Sidebar

Naozaj netrestáte svoje deti?

Mnoho generácií rodičov pre nami bolo zvyknutých na to, že deti je treba donútiť k tomu, aby poslúchali. Poslušnosť bola tá najvyššie méta.

Mnoho generácií rodičov pre nami bolo zvyknutých na to, že deti je treba donútiť k tomu, aby poslúchali. Poslušnosť bola tá najvyššie méta. Ako sa dala dosiahnuť? Trestami alebo odmenami. Dnes to naoko vyzerá, že rodičia používajú viac odmeny, než tresty. Čím nechcem povedať, že používať odmeny ako manipuláciu, je ideálne. Ale je fajn, že rodičia hľadajú inú cestu.

Čiastočne je to preto, že mnohí si tresty zažili vo svojom detstve a vedia, že to nebolo nič, čo by chceli robiť svojim deťom a čiastočne aj preto, že dnes sa používanie trestov vo výchove považuje za zlyhanie rodičov. A samozrejme je tu aj ten dôvod, že mnohí rodičia sú si vedomí toho, že tresty sú čistou manipuláciou a fungujú iba preto, lebo sú založené na strachu.

Všimla som si, že je tu jedna vec, ktorú mnohí rodičia svojim deťom robia a nevedia o tom, že ich tým vlastne tiež trestajú. Výsledkom tohto nevedomého trestania je nízka SEBAÚCTA, ktorá bude deti sprevádzať celý život. V hĺbke svojej dušičky sa budú považovať za nedokonalé, chybné, nie dosť dobré, nehodné lásky. A svet im to bude zrkadliť. Hoci sa budú všemožne snažiť, najmä pomocou rôznych stratégií, aby svoju nehodnosť zakryli, podvedome bude ovplyvňovať ich vzťahy celý život.

Prvýkrát som si uvedomila, že tento trest je mnohými rodičmi nerozpoznaný, keď som na jednom workshope na tému emócie detí dostala otázku Prečo deti klamú? Na moju odpoveď, že zo strachu pred trestom, rodičia povedali, že to je čudné, pretože oni svoje deti za klamanie ani raz nepotrestali.

Viackrát sa mi stalo, že keď došlo na tresty, rodičia oponovali slovami: „Nie, my svoje deti netrestáme.“ Ale správanie detí svedčilo o niečom inom.

Ak sa vaše dieťa bojí priznať, keď niečo pokazí, ak sem tam zaklame, keď niečo neurobí dobre, ak sa vám nezdôveruje so svojimi problémami, ak vždy ukazuje na niekoho iného, môže to robiť preto, lebo sa naozaj bojí trestu. Trestu, ktorý sa volá ZAHANBOVANIE.

Je to ten najnenápadnejší trest a je schovaný aj za všetkými ostatnými trestami. Či už dieťa potrestáte fyzicky, či psychicky, vždy ho zahanbíte. Prečo? Pretože mu dávate najavo (samozrejme že nechtiac a nevedome), že s ním niečo nie je v poriadku.

Ako teda svoje dieťa môžete zahanbovať, keď to nerobíte vedome ako trestanie?

Tak, že komentujete jeho správanie rôznymi poznámkami.

„To ťa ako mohla napadnúť taká blbosť?“

„Ty nie si normálny!“

„Bože, ty si aká nešikovná!“

„Máš tri roky a zase si sa pocikal?“

„Nechce sa mi veriť, že si taká tupá!“ (áno, autentická veta, ktorú som počula na vlastné uši od mamičky k svojej dcére kvôli matematike).

„Ako ti niečo také mohlo vôbec napadnúť?!“

Všetky tieto vety sú priamym alebo nepriamym NEGATÍVNYM HODNOTENÍM a vaše deti zahanbujú. Je to pre nich trest, ktorý sa im dostal za to, čo povedali, čo si mysleli, čo urobili. A budú sa snažiť vyhnúť sa mu.

V tejto snahe začnú deti klamať, zatajovať, robiť sa lepšími, často aj tak, že zhodia niekoho iného. A pravdepodobne aj posudzovať alebo odsudzovať druhých. Možno ho niekedy započujete, ako povie kamarátke: Ty si zlá, Ty sa škaredo obliekaš, Nechcem sa s tebou hrať, lebo....

Ak sa tak správa aj vaše dieťa, dajte si úprimnú odpoveď na otázku, či náhodou nepoužívate aj vy tento trest z neznalosti. Či ho nehodnotíte príliš často negatívne.

A ak je to vaša parketa, pomyslite na to, že dieťa vašim slovám verí. Tak ako ho odsudzujete vy, bude sa aj dieťa samé. A tu je súvis medzi zahanbením a sebaúctou.

Akú úctu prejavujete voči dieťaťu vy, takú bude mať aj samé voči sebe. A to, akú úctu prejavujete voči svojmu dieťaťu, takú pravdepodobne máte aj voči sebe. Vzťahová slučka, z ktorej sa pomocou ETIKOTERAPIE dá vystúpiť.

S láskou a úctou,

Jana Mladá

BLOG COMMENTS POWERED BY DISQUS