Počúvať a naozaj počuť, čo druhý hovorí, je veľkou zručnosťou, ktorú fyzicky prezentujeme postavením tela, mimikou tváre, výrazom v očiach a vnútorne nastavením mysle na počúvanie. Teda sme v priestore počúvania.

Čo znamená byť v priestore počúvania? Z môjho pohľadu - venovať plnú pozornosť tej bytosti, ktorá sa so mnou rozpráva. Byť s ňou fyzicky i vo svojej mysli bez toho, aby som si dopredu vytvárala odpovede, domnienky, aby som v mysli hodnotila jej výpovede, posudzovala či rozmýšľala úplne o niečom inom. To je hlboká neúcta k hovoriacemu. Vráťme sa však k úctivému aktívnemu počúvaniu. 

Život začína a končí, všetko začína a končí. Ak prijímame začiatky, sme vnútorne pripravení prijímať aj ukončenia. Či to reálne aj robíme v bežnom živote, vieme sami. Stačí otázka – prijímaš smrť?

Prijímaš smrť? Správna odpoveď sa ukáže pred dverami na druhý breh, keď je na jednej ich strane napísané smrť, na druhej život. Kým k tým dverám prídeme, môžeme sa naučiť ukončovať  situácie v každodennom živote.

Zámer, uvoľnenie a prijímanie, prvé tri etikoterapeutické zručnosti máme za sebou. Dnes budeme zľahka hovoriť o odpustení a o hoo ponopono, starej havajskej technike lásky, odpustenia a vďaky. 

I odpustenie predstavím tak, ako sme sa ho dotýkali v etikoterapeutickej škole Advaita Vladimíra Červenáka. Pridám aj príbehy, keď som cez hoo ponopono riešila zložitejšie situácie.