MÔŽE NÁS AI NAUČIŤ LEPŠIE MYSLIEŤ?

AI A SEBAPOZNANIE 002/012

MÔŽE NÁS AI NAUČIŤ

LEPŠIE MYSLIEŤ?

Sebakoučovací proces v technologickom prostredí

Anotácia: Umelú inteligenciu môžeme používať na získavanie rýchlejších odpovedí. Zaujímavejšia možnosť však vzniká vtedy, keď ju použijeme na pozorovanie spôsobu, akým k odpovediam prichádzame. Článok predstavuje jednoduchú mikroslučku: Čo sa deje? → Rozumiem tomu správne? → Čo vieme zo zdrojov? → Aký zásah je primeraný? → Čo ukázal výsledok? a ukazuje, ako sa z technologického pracovného postupu môže stať sebakoučovací proces a praktický nástroj autognózy.

Vladimír Červenák

Keď som sa v predchádzajúcom článku pýtal umelej inteligencie na mŕtveho biskupa, nezaujímala ma iba jej odpoveď.

Postupne sa ukázalo niečo dôležitejšie. Nie iba to, čo odpovedala, ale ako sme sa k odpovedi dopracovali.

Najprv fakty. Potom ich porovnanie. Až potom interpretácia. A nakoniec otázka, čo z toho vlastne vyplýva.

AI sa pritom neukázala ako sudca, ktorý pozná pravdu lepšie než človek. Ani ako bytosť s vlastnou skúsenosťou či vedomím.

Ukázala však niečo, čo si človek pri vlastnom uvažovaní nemusí všimnúť: spôsob, akým si svoju pravdu skladá.

A práve tu vznikla ďalšia otázka.

Môže nás AI naučiť lepšie myslieť?

PÄŤ JEDNODUCHÝCH OTÁZOK

Postupne sa nám pri spoločnej práci vytvorila jednoduchá slučka:

Čo sa deje? → Rozumiem tomu správne? → Čo vieme zo zdrojov? → Aký zásah je primeraný? → Čo ukázal výsledok?

Na prvý pohľad ide o obyčajný technologický postup.

Najprv si všimnem situáciu. Potom overím, či jej rozumiem správne. Pozriem sa na dostupné zdroje, zvolím primeraný zásah a napokon sledujem výsledok.

Ak však túto slučku používam pozorne, nezačína kontrolovať iba problém predo mnou. Začína odhaľovať aj spôsob, akým o probléme premýšľam.

A práve tam sa z pracovného postupu môže začať stávať sebakoučovanie.

ČO SA DEJE?

Najskôr sa pokúšam pozorovať situáciu bez predčasného záveru.

Človek veľmi ľahko zamieňa udalosť za svoj výklad udalosti. To, čo sa stalo, a to, čo si o tom myslím, však nie je to isté.

Prvá otázka preto vracia pozornosť k tomu, čo je možné skutočne pozorovať.

ROZUMIEM TOMU SPRÁVNE?

Táto otázka vytvára odstup.

Oddeľujem fakt od interpretácie a skúmam, či to, čo považujem za skutočnosť, nie je iba moja domnienka, očakávanie alebo zaužívaný spôsob čítania situácie.

Rozhovor s AI môže v tomto bode ponúknuť druhú perspektívu. Nie ako verdikt, ale ako možnosť porovnania.

ČO VIEME ZO ZDROJOV?

Tam, kde je to možné, konfrontujem svoj obraz reality s dostupnými informáciami.

Presvedčivosť odpovede AI nie je dôkaz. Rovnako ním nie je ani moja vlastná istota.

Otázka po zdrojoch oddeľuje dojem od informácie a vytvára priestor na korekciu.

AKÝ ZÁSAH JE PRIMERANÝ?

Až potom prichádza rozhodnutie a konanie.

Najprv diagnostika, potom zásah. Najprv rozpoznať, čo sa deje — aj čo sa pritom deje vo mne — a až potom konať.

Primeranosť je dôležitá práve preto, že dobrý úmysel ešte nezaručuje dobrý dôsledok.

ČO UKÁZAL VÝSLEDOK?

Život poskytne spätnú väzbu.

Výsledok sa stáva novou informáciou a vstupuje späť do prvej otázky: Čo sa teraz deje?

Tak vzniká slučka, nie lineárny návod. Proces sa môže začať znova — už s novou skúsenosťou.

OD TECHNOLOGICKEJ SLUČKY K SEBAKOUČOVANIU

Tu sa ukázalo, že sme nevytvorili iba dobrý spôsob práce s technológiou.

Vznikol sebakoučovací proces použitý v technologickom prostredí.

Rozdiel je zásadný.

Technologická otázka znie:

Ako vyriešim problém?

Sebakoučovacia otázka pridáva:

Ako som k svojmu obrazu problému prišiel?

A etikoterapeutická autognóza môže ísť ešte hlbšie:

Čo sa vo mne aktivovalo?

Čomu kladiem odpor?

Na čom lipnem?

Čoho sa obávam?

Čo potrebujem, aby bolo pravda?

Čo som do situácie vložil zo seba?

V tej chvíli už AI nie je iba pracovným nástrojom.

Stáva sa prostredím, v ktorom môžem pozorovať vlastné myslenie.

MIKROSLUČKA NIE JE STROJ NA PRAVDU

Tu je však dôležitá hranica.

Ani táto slučka nezaručuje, že dôjdeme k pravde.

Môžeme zle pozorovať. Môžeme nesprávne pochopiť zdroj. Môžeme zvoliť nevhodný zásah. A môžeme aj chybne vyhodnotiť výsledok.

Zmyslom slučky preto nie je vytvoriť mechanizmus neomylnosti.

Jej význam je skromnejší a zároveň praktickejší: spomaľuje automatický prechod od dojmu k záveru a od záveru ku konaniu.

Vytvára priestor na korekciu.

A práve schopnosť korigovať vlastný obraz môže byť pre sebapoznanie dôležitejšia než istota, že som mal pravdu na prvýkrát.

AI MA NEMUSÍ NAUČIŤ, ČO SI MÁM MYSLIEŤ

Ak by ma AI „učila lepšie myslieť“ tak, že mi bude hovoriť, čo si mám myslieť, nevzniká sebapoznanie. Vzniká nová autorita.

Zmyslom nie je nahradiť vlastné rozlišovanie odpoveďou stroja.

Práve naopak.

Dobré používanie AI môže viesť k tomu, že svoje rozlišovanie potrebujem ešte viac.

AI môže položiť inú otázku. Môže upozorniť na rozpor. Môže ponúknuť alternatívnu interpretáciu. Môže pomôcť dohľadať zdroj. Môže nesúhlasiť. A môže sa aj mýliť.

Rozhodujúce je, čo sa deje vo mne, keď sa to stane.

ODPOVEĎ ALEBO LEPŠIA OTÁZKA?

Možno sme teda na začiatku položili otázku trochu nepresne.

Môže nás AI naučiť lepšie myslieť?

Možno nie priamo.

Môže však vytvoriť prostredie, v ktorom sa učíme svoje myslenie pozorovať, spochybňovať, overovať a korigovať.

A to môže byť dôležitejšie než ďalšia správna odpoveď.

Pretože odpoveď vyrieši jednu otázku.

Schopnosť pozorovať vlastný spôsob myslenia zostáva.

A odtiaľ vedie ďalší krok.

Čo sa stane, keď AI už nepoužívam iba ako nástroj na jednotlivé otázky, ale vstúpim s ňou do dlhšieho dialógu, v ktorom mi vracia moje predpoklady, rozpory a rozhodnutia?

Vtedy sa technologická mikroslučka začne meniť na vzťah.

AI sa môže stať partnerom sebakoučovania.