„Smrť je dar,“ hovorieva Janka Gorst, dula pre umierajúcich, a chvíľu mi trvalo, kým som vetu pochopila a ešte dlhšiu chvíľu, kým som ju precítila a uznala – má pravdu. Ostatnú smrť, ktorú som veľmi intenzívne žila a pri ktorej som si veľa príbehov precítila, bola smrť mojej psej dámy. Sara sa volala. Keď hovorím o intenzívnom žití, tak boli sme spolu takmer jedenásť rokov. V dobrom i v náročnejších chvíľach, v daždi i v slnku... Bol to čas o dôvere, zodpovednosti, láske i ukončovaní. Moja najmladšia dcéra bez výčitky a so súcitom skonštatovala: „Mami, veď ty si prežila s ňou viac ako s nami. Na materskej si bola s každou asi dva roky, na dôchodku s ňou už niekoľko rokov takmer každý deň. Vysmúť ten spoločný čas, vyplač.“

Tak smútim a plačem. Najviac vtedy, keď otvorím dvere domov a ona za nimi už nie je. Vtedy, keď sa v noci zobúdzam a nepočujem ju dýchať či chrapkať v jej pelechu. Vlastne ani pelechu už niet. Hneď po jej odchode na druhý breh som všetko poodkladala – niečo šlo na vyhodenie, veľa veci do útulku pre psíkov. Akí vďační boli! A mám tam nové známosti – Maťka a Kubka, dvoch súrodencov krížencov čuvača a niečoho iného. Hneď si ma privolali. Nie som však rozhodnutá pre nového psíka či psíkov. Skôr uvažujem o nich ako o parťákoch na prechádzky. Čas ukáže.

Dovolenkový, prázdninový či víkendový čas je zvyčajne časom, keď sa uvoľníme, keď vystúpime zo zabehaných koľají bežného života a chceme v tomto čase žiť inak. Pohodovo, slobodne a v nových inšpiráciách, v nových zážitkoch. S fyzickým a mentálnym uvoľnením prichádza aj emočné uvoľnenie. Uvoľňuje sa napätie, a to neraz môže vyplaviť i staré traumy, boľavé vzorce, či neliečené neukončenia z detstva. Presne toto sa stalo nášmu priateľovi, nazvime ho Marošom, ktorý sa dostal na dovolenke do prudkej hádky s manželkou. A keďže „chlapček“ v ňom si niesol zranenia z detstva, nevedel reagovať na zraňujúcu situáciu inak, ako obviňovaním a hodením viny na manželku. Maroš však odvážne zdieľal svoj príbeh v etikoterapeutickom kruhu. Mal totiž jasný zámer – stať sa správnym mužom a poskytnúť bezpečie svojej žene i deťom. Pozrite sa, ako s etikoterapeutom Vladimírom Červenákom príbehom prešli a ako jeho zdieľanie bolo kľúčom pre pochopenie aj ostatným v kruhu.  

Ľúbi, neľúbi. Ľúbim sa, neľúbim. Odveký príbeh odpočítavaný na lupienkoch kvetov. Bola najprv sebaláska či láska, alebo naopak? Čo je čoho bonusom? Keď mám lásku, automaticky sa milujem? Keď milujem, milujem všetko? Pome do etikoterapeutického kruhu, kde rôzne témy  o blízkosti, o milovaní seba i tých druhých do jedného príbehu sa zlievajú.

Barbora: Moja mama s chlapmi celý život bojuje ako chlap. So silnými bojuje, slabých valcuje a pohŕda nimi. Má totiž veľmi silnú mužskú energiu a až vďaka etikoterapii som odpozorovala, že má vlastne veľký strach zo zlyhania. Nie zo ženského, ale z mužského, že neobstojí s mužmi v boji, že je slabá, že bude porazená, že nemá dosť sily, aby bojovala mužským spôsobom a ženským konať nevie. Nikdy tak nerobila. Čuduj sa svete, ja to mám tak isto, len v inej farbe. Veď: aká matka, taká Katka. Slabí muži v našom rode zlyhávajú rôznym spôsobom a ja mám potrebu ich potom zachraňovať. Mám totiž strach, že keď oni sú slabí a zlyhajú, tak mňa tým ohrozujú, mne hrozí smrť.

Bola raz jedna koza, ktorá vychovávala sedem kozliatok. Mala ich rada, ako len matka vie ľúbiť svoje deti. Jedného dňa sa zberala do hory zaobstarať pre deti jedlo. Zavolala si ich a takto im prikázala: „Milé deti, idem do hory a vy si dávajte pozor pred vlkom. Keby sa dostal dnu, zožral by vás. Ten zloduch sa vie pretvarovať, ale ľahko ho spoznáte po hrubom hlase a čiernych nohách.“ „Milá mamka, netráp sa, my si dáme pozor. Ty len choď do hory a čím skôr sa vráť,“ sľubovali kozliatka. Koza spokojne zamékala a odišla. Netrvalo dlho, niekto zaklopal na dvere a zvolal: „Otvorte mi, milé deti, prišla vaša mamka a každému z vás niečo dobré priniesla.“ Ale kozliatka podľa hrubého hlasu poznali, že je to vlk. „Neotvoríme ti,“ povedali,  „ty nie si naša mamka. Naša mamka má milý a tenký hlas, a ty máš hlas hrubý. Ty si vlk.“

Stop o koze a kozliatkach, otvárame sa diskusii v etikoterapeutickom kruhu, ktorá smeruje k predčasne ukončenej rozprávke z úvodu. Má to svoj zámer. Rozvinieme s etikoterapeutom Vladimírom Červenákom.

Inak, slovenské rozprávky majú v symboloch veľa múdrosti, veľa návodov i inšpirácií, ako žiť, aby sme šťastne žili až do smrti. Veď to poznáme. Z rozprávok. Ako na to v živote? Ako v rozprávke. Začnime citátom „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú.“ Pokračujeme rozhovorom, ktorý nás k tým kozliatkam dovedie. Veď čítajme:

Milan: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú.“  To znamená otvorme im srdcia, prijmime ich v sebe. Buďme s nimi v súcite a tým ich pozdvihneme, čiže aj seba pozdvihujeme. Modlime sa aj za tých, ktorí nás prenasledujú. Prečo? ... lebo sú silno v odpore a keďže sú v našom svete, ich odpor sa týka aj nás. Máme ho v sebe, preto naň reagujeme. Sú našou súčasťou, a tak modlite sa za tých, ktorí nás prenasledujú. Beriem to. Treba robiť preto všetko, aby sme ich pozdvihli.

Vladimír Červenák: Si v pýche. Vieš prečo?

Milan: ... lebo sa oddeľujem?