Ešte pred narodením dieťatka si rodičia veľa vecí plánujú. Pripravujú  nielen materiálne veci, ale predstavujú si aj to, ako budú dieťa vychovávať. Keď žena otehotnie, väčšinou sa na dieťatko veľmi teší. Vo svojich predstavách si ho vykresľuje v tých najkrajších farbách. V priebehu deviatich mesiacov si budúca mamička, otec, ale často i další členovia rodiny vytvárajú dokonalú predstavu o svojom potomkovi a vo svojich nekonečných fantáziách mu dokážu naplánovať takmer celý jeho život. Samozrejme, každý sa snaží snívať a predstavovať si tie najlepšie vlastnosti, schopnosti, talenty, ktoré by malo dieťatko mať. Niektorí ľudia svojimi predstavami a fantáziami nasiaknu až do takej miery, že realitu nielenže nevidia, ale keď ju aj náhodou odhalia, nevedia ju vôbec prijať.

Dieťa je samostatnou originálnou bytosťou

Ako dieťaťako rastie, často rodičia vidia, že nie je všetko také, ako si to predstavovali. Prichádza smútok a sklamanie. Do štádia smútku alebo sklamania sa rodič dostáva preto, že si spomenie na príbeh, ktorý si v predstavách o dieťati vytvoril. Najväčším rizikom pre dieťa je to, keď prevládnu potreby rodičov nad jeho vlastnými potrebami. Dieťa nemá byť zdrojom sebaúcty a hodnoty rodičov. Žiaľ, existujú rodičia, ktorí vedome používajú svoje dieťa na zvýšenie vlastnej hodnoty. Mnoho psychológov už dávno zistilo, že práve z takýchto rodín im chodia do ordinácií napríklad už šesťročné deti, ktoré sú vystresované, potláčajú vlastné pocity a samy nevedia, kým vlastne sú. Navonok sa správajú bezproblémovo, podávajú maximálne výkony, ku všetkým sa správajú slušne, ale v hĺbke duše sú veľmi nešťastné. Často práve u týchto detí bývajú ich potreby prekrývané potrebami rodičov. Súvisí to hlavne s ich túžbou, aby navonok vyzerali ako dokonalí rodičia. Tento typ rodičov si vôbec nevie predstaviť, že dieťa môže prežívať určité situácie ináč ako oni. Je pre nich nepredstaviteľné, že deti môžu mať iné pocity ako oni. Takto sa formuje dieťa ako fantazijný výtvor rodičov. Takéto dieťa nedostáva takmer žiadny priestor na to, aby sa prejavilo vo svojej vlastnej podstate. Z vlastnej praxe učiteľky poznám množstvo rodičov, ktorí nútia svoje deti aj niekoľko rokov do niečoho, čo deti nechcú robiť. Týka sa to hlavne krúžkov, športových tréningov, hrania na hudobné nástroje a podobne. Poznám veľké množstvo oteckov, ktorí nútia svojich synov trénovať práve ten šport, ktorý oni nemohli v mladosti trénovať. Títo rodičia vnímajú svoje deti ako služobníkov vlastnej  sebaúcty, teda prostriedok na to, aby sme sa oni cítili lepšie. Svojho syna  zahŕňajú chválou práve vtedy, keď dá víťazný gól v basketbalovom zápase, pretože vďaka obdivným pohľadom ostatných rodičov rastú od pýchy. Ale keď sa synovi náhodou  nedarí, nerobí im problém nadávať trénerovi aj vtedy, keď to vidí a počuje samotné dieťa.

SLUŽBA RODU, to mi ráno napadlo v súvislosti s ďalším lunárnym pondelkom v koronavíruse. Čas si vyžaduje viac starostlivosti o blízkych, viac pozornosti k starším a starým ľuďom, viac možností byť s malými a dospievajúcimi bytosťami. Čas si vyžaduje viac trpezlivosti, láskavosti, súcitu, dôvery... Je previerkou našich cností, vyťahuje naše neresti.

Ty si však jedným ohnivkom, jedným spojivkom v dlhej rodovej reťazi, žiaden náhodne odtrhnutý vozeň. Žiaden samotár len tak mirnix-dirnix poletujúci vesmírom. Patríš rodu a rod patrí tebe. Na tvojom piesočku svojmu pokrvnému rodu, na božom pieskovisku ľudskému, božiemu rodu.