Mám obdobie silného odkrývania jednotlivých vrstiev v mojom rode, a tak sme s Vladimírom Červenákom rozvinuli hovory o tom, ako vnímať žitie z ďalších fraktálov, kde je snívanie a kde žitie, ako byť naplnená sama v sebe bez strachu a pritom mať pocit úplnosti, nie pocity – niečo mi chýba. Ako toto vnímame, rozvíjame v nasledujúcom texte, v ktorom sme si dopriali dlhšie monológy. Ďakujem, Vladimír, za dôveru, za priestor, za dar etikoterapeutickej zručnosti vedieť sa uvoľniť a vidieť súvislosti, za posvietenie do iniciačných tém. Viem, že práve vďaka uvoľneniu sa zrodili aj nasledujúce vety. Veď čítajte a keby ste mali otázky, píšte.

Bolo skoré ráno, zobudila som sa s myšlienkami na starkú. Vzala som psíka na vôdzku a v radostnom pocite z chvíľ detstva  som vybehla k riečke, na lúky. Všetko mi pripomínalo starkú a príbehy, ktoré sme spolu žili. Mala som, mám nádherný pocit celistvosti v sebe. Žiaden smútok, žiadna ľútosť, že čas sa už udial. A vďačnosť za dary, ktoré som dostala z rodu. Úplná radosť.

Rozprávanie dnes bude  o dvoch knihách života. O striebornej a zlatej. Vieš o tom, že aj ty každý deň aspoň do jednej z nich niečo zapisuješ? Kedy však otváraš striebornú, kedy zlatú? Nech sa páči, otvárame knihy života. Ak sa budeš chcieť na niečo opýtať aj ty, prosím, napíš cez formulár na tejto stránke vpravo dole - Máte otázku? 

Podpovalové modlitby

Obraciaš sa v modlitbách na svojich, často už zomretých, predkov, aby ťa v niečom podržali, pred niečím ochránili, v niečom podporili? Očakávaš od nich niečo? Napríklad, že zmenia tvoj osud? Tvoje očakávania hovoria o tom, že sa nespoliehaš na seba a svoje zdroje, ale odovzdávaš riešenie na predkov. Od nich čakáš odpovede. Tvoje modlitby nejdú do nebies. Idú len po povalu. Si žobrák. Prosíš.

Jedno telo, mnoho podôb – má v sebe každý z nás. Na objavnú cestu do farebného sveta svojej duše a života, rolí, ktoré v ňom má, nás v tejto chvíli pozýva  DagmaRA Sarita Poliaková. Zo srdca za tento odvážny a inšpiratívny krok ďakuje redakcia mesačníka Vitalita.

1.  DagmaRA Sarita v súčasnosti

Prvé moje meno nesie oheň, svetlo, Slnko v sebe a  odkaz, že meno mi vybrala maminka podľa českej kráľovnej Dagmar, ktorá priniesla severským národom mier. Druhé moje meno nesie v sebe živel vody. Znamená prameň, pohyb, občerstvenie pri studničke. Oheň a voda. Aktívny a pasívny aspekt. Mužský a ženský princíp v rovnováhe v nás.  DagmaRA Sarita, duša, ktorá má momentálne toto meno.

Text o jemnom plynutí času a priestoru vznikol na základe inšpirácii z ranných sáng, a tak sa poďme v úvahách Vladka Červenáka pozrieť  aj na vzťah k sebe samému. Si sám, keď si sám? Kedy si vedomou bytosťou? Môžeš slúžiť v pekle? Ako sa rodí svetlo v tebe? Ako to máš ty? Nech sa páči, úvahy o tom všetkom sú tu:

Kedy si v najlepšej spoločnosti?

Kto si? Aké je pre teba byť nič? Aké je pre teba byť v spoločnosti nikoho, ničoho? Si smutný, keď si s nikým, s ničím? Cítiš sa niekedy osamelo, keď si sám s nikým, s ničím?

Keď pocity smútku prichádzajú, nie si v tej chvíli v najlepšej spoločnosti. Neuvedomuješ si, kto si. Stratíš vedomie. Upadneš do nevedomosti, zabudneš, kto si. Dôsledkom tohto stavu je smútok. Posúvaš sa do priestoru nevedomia, odporu. Príde odpor – nechcem byť sám. Na fyzickej úrovni v tej chvíli môžeš cítiť meridián, ktorý sa uzavrel. Stačí, že niečo nechceš a meridián je blokovaný. Dá sa tomuto predísť. Ako? Zjemniť pozornosť. Stále treba držať pozornosť na priestor. Uvedomovať si vnútorný priestor.

Byť v najlepšej spoločnosti seba samého znamená byť v spojení, byť jedno. Keď si jedno, si v najlepšej spoločnosti, lebo nie ste dvaja. Nie je boh a ty, nie ty - opustený. Nie. Keď si sám, si v najlepšej spoločnosti. Vtedy máš absolútne šancu, aby si vytvoril  najlepšiu spoločnosť tým, že dáš sebe pozornosť. Pozornosť je to najcennejšie, čo človek človeku môže dať, lebo dáva seba. Keď ty sa dáš, odovzdáš sebe samému, vtedy sa môžeš ocitnúť v tej najlepšej spoločnosti.