Všetci potrebujeme podporu

Ak skutočne milujeme, vnímame a rešpektujeme milovaného človeka vždy ako niekoho, kto má úplne samostatnú, odlišnú identitu a podporujeme ho v tom, aby takouto nezávislou a jedinečnou osobnosťou zostal.
M. Scott Peck

Všetci občas potrebujeme a túžime po podpore. Podporu potrebuje aj naše telo, poskytuje jej ju chrbtica. Drží naše telo vzpriamené. Podporu našej kostre dávajú svaly, svaly podporujú šľachy. Krv podporuje bunky. Jednotlivé orgány sa tiež navzájom podporujú, a tak celé naše telo je harmónia vzájomnej podpory. Dobre podporované telo už na pohľad vyzerá dobre, zdravo a šťastne.

 

Rovnováha v našom tele je dovtedy, kým je celé telo nastavené na bezpodmienečnú, láskyplnú vzájomnú podporu všetkých našich buniek a orgánov.
Podporovaný človek sa cíti sebaisto a bezpečne. Rovnako podporu potrebuje aj naša duša.

 

Akú podporu však v skutočnosti hľadáme?

 

Veľmi často, nasmerovaní na vonkajší svet, hľadáme podporu mimo seba. Hľadáme ju vo vzťahoch u iných ľudí, hľadáme ju v prírode, vo zvieratách. Mnohí ju hľadajú vo vzťahoch, zábave, jedle, alkohole, drogách. Skúšame vždy znovu a znovu, čo nám môže podporu poskytnúť a čo naopak maximálne jej ilúziu.

Ak nám podpora dlhodobo chýba na úrovni tela, telo začne chradnúť, kriviť sa, prepadáva sa do seba, je bez podpory a opory, cítime sa neisto, cítime v tele napätie.

Ak chýba podpora našej duši, prichádza smútok, pocit osamelosti, depresie, beznádej.
Občas zažívame momenty, keď sa nám podpory a opory dostáva. To mám lieči dušu, máme pocit istoty, sme spokojnejší, cítime sa v bezpečí.

 

Precíťte na chvíľu, aký máte pocit, keď sa vám od niekoho dostáva podpora. Keď cítite, že je iný človek s vami prepojený, keď vás spája porozumenie, súlad.
Cítite sa príjemne, cítite prepojenie, energia vám rastie, ramená sa automaticky dvíhajú. Je to príjemný pocit.

 

Naopak, ak ste odmietaní, ak sa vám nedostáva podpory, ak nie ste prijímaný a pochopený, ak musíte so životom bojovať, ako sa cítite?

 

Ste unavení? Je to nepríjemný pocit?

 

Predstavte si teraz človeka, ku ktorému cítite úctu, správate sa k nemu s úctou a hovoríte s ním úctivo, láskyplne. Vnímajte ten príjemný hlboký pocit úcty v sebe.
A teraz sa rozpamätajte, ako to robíte vo vzťahu k sebe?

Kritizujete sa, nadávate si, obviňujete sa, trestáte sa, prejavujete nespokojnosť sami so sebou? Vnímajte rozdiel vo vašom vnútornom postoji k človeku, ktorého máte v úcte a k sebe.
Ten rozdiel je váš potenciál na zvýšenie sebaúcty.

 

Ako podporu získať a nekradnúť?

 

Používame rôzne stratégie a taktiky. Platí však, že ak nám ide primárne o získanie podpory, je to ťažké a namáhavé. Vyžaduje veľa energie, kým podporu získame.

 

Etikoterapia, rozpoznávanie pravdy o sebe samom, ako príčinná metóda, vidí bezpečnú, účinnú cestu ako podporu získať od iných, v ochote a vôli ju aj poskytovať iným.


Na to treba myslieť vtedy, keď potrebu podpory nepociťujete. V stave, keď už svietia všetky výstražné kontrolky, keď ste v úzkosti, je veľmi neskoro a ťažké dávať podporu iným. Vtedy ju sami potrebujeme, často sme v strese, panike.

 

Kto rád dáva iným, kto je tu aj pre iných vtedy, keď sám podporu nepotrebuje, tomu prichádza v pravý čas. Je totiž s vesmírom synchrónny.
A tak dávanie a prijímanie je v rovnováhe.

 

Ak sa vám nedostáva podpora vtedy, keď ju potrebujete, život vám ukazuje na stav nerovnováhy. Hľadajte v tom prípade svoj stred. Zlatú strednú cestu.

 

Ak si zadefinujete zámer, že chcete denne venovať určitý čas vedomej podpore iným, príležitosť sa vám veľmi rýchlo naskytne a ukáže.

 

Dôležité je však držať sa zlatého pravidla, podporovať môžeme iba toho, kto o podporu žiada alebo s ňou súhlasí. Nemusí to byť vyslovene verbálne vyslovená žiadosť. Prosba o podporu môže vyplynúť z kontextu, môžeme ju empaticky vycítiť. Môžeme ju zachytiť pohľadom, uvidieť v očiach človeka. Mali by sme si však byť istí, že k podpore máme súhlas. Najlepšie je si to overiť.

 

Napríklad vetou: Môžem ti pomôcť?

 

Veľa nedorozumení vzniká aj vtedy, ak máme každý inú predstavu o tom, akú podporu potrebujeme a akú máme poskytnúť. Často chceme prebrať zodpovednosť za človeka, ktorý podporu potrebuje tým, že hľadáme riešenie, riešime jeho problém. K tomu však nemáme dostatok informácií ani jeho životné skúsenosti, zručnosti a kompetencie a prekážkou môžu byť aj naše rozdielne postoje. Preto najčastejšie na dobre mienené rady reagujeme podráždene, cítime vnútorný odpor. Všimnite si, že vždy, keď vám niekto priamo hovorí, čo máte robiť, prirodzene sa uzavriete. Možno rovno prejdete do obrany alebo útoku.

 

Podporiť účinne iného človeka môžeme už tým, že ho účinne s plnou pozornosťou vypočujeme.
Schopnosť aktívne počúvať je však zručnosť, ktorú je dôležité rozvíjať, aktívne sa ju učiť.

 

Neprichádza sama od seba. Všimnite si, ako často navonok ste s iným človekom, počúvate ho, ale v skutočnosti sústredíte svoju pozornosť na svoje vlastné myšlienky. Ak súbežne premýšľate o téme, o ktorej hovorí váš partner, je to ešte čiastočne venovaná pozornosť. Ak však premýšľate o niečom úplne s jeho témou nesúvisiacom obsahu, napríklad, že vás zdržiava, že musíte nakúpiť a podobne, potom ten človek cíti váš povrchný záujem a cíti, že podporu nedostáva.

 

Sme zodpovední za svoje myšlienky.

 

To najcennejšie, čo môžeme dať inému človeku, je naša pozornosť, dávame ňou sami seba.

Všetci túžime po úcte.


Táto vnútorná túžba, potreba, aby nás mali ľudia v úcte, nám ukazuje, aký potenciál máme vo zvýšení vlastnej sebaúcty. To, čo mnohí vo vzťahu k iným považujeme za prirodzené, oveľa menej uplatňujeme sami k sebe.

Všetky náboženstvá nám ukazujú, ako dôležité je mať Boha/ Božstvo v úcte. Prirodzene uctievame to, čo nás presahuje. Úctu máme a cítime k prirodzeným autoritám.
Už menej k niekomu, koho správanie sa nám nepáči, kým pohŕdame, koho kritizujeme. To často robíme aj sami sebe, preto sa potom nemáme v úcte, a preto ju očakávame od iných. Všetky náboženstvá pritom zdôrazňujú skutočnosť, že Boh je všetkým a všade, že Krista máme všetci vo svojom srdci.

 

Preto múdri ľudia neukazujú prstom na chyby iných, ale majú ich slabosti v úcte. Chápu ich podstatu.

Nevieme sami seba podporiť hlbokou úctou, lebo máme vysoký potenciál zvýšiť si sebavedomie. Sme si málo vedomí seba, uzavretí v tele a hmotnej telesnosti sme stratili vedomie o tom, kto sme. Málo v sebe cítime predkov, a to už aj tých najbližších a už vôbec nie tých vzdialenejších. Všetci pritom v nás sú prítomní, vytvorili naše telo, a my nesieme aj ich témy.

 

V knihe kníh, v Biblii je odkaz na odporúčanie: „Cti otca svojho a matku svoju.“ V niekom to vyvoláva odpor, odmietnutie.

 

Aký to má dôvod?

Čo človeku bráni mať v úcte tých, od ktorých dostal telo, chrám svojej duše?

 

Je to ignorácia, nevedomosť, že naše telo, za ktoré často sami seba považujeme, patrí v skutočnosti našim rodičom, polovica matke a druhá otcovi. Kto dokáže precítiť vďačnosť za život, ktorý dostal, toho potom jeho vnútorné zdroje, predkovia môžu účinne podporovať z vnútra.


Duchovne prebudení ľudia túžia po rýchlom raste, mystických zážitkoch, predstavujú si anjelské svety, otvárajú si tretie oko, rozvíjajú intuíciu, komunikujú s vyššími svetmi. Zameriavajú sa na vyššie čakry. Pritom často nemajú pochopenú, prečistenú koreňovú čakru, muladharu, ktorej téma je: Kto som?

 

Jej témou je pochopenie toho, kto som? Kto sú moji predkovia, moja rodina a rod?

 

Ak človek dôsledne neprebáda tému koreňovej čakry, nie je dostatočne zakorenený a možno pohŕda telom a hmotou, potom ulieta.

 

Ako rozpoznáte takto „uleteného“ človeka?

 

Tu na Zemi sa necíti dobre, túži byť niekde inde. Necíti sa tu byť doma. Necíti zmysel života tu na Zemi a ani jej podporu. Zem, príroda a ani ľudia okolo takéhoto človeka podporovať nemôžu, lebo podporu nevedome odmieta.

Podľa Tao človek spája Nebo a Zem.

Ak túžite po podpore, začnite podporovať iných, tým podporíte sami seba.

 

To má zmysel skúsiť. Urobte to teraz.
Rastieme spolu.

 

Mgr. Vladimír Červenák