Jedna taká bežná scénka v jednej mladej rodinke.

Otec prichádza domov večer, kedy už jeho päťročný syn ide spať. Mama sa venuje mladšiemu dieťatku a chce, aby otec išiel uspať staršieho. Otec ale tvrdí, že päťročný syn už môže zaspávať sám. Syn ale chce, aby tatino k nemu prišiel a uspával ho. Otec si stojí za svojim a chce, aby to bolo tak, že dá synovi dobrú noc a zavrie na detskej izbe dvere. Aj tak urobí. Chlapček začne plakať a kričať na tatina, aby prišiel. Tatino kričí, že nepríde a nech okamžite prestane. Do toho pribehne nahnevaná mama a otcovi vynadá za to a takisto trvá na svojej pôvodnej požiadavke, aby išiel syna uspať.

Otec nakoniec k synovi ide a zostane s ním. Potom, keď už deti spia, sa ešte obaja pohádajú a spať idú každý sám, obaja plní hnevu a nepochopenia.

Poznáte to? V takejto alebo podobnej situácii, kedy dieťa niečo od rodiča chce a rodič to najskôr nechce urobiť a nakoniec to s krikom a hnevom a neochotne urobí?

Čo všetko sa udeje za čas, ktorý prejde z pomyselného bodu A, kedy sa dieťa začne dožadovať splnenia nejakej svojej momentálnej potreby, do bodu B, kedy Rodič nahnevane a neochotne uspokojí túto jeho potrebu?

DIEŤA SA za tento čas NAUČÍ veľmi veľa o tom, ako vzťahy fungujú a to si, samozrejme za predpokladu, že tieto scénky sa opakujú častejšie, odnesie do svojho dospelého vzťahového života.

Chlapček z príbehu sa naučil,

  • že tatino je niekto, s kým sa bojuje. Vzniká tu vzorec Kto z koho.

  • že keď bude dostatočne hlasno kričať, príde mama a zastane sa ho. Vzniká tu vzorec nedôvery v seba a vzorec pohŕdania.

  • že je v poriadku, že dospelí medzi sebou komunikujú cez výčitky a kritiku. V dospelosti bude tiež používať túto formu komunikácie, ale zároveň nebude zvládať výčitky a kritiku na svoju osobu.

Vďaka tomuto jeho vzťah s otcom bude viac nepriateľský než priateľský (a to viem, že sa v rodine aj dialo) a v budúcnosti bude vo vzťahoch musieť bojovať.

Z rozprávania mojich klientov sa toto deje pomerne často. Takmer vždy to dopadne tak, že rodič nakoniec urobí to, čo od neho dieťa chce. Takmer vždy sa rodičia pohádajú ešte pred dieťaťom, alebo neskôr a takmer vždy sa potom nejaký čas nebavia. Ak s týmto neprestanú, je viac ako isté, že sa začnú jeden druhému odcudzovať, pretože tiež vlastne spolu iba bojujú.

Ako z toho von?

Ak sa to pýtate ako rodič, ktorý odmieta splniť potrebu dieťaťa, ale nakoniec ju aj tak splní, pozrite sa spolu so mnou na celú situáciu z nadhľadu.

Vy a dieťa spolu bojujete. Každý trváte na uspokojení svojej potreby. Dieťa chce, aby ste dačo pre neho urobili. Vám sa to urobiť nechce, pretože ste unavený po celom pracovnom dni. Chcete si naplniť svoju potrebu oddychu a máte pocit, že dieťa vám v tom bráni. Preto chcete, aby dieťa od vás nechcelo to, čo práve chce (prípadne, aby to chcelo iným spôsobom). Chcete, aby vaše dieťa bolo iné – samostatnejšie, tichšie, poslušnejšie. Ste tam proti sebe takí dvaja egoisti.

Za sebectvom vás oboch je STRACH. Ale u každého iný.

Dieťa má v sebe STRACH Z ODMIETNUTIA. Má pocit, že ho odmietate. Že keď mu nenaplníte jeho potrebu, tak ho nemáte radi.

Dieťa v podstate ani nepotrebuje splniť to, čo žiada, ono potrebuje uistenie o tom, že ho ľúbite, že ho prijímate také, aké je. Preto stupňuje svoj prejav. Robí to podvedome, ale je to výsledok toho, že zrejme už dávnejšie prišlo o istotu bezpodmienečnej lásky zo strany rodiča.

Vy ako rodič konáte pod vplyvom iného strachu – STRACHU ZO STRATY AUTORITY. Pre vás by to, že urobíte tak, ako chce dieťa, znamenalo, že stratíte autoritu a dieťa vám už zvyšok života bude skákať po hlave. A to predsa nechcete.

Dieťaťu do veku 4-5 rokov nevysvetlíte, že keď neurobíte to, čo chce, neznamená to, že ho nemáte radi. Minimálne z tohto dôvodu:

DIEŤA DO SVOJICH ZHRUBA ŠTYROCH ROKOV VNÍMA SVET CEZ EMÓCIE A POCITY. Znamená to, že ak rodič nenapĺňa jeho potreby, vždy si to vztiahne na seba – ja nie som dosť dobré. Dieťa nie je schopné vidieť logické argumenty a objektívne príčina na to, že rodič mu jeho potreby naplniť nemôže.

Preto jediný, kto v takejto situácii, kde dieťa a dospelí trvajú na naplnení svojej potreby, dokáže vedome zasiahnuť a niečo zmeniť, je dospelý. Rodič môže vziať na vedomie informáciu, že dieťa, ktoré zúfalo trvá na uspokojení svojej potreby, sa hlavne zúfalo bojí o stratu priazne a lásky rodiča.

Ak sa vám podarí spomenúť si na to, že LIEK na SEBECKOSŤ je DOPRIATIE, máte všetko, čo potrebujete na to, aby ste v dieťati neupevnili strach z odmietnutia ešte viac.

DOPRAJETE svojmu dieťaťu splnenie jeho potreby. Z bodu A prejdete hneď do bodu B. Bez všetkých tých krikov a negatívnych emócií okolo, bez toho, aby musel prísť váš partner a nakričať na vás.

Dieťa moje milé, JA TI DOPRAJEM moju prítomnosť pri tvojom zaspávaní, kúpaní, hraní, či kde ma práve potrebuješ.

Môžete pokojne dať preč zo svojej bublinky STRACH zo straty autority, pretože dieťa, ktoré bude vyrastať v priestore plnom lásky, vám vašu autoritu s radosťou dopraje. Keď nebudete klásť dôraz na to, čo dieťa robí podľa vás zle.

Ak sa však rozhodnete, že naozaj máte dôvod (iný ako strach zo straty autority) na to, aby ste neurobili to, o čo vás dieťa žiada, tak to neurobte. Ale bez hnevu a kriku. Majte v sebe absolútnu istotu, že tú jeho potrebu nenaplníte a majte v sebe absolútne prijatie vášho dieťaťa takého, aké momentálne je – dožadujúce sa, kričiace, dupajúce, plačúce. Pokojne mu vysvetlite dôvody vášho NIE a postarajte sa o to, aby z vás bolo vašu lásku k dieťaťu cítiť. Pretože ak dieťa vašu lásku bude cítiť, tak nebude musieť trvať na jej dokazovaní cez naplnenie svojej potreby.

Ak sa pýtate Ako z toho von, ako ten rodič, ktorý prichádza neskôr ako drak a snaží sa hájiť právo dieťaťa, tak tu je pohľad na situáciu z nadhľadu pre vás.

Rozumiem tomu, že keď počujete hádku medzi vašim partnerom a dieťaťom, máte tendenciu zasahovať. Ale zasahovanie tak, že partnera vlastne donútite urobiť to, čo chce dieťa, hovorí o tom, že máte vysoký potenciál zvýšiť voči svojmu partnerovi REŠPEKT a DÔVERU.

Možno ste už niekedy počuli, že najkrajší dar, aký deti môžu dostať od svojich rodičov, je láskyplný vzťah medzi nimi. Keď však dieťaťu ukážete, že váš partner je hodný akurát tak vašich výčitiek, kritiky a nejakých príkazov, presne tento model si so sebou odnesie do svojich vzťahov.

To, čo vás núti zasahovať, sú pravdepodobne tieto dve veci:

  1. HNEV na vášho partnera, ktorý  chce používať úplne iné výchovné metódy, než chcete používať vy.

Možno je tá vaša metóda lepšia, modernejšia, či pokrokovejšia, ale opäť ste tu dvaja egoisti. Váš partner chce ináč vychovávať, vy chcete, aby vychovával po vašom. Keď si spomeniete, že liekom na egoizmus je DOPRIATIE, tak mu doprajte vychovávať v danom momente „po jeho“ a keď bude čas a vhodná príležitosť, skúste sa o tom v pokoji porozprávať. Mimo dieťaťa a bez hnevu.

  1. NEPRÍJEMNÝ POCIT z toho, že vaše dieťa je nespokojné

Väčšina rodičov vníma nespokojnosť svojich detí, ktorú vyjadrujú plačom alebo krikom, ako niečo, čo treba okamžite zastaviť. Dôvod je jasný – cítia sa pri tom nepríjemne a myslia si, že aj deti sa cítia nepríjemne. V skutočnosti platí, že dieťa vie svoje emócie vyjadriť a samo ukončiť. Čiže aj keď je nespokojné a sklamané a cíti sa nepríjemne, sú to iba emócie, ktoré dieťa vyjadruje a pokiaľ do toho rodič nezasiahne, tak dieťa tieto emócie po čase jednoducho ukončí.

A toto majte na myslinechajte dieťa prežiť si svoju emóciu a pozorujte tú svoju – svoj nepríjemný pocit. Pozorujte ho a skúmajte, čo vám hovorí. Partnera a dieťa nechajte, aby si sami vyriešili svoje egá. Dajte im obom DÔVERU, že to zvládnu.

Ak by ste však cítili, že musíte zasiahnuť, najskôr sa upokojte a vstúpte do sporu ako niekto, kto prináša POKOJ. Zabudnite na kritiku a výčitky, pretože nimi situáciu neupokojíte. Buďte tým, kto rozumie dieťaťu a jeho plaču a kto rozumie aj partnerovi a jeho hnevu a kriku. Keď obaja získajú aspoň nejaké uznanie svojich pocitov, budú sa môcť upokojiť a nájsť riešenie. Také, v ktorom všetci vyhrajú. Ale to necháte už na nich. Vašou úlohou je zastaviť spor, nie podryť otcove NIE.

Je veľmi dôležité „dotiahnuť“ partnerove NIE a rešpektovať ho. Ak partner potrebuje odísť od dieťaťa, nechajte ho a ostaňte s dieťaťom vy ako láskyplná podpora. Buďte ten, kto rozumie jeho sklamaniu. Nie je dôležité jeho potrebu uspokojiť, dokonca by som povedala, že je dôležité nechať ju neuspokojenú. Prečo? Aby sa dieťa naučilo zvládať takého situácie. Aby vedelo prežiť svoje sklamanie len ako emóciu, ktorá ním prejde a nenechá to v ňom krivdu alebo pocit nespokojnosti. Veď v živote ho čaká toľko situácií, kedy to bude potrebovať. Svojou prítomnosťou mu pomôžete prestať si spájať to, že keď mu niekto neuspokojí jeho potrebu, tak ho nemá rád. A to mu ušetrí veľa nepríjemných pocitov neskôr.

A potom, keď už budete všetci pokojní a keď partner bude chcieť, porozprávajte sa, ako takéto situácie nevytvárať. A ako vytvárať láskyplné prostredie pre vaše deti.

Viem, nie je jednoduché pustiť svoje strachy a predstavy o tom, aké by vaše deti a partner mali byť, ale DÁ SA TO. Chce to len trochu spoznať samého seba a naučiť sa pracovať so svojimi emóciami.

S láskou a úctou,

Jana Mladá

https://www.koucmed.sk/