„Mám pocit, že idem z frontu v ťažkých čižmách,“ povedala žena, ktorá pracuje v domove sociálnych služieb a práve tam skončili päťtýždňovú koronavírusovú karanténu. Teší sa veľmi z jej konca, ako však zvládala ona a zamestnanci situáciu, keď bolo v domove viac ako sto pozitívnych klientov a takmer šesťdesiatka zamestnancov tiež pozitívna? Svoje príbehy rozprávajú tri ženy tohto zariadenia. Ich mená sme zmenili, ich príbehy sú však skutočnými príbehmi týchto dní. Rozhovory zaznievali na etikoterepeutickom online stretnutí, etikoterapeut Vladimír Červenák komentoval zdieľania žien.
By DagmaRA Sarita Poliaková Čítať ďalej: Hrdinovia dnešných dní (rozprávanie z etikokruhu)
Na začiatku dnešného textu vyberáme citát z Biblie a ponúkame skutočné príbehy ľudí s vhľadmi k nim od etikoterapeuta Vladimíra Červenáka.
„Milovaný, modlím sa, aby sa ti vo všetkom darilo a bol si zdravý tak, ako sa darí tvojej duši.“ (Tretí Jánov 1,2)
Príbeh mladého muža: „Pri raňajšej modlitbe som preciťoval svojich predkov, ich silu a podporu. Mal som pocit, že cez nich som sa priamo napojil na svojho spirituálneho otca. Kto ním bol? Môj pradedo, v ktorom boli zastúpení všetci jeho i moji mužskí predkovia, celá línia mužov môjho rodu. Vedel som, že sa môžem oň, o nich oprieť. Vnímal som aj svoju vnútornú ženu, ktorá sa spočiatku potrebovala dotýkať spirituálneho otca, objať ho, aby ako-tak zablikotala.“
By DagmaRA Sarita Poliaková 
Naše rozprávanie s Vladimírom Červenákom začnem príbehom o píšťalkárovi. Pointa príbehu sa totiž nesie celým naším rozhovorom, je v ňom návod, inšpirácia, poučenie, aj to, čo ty sám v príbehu uvidíš cez svoje vlastné filtre.
Bol raz jeden človek. Bol celkom nahý, chodil za svojím nosom a pískal si stále tú istú pieseň. Keď ho voľakto stretol, zvyčajne sa ho opýtal: „A prečo sa neoblečieš?“
„Nikdy mi to nenapadlo," odvetil človek.
„A kam ideš?" pýtali sa ho.
„Neviem," povedal človek.
„A prečo si pískaš stále tú istú pieseň?" vypytovali sa znova a znova.
„Nikdy som o tom nepremýšľal," hovoril človek. A pískal si ďalej.
By DagmaRA Sarita Poliaková 
Vyhorenie v osobnej oblasti sa môže týkať každého z nás najmä vtedy, ak svoj život žijeme jednotvárne, stereotypne, rovnako a bez vášne. Teda vyhorenie sa môže týkať aj žien na materskej, aj umelcov, aj manželského života, aj single života... a presne o tomto všetkom sme s Vladimírom Červenákom viedli etikorozhovor. Nech sa páči:
Akú príčinu má vyhorenie v osobnom živote?
- Takú istú ako v pracovnom – stres a stereotyp. Keď sa manželia napríklad veľmi držia svojej role, potom ten druhý má pocit, že nemá priestor pre seba. Napríklad žena je uviazaná povinnosťami na materskej dovolenka a muž robí. Ona túži aspoň na chvíľu vypadnúť z kolotoča v domácnosti a v starostlivosti o dieťa či deti. Pre muža platí to isté, keď chodí len do práce. My muži potom utekáme k zábavkám, ku svojím koníčkom. Rodina sa stáva koníčkom až na starobu. Potom už muž záhradníči pre rodinu, včelári pre rodinu.
V aktívnom živote muža však zábavky typu ako sú poľovníctvo, rybárstvo, nejaká frajerka, pivo, kamaráti, hento, tamto, sú úniky z pracovného stereotypu. Muž len robí, robí. Poznám jedného chlapíka, ktorý hovorí, že ho už nebaví stále pracovať. Čo má z toho celého, že robí od rána do večera, večer doma dostane najesť, ale sedí pri stole sám. Všetci jeho blízki sú už navečeraní. Je nespokojný s takýmto životom, ale ako si ho organizuje on sám? Veď je hlavou rodiny. Zmenu má on v rukách, ak je zmeny ešte schopný.
By DagmaRA Sarita Poliaková Čítať ďalej: Plávame v oceáne energie, pre každého je jej dosť
Vyhorenie si momentálne berieme na mušku v rozhovore s Vladimírom Červenákom, etikoterapeutom. Podľa niektorých psychológov ide najmä o vyhorenie v pomáhajúcich profesiách, teda tých, v ktorých sú profesie priamo v styku s inými ľuďmi. Ide hlavne o učiteľov, lekárov, vedúcich pracovníkov, psychológov nevynímajúc. V súčasnosti však vidíme, že vyhorenie sa môže týkať kohokoľvek, kto „zabudol“ na svoj osobný život. Svoj život žije jednotvárne, stereotypne, rovnako a bez vášne. Teda vyhorenie sa môže týkať aj žien na materskej, aj umelcov, aj manželského života, aj single života...
Ako môžeme rozpoznať etikoterapiou, že sme niekde na hrane alebo v rizikovom pásme vyhorenia?
-Signály dostávame tak, ako žena dostáva poslíčkov pred kontrakciami – ešte pred pôrodom. Poslíčkovia - zvestovatelia vyhorenia sa tiež dostavujú dopredu. Keby sme dokázali byť bdelými, rozpoznali by sme ich najmä cez stres a stereotyp.
Stres podľa psychológie je nešpecifická obranná reakcia organizmu, ktorá je objektívne zistiteľná podľa chemických a fyziologických prejavov tela. Stresom sa rozumie psychický stav človeka, ktorý je buď priamo ohrozovaný, alebo ohrozenie očakáva a pritom nie je presvedčený, že jeho obranná reakcia pri nepriaznivých vplyvoch bude dostatočne silná. Stresová odpoveď má slúžiť na riešenie situácie mobilizovaním všetkých síl organizmu. Je to skutočne tak?
Stereotyp je jednotvárny, ustálený vzorec správania, konania a myslenia. Človek robí buď opakovanie neúčelné pohyby, hovorí rovnaké nič nehovoriace frázy, alebo koná automaticky bez toho, aby si uvedomoval, čo robí. Žije, pracuje v jednotvárnom móde, cíti sa vlečený tlakom udalostí, tlakom situácií, tlak vytvára aj sám na seba a v konečnom dôsledku sa stáva bezmocným a prázdnym.
Stres a stereotyp sú z pohľadu etikoterapie stratou integrity.
By DagmaRA Sarita Poliaková 
