SLUŽBA RODU, to mi ráno napadlo v súvislosti s ďalším lunárnym pondelkom v koronavíruse. Čas si vyžaduje viac starostlivosti o blízkych, viac pozornosti k starším a starým ľuďom, viac možností byť s malými a dospievajúcimi bytosťami. Čas si vyžaduje viac trpezlivosti, láskavosti, súcitu, dôvery... Je previerkou našich cností, vyťahuje naše neresti.
Ty si však jedným ohnivkom, jedným spojivkom v dlhej rodovej reťazi, žiaden náhodne odtrhnutý vozeň. Žiaden samotár len tak mirnix-dirnix poletujúci vesmírom. Patríš rodu a rod patrí tebe. Na tvojom piesočku svojmu pokrvnému rodu, na božom pieskovisku ľudskému, božiemu rodu.
S týmto vedomím, s týmto napojením sa teraz pozri na tých, ktorí potrebujú tvoju starostlivosť, tvoje hrejivé, žiarivé srdce matky, bezpečie z otcovho srdca. Vidíš, že s pohladením rúk svojej mamy, otca, starkej, deduška hladíš všetkých predkov? Vidíš, že starostlivosťou o deti, vnúčatá odovzdavaš rodinné poklady lásky potomkom? Uvedomuješ si, že nie si obeť situácie, si boží služobník.
Slúžiš svojmu rodu s vedomím, že je to služba celým generáciám, a tak si ju dovoľ naplniť kráľovskou pokorou, božskou trpezlivosťou a veľkou dôverou, že takto je to v poriadku.
