Počúvaš občas vetičky, napríklad: Čo je s tebou? Čo sa stalo? Si taký nemastný – neslaný... Čo sa s tebou deje? To nie si ty... Si chorý? Dvadsaťtri hodín si usmievavá bytosť, na hodinu sa stiahneš do seba a podobné vety sa vyroja. Prečo? ... lebo v podobnej situácii, keď je tou stíchnutou, málo hovoriacou bytosťou tvoj blízky, reaguješ rovnako. Zrkadlíte sa navzájom. Ty si ako on, on je ako ty. Viac o tom, čo je za tichom v tebe i za otázkami od tvojich blízkych, opíšeme v úvahách Vladimíra Červenáka i v konkrétnych príbehoch s jeho vhľadmi. Hlavnou postavou dnešného rozprávania je ticho, ktorému srdcia rozumejú.

Podpora živému

Predstavte si, aký obrovský strach máme v sebe byť sami so sebou. Byť v tichu sami v sebe. Akonáhle je niekto sám so sebou stíchnutý, hneď sa vyroja celé roje záchranárov, ktorí majú tendenciu zachraňovať. V pozadí „záchrany“ je strach, že padáš. Keďže „záchranári“ majú v sebe strach padnúť k sebe samému, tak aj iných chcú zachraňovať. Držať sa silou mocou nad vodou. Prežiť. Ponoriť sa do vody a zomrieť je hrozné, ak veríme v smrť. Ty, ak si už spoznal, že smrť je ilúzia, ponoríš sa a si sám so sebou. Zažívaš nekonečný mier. Šanti, šanti, šanti. Pokoj, pokoj, pokoj. Mier, mier, mier.

Mám obdobie silného odkrývania jednotlivých vrstiev v mojom rode, a tak sme s Vladimírom Červenákom rozvinuli hovory o tom, ako vnímať žitie z ďalších fraktálov, kde je snívanie a kde žitie, ako byť naplnená sama v sebe bez strachu a pritom mať pocit úplnosti, nie pocity – niečo mi chýba. Ako toto vnímame, rozvíjame v nasledujúcom texte, v ktorom sme si dopriali dlhšie monológy. Ďakujem, Vladimír, za dôveru, za priestor, za dar etikoterapeutickej zručnosti vedieť sa uvoľniť a vidieť súvislosti, za posvietenie do iniciačných tém. Viem, že práve vďaka uvoľneniu sa zrodili aj nasledujúce vety. Veď čítajte a keby ste mali otázky, píšte.

Bolo skoré ráno, zobudila som sa s myšlienkami na starkú. Vzala som psíka na vôdzku a v radostnom pocite z chvíľ detstva  som vybehla k riečke, na lúky. Všetko mi pripomínalo starkú a príbehy, ktoré sme spolu žili. Mala som, mám nádherný pocit celistvosti v sebe. Žiaden smútok, žiadna ľútosť, že čas sa už udial. A vďačnosť za dary, ktoré som dostala z rodu. Úplná radosť.

Sme bytosti cítiace, takže aj na pracovisku prežívame emócie. Z tých negatívnych treba spomenúť najmä strach, v ktorého dôsledku nám v tele vzniká tlak, napätie a stres. Výsledkom sú konflikty s okolím, ktoré však začínajú v našom vnútri. Tzv. intrapersonálny konflikt vzniká ako reakcia odporu a nesúhlasu na to, čo sa nám deje. V praxi to vyzerá tak, že držíme jazyk za zubami, navonok sa usmievame, ale cítime sa v skutočnosti úplne inak. Takýto neautentický život je veľmi vyčerpávajúci, pretože jedno hovoríme a robíme a druhé si myslíme a cítime. Nie sme teda v integrite s našim myslením, cítením a konaním. Uviesť do súladu tieto tri zložky sa môže zdať priam nemožné.

Keď si vezmeme taký bežný deň – ráno sa zobudíme a večer ideme spať - aspoň niekedy počas dňa sme sami sebou. Ale väčšinou hráme divadelné predstavenie, používame masky, hráme svoje role a takto ideme proti sebe. Aby sme boli spokojní, je potrebné robiť rozhodnutia, v ktorých sme v každom momente pravdiví. Potrebujeme sa naučiť vnímať sami seba, počúvať svoju vnútornú múdrosť a čeliť externým vplyvom, ktoré nás ťahajú proti našej podstate.

Niekedy až triviálne situácie predurčujú, ako sa odvíja náš život. Za niektorých rozhodli rodičia, museli ísť na štúdium, ktoré prinesie peniaze alebo spoločenský status. Ak ho však vyštudovali, stali sa buď neúspešnými alebo pod tlakom okolia aj seba sa síce stali úspešnými, ale činnosť, ktorú vykonávajú, ich nenapĺňa. V určitom momente sa títo ľudia odmietli počúvať a vnímať sami seba. Dali teda radšej na radu niekoho iného.