Strach sa v našich životoch ukazuje v rôznych podobách, napríklad strach zo skúšok, z autorít, zo samoty, z výšok, zo psov, z opustenia, z odmietnutia, z bezmocnosti, zo smrti...
Každý človek má nejakú formu strachu, či už väčšiu, alebo menšiu. A je to úplne normálne. Strach je ako alarm, poplašný systém, ktorý nás upozorňuje na nebezpečenstvo. Bez neho by sme neprežili. Vďaka nemu sme bdelí, výkonní a opatrní. Pomáha nám správne reagovať v nebezpečných situáciách..
Problém ale nastáva vtedy, keď dostaneme strach v situáciách, kedy nám nebezpečenstvo nehrozí. Problém nastane aj vtedy, keď nás strach prerastie, keď nás obmedzí, keď dosiahne úroveň paniky...vtedy poväčšine ustrnieme, utečieme, alebo bojujeme...
Mohli by sme si veľa popísať o tom, kde sa vzal a hľadať príčiny prečo. Tých je naozaj veľa sú rôzne, napr. programy v rodine, či v rode, situácie, ktoré sme zažili a teraz nás ovplyvňujú, preťaženie organizmu, užívanie niektorých liekov, nedostatočná práca štítnej žľazy, či pečene a pod. Chcem sa teraz sústrediť na to, čo môžeme urobiť my sami, aby sme ho zvládli tak, aby náš život bol pokojný a radostný.
Takže prvým krokom je, dať si urobiť vyšetrenie u lekára a keď je fyzická schránka v poriadku, poďme k tej emočnej a mentálnej.
Prvým krokom k zmene je uvedomiť si, že s tým chcem niečo urobiť – dať si zámer. Možno si kúpiť nejakú literatúru, hľadať články s touto tematikou, osloviť odborníka a absolvovať terapie či kurz... Hovorí sa, že keď je žiak pripravený, učiteľ sa nájde. A naozaj sa to takto deje.
Ten strach je náš, vznikol v našom tele, je našou súčasťou, preto akékoľvek odmietanie, vytesňovanie, či boj nie je namieste. Ako môžeme vyriešiť niečo, čo nechceme? No nijako. To sa jednoducho nedá. Takže ďalším krokom je prijatie. Čo to znamená prijať? Akceptovať ho, dať mu svoju pozornosť, priestor – môžeš byť, pozrieť sa na neho - čo chápem, môže byť pre niekoho veľká výzva.
A ako vieme, že sme ho prijali? Vnímame a cítime ho. A tiež pozorujeme. Tu treba aj trošku trpezlivosti. Spoznávajme svoj strach. Môžeme ho uvidieť, alebo si ho predstaviť aj v nejakej podobe, symbole, (mrak, bytosť, guľa...) v malom dieťati, či predstava seba samého. Sme pokojnejší, rozvážnejší a aj uvoľnenejší, pretože takto sa dostávame do odstupu, akoby bol mimo nás. Dostávame sa do nadhľadu, sme si vedomí prítomného okamihu, bdelí...stále pozorujeme... Dokonca s ním môžeme nadviazať dialóg. Dávame otázky, čo nás prišiel naučiť? Čo potrebuje? Toto je proces, ktorému sa medze nekladú, otvárame sa možnostiam... Samozrejme záleží aj od toho, aký druh strachu riešime. Dajme priestor svojej kreativite, len my tam vnútri vieme, čo sa chceme opýtať, čo tam vnímame a aké to tam je... A už v tejto fáze určite pocítime ešte väčšie uvoľnenie a tu získame aj poznanie.
Takéto nadviazanie kontaktu so svojím strachom môžeme robiť častejšie, toľkokrát, koľko len potrebujeme. Prvý krát to nemusí byť hneď veľký úspech, ale to, že máme snahu, to je dôležité. Je to proces, v ktorom nájdete možnosti ako so strachom pracovať ako sa posúvať do pocitu bezpečia. Dôležité je, urobiť si zo strachu spojenca, priateľa, len takto to pôjde. S láskou. S nepriateľom budeme vždy bojovať, alebo ho budeme ignorovať a odmietať a na základe tohoto nás vždy bude nejakým spôsobom obmedzovať.
Strach je aj náš učiteľ – učí nás myslieť. Toto je dôležitý bod – myšlienky. My si myslíme, že myšlienky sú našim pánom. Opak je však pravda, my sme pánom našich myšlienok a my sami sa rozhodujeme, akým myšlienkam dáme priestor. Je to veľmi jednoduché – ak budeme rozmýšľať negatívne – budeme si priťahovať iba negatívne situácie a negatívnych ľudí. My sme tvorcovia nášho života a podľa toho čo tvoríme, to nás stretáva a to žijeme – o tom hovoríme a to konáme. Naučme sa správať sa k sebe ako rodič – milujúci a láskavý - hlavne vtedy, keď sme takých rodičov sami nemali. Naučme sa vidieť, vnímať , kedy si ubližujeme – zapíname nejaký sebatrestajúci program, ako napríklad sebaspochybňovanie, sebaodmietanie, sebaopúšťanie, sebaľútosť, sebaobviňovanie...
Zastavme sa a povedzme si : „Stop!, Čo to robím?, Naozaj toto chcem?“
Nie, určite to nikto z nás nechce. Odpustime si. Nehnevajme sa na seba. Sme ako v škole, učíme sa a občas sa stane, že zlyháme. Buďme k sebe milí a správajme sa k sebe tak, ako chceme aby sa ostatní správali k nám. Začnime žiť vedome. Nie sme automaty. Môžeme meniť naše nastavenia, programy, presvedčenia, zvyky. Len blázon ich nemení – hlavne keď si nimi ubližujeme a vytvárame utrpenie.
Takouto prácou na sebe ovplyvňujeme všetky naše pocity, emócie a nastavenia, začíname sa meniť, a zároveň s nami sa mení aj naše okolie. My nevieme zmeniť iných, my vieme zmeniť iba seba. V podstate tu platí jeden duchovný zákon – ako vnútri, tak aj vonku. Čím sme naplnení, takých ľudí a také situácie stretávame. Takže položiť si otázku : Čím som naplnený ? Ak strachom, úzkosťou, bezmocnosťou, zúfalstvom, smútkom; kde sa má zmestiť dôvera, pokoj, radosť, odvaha, istota...?
My sme zodpovední za to, čo v sebe máme, čo v sebe nosíme a len my sa môžeme rozhodnúť a zmeniť tieto nastavenia, ak to pravdaže chceme. Vždy sa to dá, vždy...
Etikoterapeutické zručnosti, ktorými si vieme pomôcť :
- zámer – čo chcem? (pokoj, bezpečie, istotu, odvahu, dôveru...)
- uvoľnenie – fyzické, emočné, energetické..(napr. dýchaním...)
- prijatie – prijímam to také, aké to v tejto chvíli je...
- odpustenie – za to, že to neviem, alebo som to nevedel/a inak
- ukončujem - negatívny postoj, presvedčenie, nastavenie...
- počúvanie – seba, svojho tela, svojich potrieb, aj strachu – čo mi chce povedať ?
- porozumenie – vytváram ho v sebe aj okolo seba
- priestor ticha – len keď sa stíšime počujeme a vnímame
- celistvosť – žijem v bezpečí, spokojnosti a v naplnení..
A ešte na záver by som chcela upozorniť, že nie každý si vie, alebo má silu si pomôcť sám. Niekedy je potrebné, aby pri nás niekto bol, priateľ ktorý nás bude viesť, niekto komu veríme a kto nám chce pomôcť.
A je v poriadku aj to, keď požiadate o pomoc terapeuta. To chce tiež odvahu. Ak vieme požiadať o pomoc, to už je urobené rozhodnutie, že s tým chceme niečo urobiť, a vtedy sa často dejú zázraky... 😊
Zodpovedný je každý sám za seba...
