nás viditeľného spektra. Je to rovnaké ako so zvukom, ktorý pes už počuje, a my ešte nie. Až keď zvuk počujem aj ja, aj pes, vieme spolu komunikovať.

Priestor odporu nám neustále ukazuje, že sme v odpore, ale my ho vidíme len vtedy, keď situácia je už vážna, keď nám ide o život. V podstate nám celý čas ide o život, len nevidíme. Až keď sa zameriaš do svojho vnútra, získavaš schopnosť vidieť aj neviditeľnú časť spektra. Vidieť nevídané, počuť neslýchané. Každá rozprávka tým začína. Každá rozprávka ti odkrýva nevídané, neslýchané. Cez rozprávku môžeš porozumieť o trochu viac a byť múdry. Byť múdry znamená vidieť za roh. Cez aktívne počúvanie sa učíme vidieť za roh, teda vidieť to, čo bežne nevidím. Rozširujeme spektrum. To je to, keď rozširujeme vedomie a naše spektrum vnímania sa zväčší. Sme vnímavejší. Sme všímavejší. Všimnúť znamená vidieť aj veci, ktoré na prvý pohľad nie sú viditeľné. Toto cvičíme neustále. Často i vy mi hovoríte – posvieť nám. Čo to znamená? Nevidíme, nemáme niečo vo viditeľnom spektre.  Naše svetlo je slabé. Tým, že ti posvietim – aha, zosilní sa aj tvoje svetlo. Vidíš viac. Tak si môžeme vzájomne svetielkami svietiť a posilňovať schopnosť vidieť neviditeľnú časť spektra. V tomto je veľmi dôležité mať zámer – toto chcem. Chcem, aby rástla moja schopnosť vidieť, teda aby moje vedomie sa rozširovalo. Tak som mocnejší, lebo som vedomejší. Čím vedomejší, tým mocnejší.

Božka: V posledných dňoch veľmi pociťujem, aké je dôležité porozumenie srdcom, aby mohlo prísť prijatie. Teraz som vo vzťahoch, či už v práci alebo doma, objavila, že porozumenie srdcom je cesta k prijatiu.

Vladimír Červenák: Záleží od toho, z ktorej strany sa pozeráme. Máme myseľ a srdce. Teda máme ľavú racionálnu hemisféru a pravú citovú. V skutočnosti to nie je rozum a srdce. To je rozum a rozum. To sú dve hemisféry, z ktorých jedna je srdce – pravá ženská hemisféra, intuitívno-citová, cez cítenie vieš, a ľavá mužská – vieš, že vieš, tak vieš cez racio, cez pomenovanie vecí. Dáme tomu meno, priradíme konkrétnu zvukovú frekvenciu a frekvencia označuje presne. Keďže je široké frekvenčné spektrum, tak môžeme všetkému priradiť presné označenie. V tomto sme neuveriteľní, lebo čím sú vedné odbory špecializovanejšie, vytvárajú úplne nové, vlastné slová. Žasnem, keď počúvam odbornú terminológiu a hovoriaci si myslí, že mu všetci rozumieme. To je omyl. Nerozumieme.

Dve hemisféry – ľavá mužská je veľmi dôležitá, lebo keď nemá presné pomenovanie, je nechápavá. Nerozumie a potom nemôže prijať.

Pravá ženská intuitívna rozumie, vie, lebo cíti, ale ľavá jej nerozumie, tak nevie prijať. Pre prijatie je veľmi dôležité, aby mužská racionálna zložka v nás, tá aktívna, prijala to, že aj cítenie je myslenie. Aj to je rozum. Vďaka rozumovej činnosti našej pravej hemisféry cítime. Keď to prijme, začne počúvať, vnímať citovú zložku, vtedy preberá vládu srdce, teda cítiaca zložka. Keď cítiaca precíti, až potom rozumová porozumie. To je podmienka prijatia, aby sa ľavá, aktívna, logická stala ochotnou spolupracovať. Nie súťažiť, nie zvíťaziť, nie nárokovať si, K súladu, porozumeniu dôjde, až keď sme prijali. Z tvojej ženskej strany to vyzerá, že prijatie je až precítenie. Vtedy cítiš prijatie. Keby však tvoje racio, ktoré tam neustále niečo hudie a kritizuje, nespolupracovalo, nestíšilo sa, tak neprecítiš a neprecitneš.

Precitnutie nastane, keď sa stíšime v logicko-racionálnom, to znamená prijmeme, že tak je to správne. Z môjho porozumenia je prijatie najdôležitejšie časť trojkrokovej etikoterapeutickej techniky, lebo to vyjadrujem ochotu precítiť, ochotu odovzdať žezlo cítiacej zložke. Hovorím áno životu. Keď to racionálne, logické  povie áno, nastane  prijatie. Slovami takto to je – vyjadruje ochotu stíšiť sa a prijať. Otvorím dvere. Komu? Svetlu, citu, schopnosti byť súcitnou bytosťou, cítiaci. Vtedy dôjde k úplnému prijatiu, lebo obe zložky sú v tej chvíli jedno. Už nie sú dve. Z duality sa presunieme do advaity, do jednoty. Vtedy presne vieme aj logicky, aj precítením, - pomenovávame to, čo cítime. Keď máme logiku a precítenie v jednote, sme celiství, sme plní.

Ak si neuvedomujem cítenie a rozprávam, tak sa stratím. Ak si súčasne uvedomujem, čo cítim,  a uvedomujem si priestor celistvosti, pri hovorení je to manifestácia celistvosti. Keď stratím vedomie pocitového v pozadí, tak sa stratím aj v logickom, racionálnom. Presne takto to funguje v mužsko-ženských vzťahoch. Ak je muž stratení, blúdi vo svete, vytvára chaos v sebe, lebo vnútornú ženu nevníma, necíti. Ona je neviditeľná. Dá sa vnímať len cez jemnejšiu úroveň, a to je cítenie. Cítenie vidí viac ako oči, počuje viac ako sluch. To je intuícia. Vtedy vidíme aj také frekvencie, ktoré ani pes, ani žiadne zviera nezachytí.

Veda dlho mala problém v tom, že za skutočné považovala len to, čo sa dalo uchopiť, vidieť, merať. Dnes fyzika častíc nás učí, že niektoré častice nemôžeme vidieť. Vidíme len ich odraz. Napríklad aj v medicíne niektoré vírusy nikdy nikto nevidel, ale medicína vie ich stopu rozpoznať. Podľa toho vie, že sú prítomné. Šamani a spirituálni liečitelia, ktorí sú skutoční, nie podvodníci, tí vidia neviditeľné spektrum pre ostatných. Jednoducho – vedia. Majú talent, lebo na ňom už dlho pracovali. Nie náhodou aj v Afrike, keď sa vyhľadával naozajstný šaman,  starý šaman si všímal už malé deti, či majú šamanské talenty od detstva. Že s nimi prišli na tento svet. Potom im pomáhal talent rozvíjať. My si tiež navzájom svietime a rozvíjame svoje danosti. Rastieme spolu.