Vyhorenie si momentálne berieme na mušku v rozhovore s Vladimírom Červenákom, etikoterapeutom. Podľa niektorých psychológov ide najmä o vyhorenie v pomáhajúcich profesiách, teda tých, v ktorých sú profesie priamo v styku s inými ľuďmi. Ide hlavne o učiteľov, lekárov, vedúcich pracovníkov, psychológov nevynímajúc. V súčasnosti však vidíme, že vyhorenie sa môže týkať kohokoľvek, kto „zabudol“ na svoj osobný život. Svoj život žije jednotvárne, stereotypne, rovnako a bez vášne. Teda vyhorenie sa môže týkať aj žien na materskej, aj umelcov, aj manželského života, aj single života... 

Ako môžeme rozpoznať etikoterapiou, že sme niekde na hrane alebo vrizikovom pásme vyhorenia? 

-Signály dostávame tak, ako žena dostáva poslíčkov pred kontrakciami – ešte pred pôrodom. Poslíčkovia - zvestovatelia vyhorenia sa tiež dostavujú dopredu. Keby sme dokázali byť bdelými, rozpoznali by sme ich najmä cez stres a stereotyp.   

Stres  podľa psychológie je nešpecifická obranná reakcia organizmu, ktorá je objektívne zistiteľná podľa chemických a fyziologických prejavov tela. Stresom sa rozumie psychický stav človeka, ktorý je buď priamo ohrozovaný, alebo ohrozenie očakáva a pritom nie je presvedčený, že jeho obranná reakcia pri nepriaznivých vplyvoch bude dostatočne silná. Stresová odpoveď má slúžiť na riešenie situácie mobilizovaním všetkých síl organizmu. Je to skutočne tak?  

Stereotyp je jednotvárny, ustálený vzorec správania, konania a myslenia. Človek robí buď opakovanie neúčelné pohyby, hovorí rovnaké nič nehovoriace frázy, alebo koná automaticky bez toho, aby si uvedomoval, čo robí. Žije, pracuje v jednotvárnom móde, cíti sa vlečený tlakom udalostí, tlakom situácií, tlak vytvára aj sám na seba a v konečnom dôsledku sa stáva bezmocným a prázdnym.  

Stres a stereotyp sú z pohľadu etikoterapie stratou integrity.  

Čo je príčinou straty integrity apodľa akých znakov môžeme rozoznávať, že stojíme na začiatku vyhorenia, alebo sa doň rútime? 

-Príčinou sú strachy. Najmä strach z nedostatku a strach zo zlyhania. Bojíš sa, že budeš hodnotená negatívne, odmietnutá, bojíš sa robiť chyby. Chceš byť dokonalá, správna, ale pod tlakom si vyrábaš tlak sama na seba. Bojíš sa napríklad, že budeš mať nedostatok – budeš mať málo. To sú hlavné motory, ktoré ťa dostávajú do straty integrity, a tak sa zamotáš, stratíš  v stereotype. Výsledok? Strácaš motiváciu a zážitok autencitity. To znamená – strácaš radosť z toho, že vytváraš niečo nové, originálne, svojské. Točíš sa stále v tom istom. Prichádza vnútorná nuda. Už všetko poznáš, robíš ako živý automat. Strácaš bdelosť a okamžite vystupuješ z prítomného okamihu. Z prítomnosti uniká myseľ do  budúcnosti, lebo po nej túži, alebo do minulosti, kde zažila traumu, bolesť a predpokladá, že sa to zopakuje, alebo kde zažila slasť a dobre sa cítila. V tom momente sa zrodí nespokojnosť s prítomnosťou, lebo nespokojnosť je vždy nespokojnosťou s tým, čo práve je.  

Z prítomnosti teda unikáš dvoma spôsobmi: buď únikom do budúcnosti do ilúzií o slasti, alebo hľadáš nejakú slasť v minulosti, keď si sa dobre cítila. Unikáš z prítomnosti, lebo v prítomnom okamihu si pod tlakom, že niečo musíš. 

Keď však niečo musím, silno tlačím na seba. To je už sebamanipulácia, však? 

-Áno, ide o sebamanipuláciu. Cez slovo musím totiž vytváraš tlak na seba. Veľakrát počujem od žien, že majú pocit, že muži na ne tlačia. Čo je však za touto výpoveďou? To, že nežijú autenticky svoju ženskosť, tlačia na seba a premietajú tlak do svojho muža. Vraj on na ne tlačí. Až keď im muž odíde zo života, zistia, že tlačili samé na seba. Veľmi často sa tlak potom prejaví cez ochorenia. Tlak sa objaví cez telo, napríklad vysokým tlakom.  

Strata autencitity súvisí s tým, že si v stereotype a za stereotypom vždy hľadaj strachy a nedôveru. Neveríš sebe ani svetu. 

Ktoré strachy môžem rozpoznať ako podhubie straty autencitity

-Napríklad strach z odmietnutia. Robíš niečo len preto, že sa bojíš odmietnutia. Ak totiž budeš „poslušným dievčatkom“, alebo muž „poslušným chlapcom“, naši najbližší, naši nadriadení, šéfovia, otcovia, vedúci, riaditelia ťa budú mať radi. Za milé slovo, pochvalu, uznanie urobíš všetko možné. Zapieraš seba, svoje potreby, svoju jedinečnosť... len aby ťa nikto neodmietol, aby ťa všetci mali radi. Možno v tebe znie veta z detstva: „Ak nikdy neurobím chybu, moji rodičia ma budú milovať. Chyby sú zlé.“  

Ďalším je strach z opustenia. Rovnako ako pri strachu z odmietnutia sa bojíš, že ak nebudeš v práci, doma, v kolektíve dosť dobrá, okolie ťa opustí. Ostaneš sama, bezmocná, plná negatívnych emócií a neschopná postaviť sa na vlastné nohy. 

V strachu zo zlyhania sa najviac prejavuje strach z toho, že nie si dosť dobrá, dosť dokonalá. Bojíš sa robiť chyby, nevieš si priznať pochybenia, nevieš prevziať zodpovednosť za seba, svoju prácu, svoje konanie. Priznanie chyby, omylu považuješ za obrovské zlyhanie a aby si ho zakryla, schovala, často ideš do klamstiev, manipulácie, sebamanipulácie, vytváraš si bludy o sebe i svete.    

Keď ťa všetci odmietnu, opustia, lebo si zlyhala, určite nastúpi nedostatok. Strach z nedostatku je hnacou silou toho, že ostávaš aj v zamestnaní, ktoré ti nevyhovuje, ktoré robíš nerada, ale zabezpečuje ti dostatok financií na prežitie. Často ani nie na bohaté žitie, len na prežitie. Prekračuješ svoje hranice, práca ťa vyčerpáva, ale nevieš sa jej vzdať, nevieš ju zmeniť z jediného dôvodu – budem mať nedostatok.  Z tohto dôvodu si nútená robiť skutočne niečo, čo ti nesedí a nedokážeš si potom vytvoriť čas na aktivity, ktoré by ti pomohli ísť do rovnováhy, lebo nemám čas, lebo musí, lebo si nemôžem dovoliť relax, lebo, lebo, lebo... 

Od strachu z odmietnutia, opustenia, zlyhania a nedostatku je malý krôčik k bezmocnosti. Keď si v bezmocnosti, nemáš moc, uniká ti sila, nemáš ani silu niečo vykonať, zmeniť. Príčiny bezmocnosti vidíš v okolí, a tak ukazuješ prstom, lebo oni sú takí, lebo mi nedovolia, lebo na mňa tlačia, lebo musím, lebo, lebo, lebo... Nedôveruješ, že daný stav môžeš zmeniť. Zomierajú tvoje záľuby, chradnú vzťahy, chradneš ty, prichádzajú choroby, úrazy, hlboké smútky, depresie, smrť.  

Je rovnováha medzi prácou aosobným životom kľúčová vprevencii pred vyhorením?

-Samozrejme. Keď totiž príliš veľa pracuješ a nemáš priestor pre uvoľnenie, pre oddych, pre nabratie síl, pre regeneráciu a revitalizáciu organizmu, tak vlastne slabneš. K oslabeniu tela a duše prispieva i to, že si nevieš nájsť čas na podujatia, stretnutia,  aktivity, ktoré potrebuje tvoja duša. Akoby jej potreby boli malicherné. Sú odsunuté na vedľajšiu koľaj, ktorá pomaly zarastá zabudnutím.  

V popredí a na zreteli máš len tie potreby, ktoré ošetrujú strach z nedostatku a strach zo zlyhania, že nedokážeš materiálne zabezpečiť seba, rodinu. Nevenuješ pozornosť subosobnostiam, tým častiam tvojho vnútra, ktoré ti svoje potreby dávajú najavo nespokojnosťou. Potláčaš ich, oslabneš, máš nedostatok paliva. Aj hovoríme, že sme vyhorení. Čo vyhorelo? Palivo. Aké palivo? Čo je palivo? Energia, ktorou sme, ktorá prúdi naším energetickým systémom.  

Energetické centrá, ktoré popisuje aj aujurvéda, aj čínska medicína, hovoria o centrách a energetickách dráhach, kadiaľ energia, naša sila prúdi. Podľa starých indických a tibetských  textov je až 72-tisíc energetických dráh v tele človeka a sedem centier, ktoré v literatúre nájdeme aj pod názvom čakry. V jednotlivých číslach  Vitality sme o nich často písali.  

Dobre rozumiem, keď energia čakrami prúdi, som vpohode. Keď nie, mám problém? 

-Dobre rozumieš. Keď energia prúdi energetickými dráhami a energetickými centrami, sme vo svojej sile, vyrovnaní, v súznení so sebou i svetom. Život ide ľahko, radostne. 

Keď si energiu blokujeme strachmi, pocitmi viny, bezmocnosťou, ľútosťou, klamstvami, zlozvykmi, závislosťami, neresťami, strácame zmysel života, energia neprúdi, cítime sa prázdni, vyhorení, v depresii.  

To, či energia v našom tele prúdi alebo neprúdi, máme v rukách my sami. Buď hovoríme životu ÁNO a sme jeho tvorcovia, energia prúdi,  alebo hovoríme životu NIE, energia neprúdi, netvoríme svoj život, ale necháme sa ním vliecť.  

Spomenul si výraz vyhorené palivo. Ako si ho mám vysvetliť?

-Vyhorené palivo rovná sa vete - nemám energiu. Čo je však príčinou toho, že nemáš energiu? Príčinou je protiklad prúdu energie, ktorý sami vytvárame. Namiesto toho, aby sme nechali prúdiť energiu svojím systémom, aby toroidálne pole (aura, neviditeľný energetický obal ľudského tela) sa udržalo celistvé, si ho blokujeme negatívnymi vlastnosťami, emóciami, pocitmi. Naopak, celistvé toroidálne pole umožňuje človeku byť v nadhľade a vnímať všetky svoje potreby, udržať si ich a dávať im dostatočný priestor vo svojom živote. Narušené toroidálne pole práve toto znemožňuje.  

Strácaš potom schopnosť vnímať seba samú a svoje potreby. V dôsledku nízkeho prísunu energie nastupuje nízka sebaúcta, sebadôvera, sebaláska, sebavedomie. To je priamy dôsledok nedostatku energie a jej prúdenia v tele. Na začiatku blokovania energie je strach, jeden z tých vyššie opísaných. Po strachoch nastupujú pocity viny a výčitky. Napríklad, ak ideš naplno v práci, robíš nadčasy na úkor svojho voľna, nosíš si prácu domov, neoddeľuješ pracovný a osobný priestor, potom si vyčítaš, že nedávaš dostatok času rodine, partnerovi, deťom. Ty sama v tomto systéme povinností a práce nie si. Si totiž nepodstatná, nepripisuješ si žiadnu hodnotu.  

V tom momente opäť prichádza strach zo zlyhania, že nezvládzeš vysoké pracovné či životné tempo,  a tak prichádza pocit bezmocnosti, slabosti, strata energie, sily a moci.  Prichádza  zahanbenie zo zlyhania, schovávanie, zakrývanie, klamstvo... Priamym dôsledkom takéhoto konania je smútok, apatia, depresia, strata vôli k životu a strata zmyslu života.  

Všetko, čo robí vyhorený človek, mu pripadá nezmyselné. Nezmyselnosť toho, čo robíme, je základom vyhorenia. Ak sa ešte v tomto momente zbadáme, ak sa vieme zastaviť v rútení sa do krízy, často robíme prudké zmeny. Napríklad mnohí ľudia  potom ako záchranné koleso berú schopnosť seknúť s prácou. Odídu zvyčajne ďaleko do sveta na niekoľko mesiacov, pol roka, rok. Keď sa vrátia, hovoria o svojom životnom reštarte. Aj tak sa dá.  

Ako som spomenul, sú dva základné postoje života – reaktívny a proaktívny. V reaktívnom sa prejavuje nespokojnosť k životu, v proaktívnom  dôvera a nadšenie životom. Práve takýto stav rozhoduje o tom, či upadneš alebo neupadneš do vyhorenia, či ti teda vyhorí palivo, alebo dbáš na svoje osobné potreby a aj cez ne sa dostávaš do radosti a šťastia, čím podporuješ aj ťo, že rastieme spolu.  

Ďakujem za objasnenie vyhorenia v pracovnej oblasti. Ak súhlasíš, v budúcom rozhovore sa pozrieme na vyhorenie v osobnom živote. 

FOTO: Tomáš Valigura - kruh z dronu fotený