Ešte pred narodením dieťatka si rodičia veľa vecí plánujú. Pripravujú nielen materiálne veci, ale predstavujú si aj to, ako budú dieťa vychovávať. Keď žena otehotnie, väčšinou sa na dieťatko veľmi teší. Vo svojich predstavách si ho vykresľuje v tých najkrajších farbách. V priebehu deviatich mesiacov si budúca mamička, otec, ale často i další členovia rodiny vytvárajú dokonalú predstavu o svojom potomkovi a vo svojich nekonečných fantáziách mu dokážu naplánovať takmer celý jeho život. Samozrejme, každý sa snaží snívať a predstavovať si tie najlepšie vlastnosti, schopnosti, talenty, ktoré by malo dieťatko mať. Niektorí ľudia svojimi predstavami a fantáziami nasiaknu až do takej miery, že realitu nielenže nevidia, ale keď ju aj náhodou odhalia, nevedia ju vôbec prijať.
Dieťa je samostatnou originálnou bytosťou
Ako dieťaťako rastie, často rodičia vidia, že nie je všetko také, ako si to predstavovali. Prichádza smútok a sklamanie. Do štádia smútku alebo sklamania sa rodič dostáva preto, že si spomenie na príbeh, ktorý si v predstavách o dieťati vytvoril. Najväčším rizikom pre dieťa je to, keď prevládnu potreby rodičov nad jeho vlastnými potrebami. Dieťa nemá byť zdrojom sebaúcty a hodnoty rodičov. Žiaľ, existujú rodičia, ktorí vedome používajú svoje dieťa na zvýšenie vlastnej hodnoty. Mnoho psychológov už dávno zistilo, že práve z takýchto rodín im chodia do ordinácií napríklad už šesťročné deti, ktoré sú vystresované, potláčajú vlastné pocity a samy nevedia, kým vlastne sú. Navonok sa správajú bezproblémovo, podávajú maximálne výkony, ku všetkým sa správajú slušne, ale v hĺbke duše sú veľmi nešťastné. Často práve u týchto detí bývajú ich potreby prekrývané potrebami rodičov. Súvisí to hlavne s ich túžbou, aby navonok vyzerali ako dokonalí rodičia. Tento typ rodičov si vôbec nevie predstaviť, že dieťa môže prežívať určité situácie ináč ako oni. Je pre nich nepredstaviteľné, že deti môžu mať iné pocity ako oni. Takto sa formuje dieťa ako fantazijný výtvor rodičov. Takéto dieťa nedostáva takmer žiadny priestor na to, aby sa prejavilo vo svojej vlastnej podstate. Z vlastnej praxe učiteľky poznám množstvo rodičov, ktorí nútia svoje deti aj niekoľko rokov do niečoho, čo deti nechcú robiť. Týka sa to hlavne krúžkov, športových tréningov, hrania na hudobné nástroje a podobne. Poznám veľké množstvo oteckov, ktorí nútia svojich synov trénovať práve ten šport, ktorý oni nemohli v mladosti trénovať. Títo rodičia vnímajú svoje deti ako služobníkov vlastnej sebaúcty, teda prostriedok na to, aby sme sa oni cítili lepšie. Svojho syna zahŕňajú chválou práve vtedy, keď dá víťazný gól v basketbalovom zápase, pretože vďaka obdivným pohľadom ostatných rodičov rastú od pýchy. Ale keď sa synovi náhodou nedarí, nerobí im problém nadávať trénerovi aj vtedy, keď to vidí a počuje samotné dieťa.
By DagmaRA Sarita Poliaková Čítať ďalej: Jaroslava Koníčková: Keď prijmete dieťa také, aké je, podporí to aj váš vlastný rast
SLUŽBA RODU, to mi ráno napadlo v súvislosti s ďalším lunárnym pondelkom v koronavíruse. Čas si vyžaduje viac starostlivosti o blízkych, viac pozornosti k starším a starým ľuďom, viac možností byť s malými a dospievajúcimi bytosťami. Čas si vyžaduje viac trpezlivosti, láskavosti, súcitu, dôvery... Je previerkou našich cností, vyťahuje naše neresti.
Ty si však jedným ohnivkom, jedným spojivkom v dlhej rodovej reťazi, žiaden náhodne odtrhnutý vozeň. Žiaden samotár len tak mirnix-dirnix poletujúci vesmírom. Patríš rodu a rod patrí tebe. Na tvojom piesočku svojmu pokrvnému rodu, na božom pieskovisku ľudskému, božiemu rodu.
S týmto vedomím, s týmto napojením sa teraz pozri na tých, ktorí potrebujú tvoju starostlivosť, tvoje hrejivé, žiarivé srdce matky, bezpečie z otcovho srdca. Vidíš, že s pohladením rúk svojej mamy, otca, starkej, deduška hladíš všetkých predkov? Vidíš, že starostlivosťou o deti, vnúčatá odovzdavaš rodinné poklady lásky potomkom? Uvedomuješ si, že nie si obeť situácie, si boží služobník.
Slúžiš svojmu rodu s vedomím, že je to služba celým generáciám, a tak si ju dovoľ naplniť kráľovskou pokorou, božskou trpezlivosťou a veľkou dôverou, že takto je to v poriadku.
By DagmaRA Sarita Poliaková 
Jedna taká bežná scénka v jednej mladej rodinke.
Otec prichádza domov večer, kedy už jeho päťročný syn ide spať. Mama sa venuje mladšiemu dieťatku a chce, aby otec išiel uspať staršieho. Otec ale tvrdí, že päťročný syn už môže zaspávať sám. Syn ale chce, aby tatino k nemu prišiel a uspával ho. Otec si stojí za svojim a chce, aby to bolo tak, že dá synovi dobrú noc a zavrie na detskej izbe dvere. Aj tak urobí. Chlapček začne plakať a kričať na tatina, aby prišiel. Tatino kričí, že nepríde a nech okamžite prestane. Do toho pribehne nahnevaná mama a otcovi vynadá za to a takisto trvá na svojej pôvodnej požiadavke, aby išiel syna uspať.
Otec nakoniec k synovi ide a zostane s ním. Potom, keď už deti spia, sa ešte obaja pohádajú a spať idú každý sám, obaja plní hnevu a nepochopenia.
Poznáte to? V takejto alebo podobnej situácii, kedy dieťa niečo od rodiča chce a rodič to najskôr nechce urobiť a nakoniec to s krikom a hnevom a neochotne urobí?
Čo všetko sa udeje za čas, ktorý prejde z pomyselného bodu A, kedy sa dieťa začne dožadovať splnenia nejakej svojej momentálnej potreby, do bodu B, kedy Rodič nahnevane a neochotne uspokojí túto jeho potrebu?
DIEŤA SA za tento čas NAUČÍ veľmi veľa o tom, ako vzťahy fungujú a to si, samozrejme za predpokladu, že tieto scénky sa opakujú častejšie, odnesie do svojho dospelého vzťahového života.
Chlapček z príbehu sa naučil,
že tatino je niekto, s kým sa bojuje. Vzniká tu vzorec Kto z koho.
že keď bude dostatočne hlasno kričať, príde mama a zastane sa ho. Vzniká tu vzorec nedôvery v seba a vzorec pohŕdania.
že je v poriadku, že dospelí medzi sebou komunikujú cez výčitky a kritiku. V dospelosti bude tiež používať túto formu komunikácie, ale zároveň nebude zvládať výčitky a kritiku na svoju osobu.
Vďaka tomuto jeho vzťah s otcom bude viac nepriateľský než priateľský (a to viem, že sa v rodine aj dialo) a v budúcnosti bude vo vzťahoch musieť bojovať.
Z rozprávania mojich klientov sa toto deje pomerne často. Takmer vždy to dopadne tak, že rodič nakoniec urobí to, čo od neho dieťa chce. Takmer vždy sa rodičia pohádajú ešte pred dieťaťom, alebo neskôr a takmer vždy sa potom nejaký čas nebavia. Ak s týmto neprestanú, je viac ako isté, že sa začnú jeden druhému odcudzovať, pretože tiež vlastne spolu iba bojujú.
Ako z toho von?
By Jana Mladá Čítať ďalej: Jana Mladá: Ako prestať bojovať so svojimi deťmi.
NEDEĽA, SLNKO, OTEC. Pred týždňom sme začali dotyky s dňami týždňa pondelkom, ktorého vládnucou planétou je Luna a predstavuje matku. Matka - Luna dáva celému týždňu výživu, uzaviera ho však otec - Slnko. Dáva hranicu - týždeň definitívne končí.
Predstav si Slnko v našom vesmíre. Je v centre slnečnej sústavy, ostatné planéty k nemu s úctou vzhliadajú, no otec-Slnko poslal život v takej podobe, akú my poznáme, len na Zem. Otec ti dal život. Bez Slnka by sme neboli, bez otca by si nebol, nebola.
Naši predkovia s RAdosťou a slávnostne vzhliadali k Slnku v slnovratový deň. Ako ty vzhliadaš k svojmu otcovi? Je v tvojom srdci RAdosť pri pohľade naň? Vieš skloniť hlavu k jeho nohám? Je pre teba slávnosťou byť s ním?
Slnko v tvojom horoskope ukazuje cestu. Špeciálne Tebe. V akom znamení stojí, také dary máš, s takými darmi buduješ svoje šťastie, s takými darmi celý pozemský život svietiš ostatným.
Uvedomuješ si, aké dary ti dal otec? Prvým obrovským je tvoj život. Druhým..., tretím..., tisícim sú všetky talenty, nadania, požehnania, ktoré aj vďaka tvojmu otcovi k tebe prichádzajú, ktoré máš, do ktorých ti svietia všetci predkovia z mužskej línie tvojho rodu. Cítiš tú silu? Nie si sám, sama v žiadnej situácii.
By DagmaRA Sarita Poliaková 
