Poznať svoje korene a hlavne rozoznať, čo všetko v sebe majú, čo sú schopné ľahko pustiť, alebo čo držia veľmi hlboko v sebe napriek tomu, že nás to môže zraňovať, je témou tohto článku. Načiahneme sa s Vladimírom Červenákom, etikoterapeutom, ku koreňom strachov. Viete, že aj za túžbou po slobode sa schováva strach? Pozrime sa naň a rozkľúčujme ho.

Pre mnohých z nás je vysokou prioritou sloboda, pocit slobody. Čo je však za ním? Strach z niečoho?

-Poviem príbeh z praxe. Asi šesťdesiatpäťročná žena mi raz po prednáške povedala, že všetko, čo doteraz robila, všetko riadil strach. Ani sekundu vraj nebola vo svojom živote slobodná. Moja odpoveď - chvalabohu za to, že to aspoň v šesťdesiatpäťke vidíš, lebo fakt je ten, že prevažná väčšina ľudí prežije celý svoj život v nevedomosti a ani nevedia, že ho vôbec nežili. V tejto nevedomosti zomrú. Celý život totiž za nich žil ich vlastný strach. To znamená, že sedeli v aute, platili auto i benzín, ale za volantom sedel strach. On rozhodoval, kam sa pôjde. Nemali žiadnu šancu sa k smeru vyjadriť, mohli jediné – zaplatiť účet.

„Otec miloval našu mamu najviac na svete.“ ...a vraj pani Kozaková bola krehučká ako kvetinka. Ak by zafúkal vietor, zvädla by. To boli jedny z prvých slov, ktoré takmer spoločne vyriekli sestry Tánička a Hanička, keď som sa opýtala na otca Michala Kozakov. Ich otec bol jedným zo štyridsiatich dvoch detí, ktoré na striedačku dostali u MUDr. Ctibora Huga Bezděka, zakladateľa etikoterapie, svoj domov. Kedy? V tridsiatych rokoch minulého storočia a v Ružomberku. V Ružomberku sme sa so sestrami aj stretli pri dome, v ktorom Bezděkovci žili. Dievčatá si však už nepamätali, kde sa nachádzala ordinácia deda Ctibora, v ktorej desať rokov pôsobil..

Osobné stretnutie so sestrami, rodným menom Kozakovými, bolo druhé na ceste ku koreňom etikoterapie. Prvé bolo „rande“ v Prahe s Alexejom Bezděkom, s vnukom Ctibora Bezděka. Obe stretnutia boli veľmi silné,  plné emócií, blízkosti, objatí, spomienok...