Čas stíšenia a pôstu, ktorý rešpektovali naši predkovia, je na obzore. Začína Popolcovou stredou, ktorá sa tohto roku spája s „moderným“ Valentínom. Je to čas stíšenia a striedmosti. Končí sa totiž čas mastných a tučných jedál, často i mäsa, alkoholu, najnovšie aj cigariet, čokolády či iných sladkostí. Je to čas tichého duchovného stíšenia, modlitieb. Osobne sa mi Popolcová streda spája s pôstom a bahniatkami, ktoré starká v tento deň niesla do malého kostolíka pod horou. Dodnes mi ostal v ruke pocit, ako nesiem bahniatka. Kňaz potom vlaňajšie spálil, popolom posypal veriacim hlavy, čerstvé požehnal. Sypanie popola je prastarým znakom hlbokého pokánia, pokory. Určite v tomto zmysle poznáme i úslovie – sype si popol na hlavu.
Pôst ako uvoľnenie napäťových situácii v živote
Mám rada toto stíšené obdobie: akúsi posvätnosť cítiť v prírode i medzi ľuďmi. V kostoloch zaznievajú modlitby a ak sa aj doma sama stíšim, môžem sa napojiť na vlnu pokoja a pokory. Zároveň v prírode cítiť silu novej jari, nového zrodu, a tak toto obdobie má i túto silu. V posledných rokoch beriem i predveľkonočné pôsty ako spôsob fyzickej i mentálnej očisty. Nabehla som na ne asi pred dvadsiatimi rokmi v čase, keď som cítila, že sa chcem „umyť“ z náročných životných období a chcem začať nový život. Aké sú moje skúsenosti?
Jedno z prvých 40-dňových pôstnych období bol čas na tzv. živej strave. Jedla som len ovocie, zeleninu, orechy a všetko tepelne neupravované. Veľa som pila čistú vodu, ak sa mi podarilo ísť k horskej studničke, nosila som si pramenistú. Veľa som bola v prírode, vedome som šla do hlbokých nádychov a výdychov a aj tento pobyt som brala ako detoxikáciu. Doma som deťom normálne varila i piekla a bolo to pre mňa v pohode. Nepotrebovala som vyvárané dobroty jesť. Pochopila som totiž ešte skôr, ako som sa na živú stravu pustila, že pôst si treba pripraviť v hlave. Pripraviť svoje telo, myseľ, že ideme do nového režimu s jedlom, a tak nech má príležitosť každá bunka nášho tela sa na pôstne obdobie nastaviť.
Môže fungovať i to, že si ráno spomeniem, že je spln a v tej chvíli sa rozhodnem nejesť. Ak mám však v sebe nespokojnosť, aj malinkú, prípadne nejaký odpor, pôst tieto negatívne emócie môže ešte zväčšiť a potom sa takéto dni míňajú účinku. Buď vydržíme nejesť potraviny, ale stupňujeme napätie a odpor v tele, alebo porušíme svoju dohodu a ideme do výčitiek a obviňovaní seba samých. Jedno i druhé je akoby sme preskočili koňa. Na čas bez stravy je, podľa mojich skúseností, dobre sa nastaviť vo svojich myšlienkach niekoľko dní pred pôstom.
40 dní na živej strave som v plnej sile zvládala niekoľko rokov po sebe s malými obmenami. Občas som pridala k ovociu a zelenine jogurt či smotanu, neskôr aj upražené slnečnicové alebo tekvicové semená. Prečo? Mala som pocit chladu a teplé semená mi „urobili“ teplé raňajky, teplé jedlo.
Dni na vode a práne, žive
Niekoľko rokov po sebe som bola na vode a práne, zvyčajne desať až dvanásť dní. Super bolo tieto dni stráviť v skupine podobne tuhú stravu nejediacich priateľov, to bola silná podpora kolektívu. Všetci sme totiž boli na jednej vlny, riešili spolu svoje pocity, veľa sme sa venovali meditáciám, vedomému dýchaniu, prechádzkam v prírode. Pre mňa bol zaujímavý poznatok, že som nepociťovala hlad, niekedy ani smäd, no vždy som denne vypila minimálne dva litre vody. Po siedmich dňoch na vode sa mi stávalo, že prišlo spontánne vracanie, hoci v podstate som nemala čo vracať.
Vtedy som sa stretla s francúzskym pránikom Henri Monfortom, ktorý mi povedal, že vracanie vyvoláva zanesená pečeň. Hovoril o mentálnom znečistení pečene z minulých zrodení. Naplno a celkom konkrétne som jeho konštatovanie pochopila až vtedy, keď som sa začala venovať karmickej astrológii a vo vlastnom horoskope som „prečítala“ mnohé zranenia, bolesti, bezmocnosti či prešľapy nášho rodu.
Ešte sa vrátim k termínu prána, staroslovanský termín je živa. Ak som na práne či žive, nič nejem, pijem vodu a vedome dýcham. Dych je brána do života, dáva životnú silu. Tento pôst je však vhodný pre tých, ktorí majú už skúseností s prácou s dychom. Potom každý nádych je výživou pre organizmus. Ak nemáme s pránickou výživou skúsenosť, môžeme si do veľkého pôstu zaradiť len jednodňové pránické dni.
Dlhoročné skúsenosti mám aj s krátkymi pôstami, tridsaťšesť- až štyridsaťosemhodinovými práve na vode a práne, žive. Beriem ich ako malé odľahčenie organizmu jedenkrát do týždňa.
Kotvička lásky a vďačnosti
Ešte s jednou skúsenosťou s pôstom sa chcem podeliť. Bol to pôst spojený s obetou. Môj ocko vtedy žil svoje posledné dni. Boli pre neho z nášho pohľadu ťažké a vtedy mi priateľ navrhol, aby som niečo pre jeho ľahší odchod obetovala. Prvé mi napadlo čokoládu, ktorú mám veľmi rada. Obetu som spojila s modlitbou a hoci som sa asi po roku k čokoláde vrátila, vždy si pri nej s láskou spomeniem na ocka. Vytvorila som si vtedy akúsi mentálnu kotvičku lásky a vďaky.
Do najbližšieho tohtoročného 40-dňového pôstu máme už len niekoľko hodín, aby sme mohli sami so sebou uzavrieť dohodu o odľahčených či pôstnych dňoch. Svoju dohodu som si už vytvorila a je zaujímavé, že sa mi tohto roku veľmi spája práve s mojimi starými rodičmi. Plánovaný pôst ma vracia ku koreňom môjho rodu. Často sa mi najmä so starkou sníva. Spomínam si, aké jedlá varila, spomínam si na vodu, ktorú sme si nosili zo studničky a veľkými sklenenými pohármi z nej pili. Spomínam, ako sme sedávali pri otvorených dvierkach sporáku, starký doň prikladal polienka a rozprával príbehy, starká sa modlila... Bol to taký náš spoločný posvätný čas.
Vďaka zaň a tohtoročnými pôstnými dňami sa k nemu vraciam. Čerpám z neho, i keď pôst bude určite iný. Plný surovej i varenej zeleniny, ovocia, orechov. Pre mňa sú v jedle i nápojoch orechy dôležité. Zasýtia a mám skúsenosť, že vďaka orechom po skončení pôstu sa hladovo nevrhám na mastnejšie jedlá. Zakoncenie pôstu má tiež svoje pravidlá. Čím menej jem, tým pomalšie sa vraciam do bežného jedla.
K môjmu pôstu však patria i stíšenia v samote či v skupine priateľov, príroda, voda, modlitby, mantry a nežné, pohodové piesne, napríklad Janka Svetlana Majerčíka.
