Niekedy je nám okamžite jasné, že sme to práve my, ktorí pohli určitou situáciou, niekedy ani za svet koreň situácie nevidíme a máme snahu obviňovať svojich najbližších, priateľov, nie celkom priateľov, šéfa, celý svet.
Ako sa dopátrať ku koreňu, k príčine toho, čo sa nám v živote deje? Efektívnym spôsobom je schopnosť pozrieť sa na seba a prebrať zodpovednosť za všetko, čo nám prichádza do života. Viem, že v niektorých či mnohých prípadoch to nie je jednoduchá cesta. Najmä boľavé informácie z rodu či svojich zrodení máme v tieni, nechceme ich vidieť, a tak sa nám opakovane dejú rovnaké alebo podobné veci. Dokedy ešte chceme v tomto stave zotrvávať? Kedy naberieme odvahu sa pozrieť do seba a zistiť, že sme to my, ktorí takéto situácie potrebujeme, kým sa zobudíme?
Nech sa páči, rozhovor o učení a príčinách toho, čo nám prichádza do života a o našej zodpovednosti s Vladkom:
Kedy je najlepší čas, prípadne deň na učenie?
- Štvrtok. V rôznych tradíciách je štvrtok vhodným dňom na vzdelávanie. Okrem iného aj planéty podporujú učenie. Štvrtok je deň Jupitera, ktorý nám požehnáva energiou šťastia, tvorivosti, ľahkosti... V joge, ktorej sa venujem tridsať rokov, študijným dňom – dňom učiteľa je štvrtok. Nie náhodou aj v iných systémoch štvrtok sa odporúča na učenie. I ja odporúčam na učenie štvrtky. Z akého dôvodu? ... lebo učiaci sa učením podporujú navzájom, sú na jednej vlne, sú v jednej energii, v jednej podpore. Učenie potom ide ľahšie. Etikoterapeutické zručnosti však treba cvičiť, teda učiť sa každý deň. Máme na to aj každý deň veľa príležitostí. Stačí zostať bdelí.
Vyskúšaj si, otestuj. Veľmi často hovorím, že ničomu, čo poviem, never, ale vždy si najprv over. V slove uveriť u na začiatku slova je neúplné, neuzavreté. V etikoterapii sa učíme, že čo je celistvé, je pravdivé. Keď doplníte u, aby bolo úplné, spravíte z neho o. Potom nie uveriť, ale overiť si je správny prístup. Keď neveríš, že štvrtok je najlepším dňom na učenie, vyskúšaj si učenie každý deň. Cvič napríklad zručnosť počúvať v pondelok, utorok, stredu štvrtok, piatok, sobotu, nedeľu. Over si na vlastnej skúsenosti, ktorý deň je pre teba najvhodnejší na učenie. Je veľmi pravdepodobné, že ním bude štvrtok.
Sú však rôzne situácie. Poviem príklad. V škole etikoterapie učím deväť zručností. Jednou z nich je uvoľnenie. Nestačí cvičiť ho, učiť sa jeden večer. Treba ho cvičiť, praktizovať dovtedy, kým sa dokážeš spontánne uvoľniť, a to nielen na fyzickej úrovni, ale aj na mentálnej. Potom príde prúd energie, ktorý ti umožní uvoľniť sa emočne a príde radosť do tvojho života. Následne pocítiš príval sily a zlepší sa tvoja vôľa, to si sa uvoľnila na energetickej úrovni. Keď tvoju hruď naplní pocit vďačnosti, si uvoľnená na spirituálnej úrovni. Naučíš sa rozpoznávať, kedy a ako uvoľnená si na jednotlivých úrovniach. Veľa ľudí je stuhnutých na všetkých piatich úrovniach. Veľmi môžu pomôcť masáže, cvičenie jogy alebo taichi. Naučiť sa uvoľniť dýchaním, uvoľnením svalového aparátu alebo jednoduchou technikou vnútorného úsmevu. Mala by si praxi venovať pozornosť každý deň, najmä ráno a večer. Ráno po zobudení ranné cvičenia na zobudenie, naladenie, ukončenie. Večerné pre hygienu duše – odpustenie tým, ktorí ti ublížili i tým, ktorým si ublížila ty. A tak hovorievam: „S akou lyžicou prídeš na seminár, toľko si odnesieš.“ Učiteľ dáva všetkým rovnako, ale neodnesú si všetci rovnako. Záleží od toho, s akou veľkou lyžicou prišli a ako i kedy sa doma učia, a teda či sú praktizujúci, lebo majstra robí prax. Lyžica rastie tréningom a praktizovaním.
Čo môžem ovplyvniť úsmevom? Prečo sa hovorí, že úsmev má veľkú moc?
- Začneme od seba. Ak sa na seba usmeješ, úsmevom ovplyvňuješ svoje hlboké časti, podvedomie. Už som povedal, že technika vnútorného úsmevu, keď sa usmievam akoby do seba, napríklad na svoje vnútorné organy, uvoľňuje napätie, odpor na všetkých úrovniach. Toto sa môže v živote veľmi rýchlo prejaviť tak, že budeš viac orientovaná na veci, ktoré ťa budú robiť šťastnou. Napríklad keď sa budeš rozhodovať, ľahšie sa rozhodneš pre niečo, o čom budeš cítiť, že ti to prinesie šťastie. Keď to takto v sebe nemáš, potom sa rozhoduješ podľa strachu. Ideš tam, kde ťa tlačí strach. To ti neprinesie šťastie alebo radosť, oveľa pravdepodobnejšie pochybnosti a ďalší strach.
Pri strachu totiž ide o to, aby si v živote nemala to, čoho sa bojíš, že sa stane. Si ustráchaná a stále v odpore voči životu. Hovoríš životu nie... Veď počúvaj: Nechcem byť chorá, nechcem byť chudobná, nechcem byť nešťastná, nechcem sa cítiť opustená... Tvoje podvedomie počuje opakovane NECHCEM BYŤ! Zablokuješ sa na všetkých úrovniach a dochádza ti sila, príde únava, bezmocnosť, smrť. Ono sa to, čo nechceš, možno naozaj nestane za cenu vypätia síl, únavy, stresu. Neprinesie ti to však ani zdravie, radosť a šťastie. Naopak, ide o nedôveru životu.
Ak sa chceš rozhodnúť správne, potrebuješ rozhodnutie urobiť vždy zo správneho priestoru. Záleží na priestore, z akého sa rozhoduješ. Z priestoru odporu sa vždy rozhoduješ podľa strachov. Z priestoru spojenia sa rozhoduješ z dôvery, a to ti na druhej čakre, v oblasti druhého sakrálneho energetického centra, prinesie radosť. Platí to aj naopak – keď ti niečo prinesie radosť, vieš, z akého priestoru si sa rozhodovala. Keď ti rozhodnutie prinesie pocit zlyhania alebo negatívne emócie, rozhodovala si sa z priestoru odporu. Takto sa učíme v živote rozlišovať aj nevedome, len nevieme, že záleží na priestore. Väčšina ľudí ostáva nepretržite v odpore a odtiaľ sa snažia svoj život riadiť, ale keď robíš čokoľvek z priestoru odporu, je to vždy celé zle.
Ako teda odísť z priestoru odporu a rozhodnúť sa správne?
- Priestor odporu si treba najprv uvedomiť, rozpoznať ho. Preto treba cvičiť, praktizovať bdelosť. Až potom ho vedome opustiť. Ísť do dôvery. Chytiť sa niečoho, čomu môžeš dôverovať, namiesto strachov a pochybností, ktorých sa držíš. Je na to veľa techník, počnúc uvoľnením cez odpustenie, prijatie... Všetko sú to techniky, ktoré ťa dostávajú do spojenia. Už len to, že si uvedomíš, že si v odpore, ťa prenieslo do spojenia. Ty ani nevieš, ako si sa doň dostala, len si uvedomíš, že si v ňom. To je kvantový stav, nemusíš nič fyzicky meniť. Môžeš ostať sedieť na zadku, ako sedíš a si v odpore. Niečo zmeníš v myslení, v postoji a si v spojení, zmenila si priestor, hoci si nevstala zo stoličky. Zmena priestoru je zmenou postoja.
Fyzicky sa nič nezmenilo, ale ty si v inom priestore. Hovoríme o mentálnom priestore. Keď to urobíš nevedome, urobíš a stane sa to. Keď to urobíš vedome, keď si uvedomíš, že si v odpore, uvoľníš sa a celý tvoj systém to vie urobiť, si majster. Jedna vec je uvedomiť si to, druhá naučiť svoj mozog, aby vytvoril také prepojenia v neokortexte (vonkajšia vrstva mozgu), ktorého výsledkom bude, že prebehne uvoľnenie na všetkých úrovniach. Na fyzickej, mentálnej, emočnej, energetickej, aj spirituálnej. Mozog to dokáže, ale musíš ho to najprv naučiť. Naprogramovať synaptické prepojenia, cez ktoré keď vychádzajú impulzy, sa udeje práve to. Doteraz máme natrénované hneď skočiť do odporu či do hnevu. To je tiež naučený vzorec. Dieťa, keď sa narodí, nevie ísť do odporu, ale veľmi rýchlo sa to naučí. Dvakrát mu nedaj, čo chce, na tretíkrát sa srdcervúco rozplače a ty mu to dáš. V tej chvíli má nástroj, ako niečo získať. Vie, že keď zaplače, dostane to, čo chce. Potom plače stále viac a častejšie. Čím častejšie zaplače a dostane, čo chce, tak presne vie, čo má vždy robiť, aby dosiahlo to, čo chce. Zostane nám to do dospelosti. Keď nám život odporuje, zvyšujeme hlas, kričíme, aby sme presadili tlakom svoju vôľu.
Vyberáme si teda svojich rodičov podľa toho, ako s nimi ako deti môžeme, povedzme, manipulovať? Vieme si ako duše naplánovať svoj život?
- Nepochybne. Otázkou však je, na základe čoho si ho plánujeme taký, aký si ho naplánujeme, vyberáme. Čo, kde a ako si pripravíme pôdu na to, aby sme si naplánovali práve to a tak, ako si plánujeme? Otázky sú teda dve. Plánujeme si svoj život, predtým ako sa narodíme? Druhá otázka: môžeme si ho v čase, keď už ho plánujeme, naplánovať aj inak, ako ho naplánujeme? Moje odpovede na tieto dve otázky sú. Na prvú - áno, na druhú - nie.
Príklad: človek, keď zomiera, uvoľní sa z tela. Ide o generálne uvoľnenie. Akákoľvek nespracovaná emócia v čase zomierania, napríklad pocit viny, zaplaví vedomie zomierajúceho. Zo všetkých malých pocitov viny sa stane jeden globálny pocit zlyhania a viny. Ten pocit úplne zaplaví vedomie zomierajúceho človeka. Ak si nestihla odpustiť predtým, ako zomrieš, nedostala si rozhrešenie, neprecítila, že všetko je ti odpustené, neodpustila si sebe, odchádzaš s pocitom viny, odsúdenia na druhý breh. Do astrálneho priestoru, kde už nemáš fyzické telo. Pocit viny potom určuje tvoju budúcu karmu aj zrodenie. Karma je reťazec príčin a dôsledkov. Pre pocit viny duša nemôže vystúpiť do Svetla a rozpustiť sa v ňom, ostane v astrále. Zrodiť opätovne sa môže, až keď nájde frekvenčne zhodnú rodinu, stvoriteľov nového tela. Bude to taká rodina a telo, kde pocit viny v dieťati bude vyvolávaný už od narodenia. Napríklad otázkami: prečo si prišlo teraz, prečo si dievča, prečo si prišlo na svet takto? Výčitky už počas tehotenstva budú vyťahovať pocit viny duše do nového tela, aby mohli byť zažité. Tvoj pocit viny pôjde v tomto novom očistci s tebou. Všetko to, čo si neukončila z priestoru spojenia, všetky neukončenia z priestoru odporu idú s tebou do ďalšieho zrodenia a do šiestich rokov veku dieťaťa sa prejavia, zapíšu sa do libického systému. Na vine nie sú rodičia ani predkovia. Všetko sme si priniesli so sebou. Je to náš strach z opustenia, náš strach z odmietnutia, náš strach zo zlyhania, náš strach z nedostatku aj z bezmocnosti a smrti. Príčina všetkého, čo žijeme, je v nás. Preto môžeme s láskou všetkým odpustiť. V novom tele sa to zapíše ako skúsenosť, a potom celý život telo vie, aké je to cítiť tieto strachy a pocit viny.
Z čoho vyplýva pocit viny, keď si už o ňom začal rozprávať?
- Z negatívnych emócií a strachu. Teda aj to, že sa hneváš, na konci života sa viníš za to, že si sa hnevala. Nejde len o vinu, ktorú si cítila voči sebe, ale i o vinu, keď niekoho obviňuješ ty. Hádzanie viny na niekoho iného – to je zbavovanie sa zodpovednosti. Nemusí to byť len obviňovanie iných ľudí. Môžeš obviňovať život, osud, počasie, miesto narodenia alebo bydliska. Vety typu to preto a preto... potom cítiš krivdu, že život bol k tebe nespravodlivý. Je to klam, život je veľmi spravodlivý, vo všetkom. V skutočnosti, keď obviňuješ život, obviňuješ seba. Predstav si, že niekto naloží na teba vinu a ty to cítiš ako nespravodlivosť, cítiš krivdu. Krivda je odpor voči vine. Odpor na druhú.
Medzi negatívne emócie patria i strachy, hnev, nespokojnosť, ľútosť, smútok, trápenie sa, závisť, nenávisť, žiarlivosť... všetko blokuje energetické centrá a najmä druhé energetické centrum v oblasti podbrušia. Často sa potom negatívne emócie somatizujú v dolnej časti tela: tráviaci trakt, konečník, vaječníky, maternica.
Nespokojnosť vždy premietame do niekoho iného. Napríklad chlapi sa často cítia vinní za nespokojnosť svojej ženy. Ale ona tiež len premieta svoju nespokojnosť smerom von: keď bude toto a toto, budem spokojná. Čistý blud.
Nespokojnosť nemá vonkajšiu príčinu, ale vždy vnútornú. Vyplýva z priestoru, v ktorom sa nachádza nespokojná osoba. Spokojná žena musí cítiť energiu, v ktorej je. Musí ju cítiť Keď ju necíti, je nespokojná. Vie, že niečo jej životu chýba, ale nevie čo. Takto premieta svoje vnútorné stavy do vonkajšieho sveta a tam sa ich snaží riešiť. Neúspešne. Utieraš zrkadlo, keď máš zamazanú tvár? Kristus nás na to upozornil: moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Život sa deje v nás, nie mimo nás. Vonku sa zrkadlí to, čo je v nás a ako to je v nás. Je veľkým darom a požehnaním to vidieť. To najdôležitejšie je naučiť sa prebrať zodpovednosť za svoj život a všetko, čo sa v ňom deje. Urobme to hneď teraz. Rastieme spolu.
