Niekoľkokrát sme v našich textoch hovorili o tom, že rozoznávame podľa polarity štyri typy ľudí: maskulínny muž – muž s mužským egom, feminínny muž – muž so ženským egom, feminínna žena – žena so ženským egom a maskulínna žena – žena s mužským egom. Každý z nich má základné znaky rovnaké a prejavy v živote podobné. Pozerali sme sa na ne najmä cez partnerské vzťahy, keď sa stretnú muž a žena s rovnakou polaritou, alebo s rozdielnou, alebo s opačnou. Niekde v pozadí mi často šla otázka – a čo deti? Ako sa im žije s otcom, ktorý má ženskú polaritu, či s maminou, ktorá je v mužskej polarite?

Určite poznáme rodiny, keď otec je mužom na správnom mieste a vytvára bezpečné rodinné prostredie, v ktorom je pre deti i partnerku oporou. Poznáme aj takých oteckov, ktorí idú v ženskej energii a vytvárajú nechtiac pre deti neisté prostredie. Poznáme aj takých oteckov, ktorí si svoju ženskú polaritu uvedomujú a cez mužské kruhy či iné aktivity idú do svojej sily.

Etikoterapeutický kruh presne túto tému otvoril. Dozrel na ňu čas, a tak je čas, aby sme sa na tému cez prvý príbeh pozreli aj my. A nielen cezeň – rozprávanie otca o synovom návrhu pootváral totiž ďalšie príbehy.

Rok 2023 začíname etikopríbehom o cibuľke a v nasledujúcich mesiacoch budeme pokračovať ďalšími príbehmi. Všetky boli vyrozprávané v priestore etikoterapeutického kruhu a my ich podáme tak, aby všetko to, čo sme doteraz v našich článkoch opisovali, ďalej inšpirovalo.

Článok začíname citátom súvisiacim s príbehom: Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí tvoja pravá ruka. (Matúš 6,3) a príbehom o malej cibuľke, ku ktorému etikoterapeut Vladimír Červenák povedal: „Príbeh je o cibuľke a dôvere, ktorú žena stratila, a tak stratila aj svoju silu. Ak by bola dôverovala, boh by svoj sľub splnil.“

Príbeh prerozprávala Bibiana tak, ako ho v detstve často počula od svojej babičky. Pre detskú dušu bol taký silný, že si naň aj v dospelosti hneď spomenula, keď sme v kruhu prečítali citát.   Príbeh o malej cibuľke je príbehom o lakomej žene, ktorá zomrela a dostala sa do pekla.

Vzdanie, odovzdanie. Vzdanie, odovzdanie. Opustenie. Ako vír mi behali tieto slovíčka v hlave. Kedy sa vzdávam a padám, opúšťam sa? Kedy sa odovzdávam a ostávam vo svojej sile? V súvislosti s nimi a prichádzajúcim vianočným časom mi napadla aj otázka, či sa Ježiš na kríži vzdal, či odovzdal. Vzdal sa života, lebo už nevládal? Odovzdal sa službe ľudstvu, lebo rozumel? 

Celý deň mi potom prichádzali na um situácie, kedy som v živote niečo vzdala, kedy som utiekala zo svojich príbehov. Jasné, že to nejde, a tak za vzdaním sa, útekom paradoxne neprišlo uvoľnenie. Vždy prišla únava. Nepostrehla som však moment začiatku tohto „pádu“. Nevnímala som poslíčkov, ktorí pravdepodobne prichádzali zvestujúc, že už som na hrane svojich síl, že je čas zastaviť sa, spomaliť, pochopiť a otočiť koleso žitia tak, aby ma únava neoslabovala. Aby som zaregistrovala skôr, ako ona príde, že je čas na zmenu, že je čas robiť veci inak a vo vlastnej sile. Ženskej sile, keďže som v ženskom tele. Predpokladám, že práve tu je zlatý kľúč k pochopeniu situácií a k ľahkému žitiu v prúde osudu.

S vlastným vzdaním mi naskočila ešte otázka - vzdala som aj život svojej dcéry? V jej chorobe sme robili všetko, čo sme pokladali za najlepšie, aby z objatia rakoviny vyšla zdravá. Potom prišiel moment, keď som jej na druhý breh cestu požehnala. Neskôr som sa dozvedela, že tak urobili mnohé maminy. Vzdali sme životy svojich detí? Vzdala som život svojej dcéry? Kde je hranica medzi vzdaním a odovzdaním? Medzi nedôverou a dôverou?

„... lebo ak vy odpustíte ľuďom ich previnenia, aj vám odpustí váš nebeský otec.“ (Matúš 6,14)

Citát rozprúdil v rannom kruhu etikoterapie mnoho spomienok, ale aj niekoľko pohľadov na situáciu, ktorá sa udiala v októbri na zástavke mestskej hromadnej dopravy v hlavnom meste. Úradovala  smrť. Vzala si niekoľko mladých životov. Súčasne na sociálnych sieťach vyvolala spŕšku odsudzujúcich, posudzujúcich komentárov, väčšinu z nich plných zloby, nenávisti. Koľko však v komentároch bolo odpustenia?  „Myslím si, že v tejto situácii bude veľmi ťažké niekomu odpustiť. Na jednej strane si môžeme uvedomovať, aké je dôležité odpustiť, na druhej strane to aj skutočne učiniť bude náročné,“ zaznelo v skupine a nastalo ticho. Odpustiť z pozemského pohľadu neodpustiteľné.  

Vladimír Červenák: Komentáre sú plné nenávisti a zloby voči vinníkovi. Mňa zaujala na celej situácii iná vec, a to ako okamžite sme skočili ako spoločnosť aj s politikmi do potreby trestať. Nielen tohto konkrétneho vinníka. On už o sebe rozhodol, to sú pre neho roky väzby. Politici však hneď navrhli zvýšenie trestov za alkohol. Zabaviť auto. Ktoré? To čo je rozbité na kúsky? Je však v poriadku, že sa pije alkohol? Alkohol sa totiž stane zbraňou, keď sadne človek ním podgurážený do auta.