Sila muža, pravidelný unikátny 30-minútový rozhovor dvoch mužov na báze otázok a odpovedí na horúce témy týkajúce sa mužov, otcov, synov z pohľadu Etikoterapie, vysielaný v rámci cyklu K prameňom etikoterapie.

Naživo vysielame každú tretiu stredu, rozhovor vedú VLADIMÍR TĹČIK a VLADIMÍR ČERVENÁK.

Vysielame v premiére na kanály YouTube, konto Vladimír Červenák a tiež na www.advaita.sk.

Otázky a námety na rozhovor môžete písať na mailovú adresu: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.

Pravda vo vzťahoch , kedy áno a kedy nie ?

Streda 1. december 2021 o 20:00

Okruh tém 13. časti

Príbeh o pravde a lži.

Prečo klameme, aké sú tie dôvody?

Čo nám dáva klamstvo, v čom nás podporuje ? Koho chránime, keď nehovoríme pravdu ? Čo by sa to stalo, keby sme to priamo povedali ? Ako je možné, že sa klamstvo niekedy stáva pre nás pravdou ? Niekedy niečo úmyselne nehovoríme partnerovi, zamlčujeme to. Čo nás k tomu vedie ?

„Zákony sú ako klobásy. Je lepšie nevidieť, ako sa robia,“ povedal Otto von Bismarck pred viac ako sto rokmi.

Pred dvadsiatimi tromi rokmi by mi ani len s humorom nenapadlo kdesi toto napísať. Keď totiž čerstvá absolventka právnickej fakulty, veriaca v spravodlivosť právneho systému a priam v posvätnosť ústavy právneho štátu, skladá promočnú prísahu, je skalopevne presvedčená, že vďaka právu dobro vždy víťazí nad zlom. Odvtedy prešli viac ako dve desaťročia a prišla príležitosť rozpoznať, prečo mi aktuálnu situáciu už moja vzdelaná hlava neberie.

Zákony, napísané ako slová, už totiž dosť dlhú dobu nepredstavujú dohodu akceptovanú všetkými. Akceptácia totiž nie je len súhlas, je to aj prijatie iného názoru, prípadne situácie takej, aká je. Nie je to rezignácia, rekapitulácia, vzdanie sa s pocitom prehry. Je to aktívny postoj, kedy nebojujem proti tomu, čo sama zmeniť nemôžem. Prijatie je tak miestom vnútorného rozhodnutia, kde s pokojom možno presmerovať energiu, pôvodne zameranú na boj, na tvorbu niečoho nového. Ale chápem, že to, čo sa tu deje, na mieste, kde sa rúca právny štát, sa mnohým prijíma ťažko.

V podstate viac ako rok som tomu venovala pozornosť.

Potom som zistila, že ak sa nenechám do toho vtiahnuť mysľou a následne emocionálne, dejú sa mi v živote skôr príjemné veci. Je to tým, že pozornosť je obrovská energia. Je ako lúč baterky v tme, ktorou kam svietime, tam smeruje naša pozornosť a v tom sa potom nachádzame. To neznamená, že nie som informovaná. Čítam všetko, čo ku mne príde z jedného aj druhého „brehu“, vďaka čomu sa mi sformuloval názor a už sa mi darí vnímať to všetko iba ako holú informáciu. Pretože nie je podstatné, čo sa nám deje, ale ako na to zareagujeme.

A vnímam, že všetci sme dostali možnosť prísť na rázcestie, zhlboka sa nadýchnuť a rozhodnúť sa. Vybrať si svoju cestu.

Ale pozor, aj neurobiť žiadne rozhodnutie je rozhodnutie. A každé rozhodnutie prináša následky. V právnej reči sa to volá kauzálny nexus alebo príčinno-následné vzťahy. Inak povedané, rečou etikoterapie: ako myslíme, cítime a konáme, tak sa potom v živote máme.

Vždy môžeme urobiť rozhodnutie, kedy povieme jednoznačné DOSŤ. Je to iba na nás…

Po dvoch rokoch cestujem v lete vlakom. Vybrala som si trať trvajúcu necelé dve hodiny, pretože som sa domnievala, že tento čas v rúšku ešte ako-tak zvládnem.

Sedím pri okne, kde je iba jedno sedadlo oproti druhému. Vagón sa postupne zapĺňa. Pán, sediaci cez uličku, píše na notebooku a respirátor má pod nosom alebo skôr na brade. Dám si teda rúško pod nos aj ja a zvedavo čakám, čo sa bude diať. Pod nosom ho nemám z neúcty k druhým, ale z úcty k sebe. Poznám najlepšie svoj zdravotný stav, som zdravá a cítim sa ako väčšina ľudí podstatne lepšie, ak môžem dýchať bez obmedzenia.