Sidebar

Zoznam článkov na Advaita.sk

 
Dajú sa nastaviť hranice tak, že naše deti nezlomíme, ani nám nebudú skákať po hlave
a nepoužijeme k tomu násilie?
Dajú. Keď nahradíme strach zo zlyhania dôverou a empatiou a budeme ich nastavovať
rešpektujúco.
 
Už niekoľko generácií sa hranice nastavujú tvrdo a bez rešpektu a výsledkom sú „zlomené“
deti a dospelí, ktorí nevedia povedať Nie, boja sa konfliktov a argumentácie a ktorí si nevedia
ustáť sami seba. Nehovoriac o tom, že keď nablízku nie je autorita, tak si robia veci po
svojom.
 
Rodičia, ktorí si autoritatívne nastavovanie hraníc zažili, vedia, že svojim deťom chcú
nastavovať hranice ináč.
 
Mnohí zvolia benevolentný štýl, ktorý sa slovíčka Nie bojí. Deťom všetko dovolia, čím v nich
vypestujú pocit grandiozity – budú veriť tomu, že iba ich potreby sú dôležité, nebudú vedieť
zniesť Nie a hranice druhých ich nebudú zaujímať.
 
Iní rodičia prešli k harmonicko-prehováraciemu štýlu nastavovania hraníc a deťom siahodlho
vysvetľujú, prečo by mali urobiť to, čo od nich chcú. Deti na to napokon prikývnu, ale nie
preto, že by súhlasili, ale skôr preto, lebo ich to preťažuje. Hoci tento štýl vyzerá pokojne
a neautoritatívne, s autoritatívnym nastavovaní hraníc má jednu vec spoločnú – snahu o to,
aby deti urobili to, čo sa od nich požaduje. Nie to, čo chcú oni. A tiež sa o tom moc
nediskutuje.
Deti hranice potrebujú. Ak ich majú realisticky nastavené, cítia sa v nich bezpečne.
 
A ak ich majú nastavované rešpektujúco, vyrastú z nich dospelí, ktorí rešpektujú aj svoje
hranice a aj hranice ostatných, a ktorí majú pravidlá a hodnoty rodičov zvnútornené.
 
Ako to teda dosiahnuť?
 
Potrebujeme na to dôveru a empatiu.
Dôveru v seba, že keď sa rozhodneme niečo od dieťaťa chcieť a nastaviť tak hranice, tak to
ustojíme: ustojíme to, čo od dieťaťa chceme a aj to, ako bude reagovať.
Ustáť to, čo od dieťaťa chceme, znamená, že z nás naša vnútorná istota ohľadne Nie alebo
hranice bude vyžarovať.
 
Keď na dieťa kričíme z kuchyne, že nemá niečo robiť alebo má niečo urobiť, a keď sa to
nedeje zakričíme ešte niekoľkokrát a potom začneme robiť krik a poriadky, to je opak toho,
že z nás vyžaruje istota. Takto skôr dieťaťu hovoríme, že to až tak vážne nemyslíme. Navyše
tým, že dieťaťu niečo hovoríme desaťkrát, vysielame mu posolstvo, že s ním niečo nie je
v poriadku, lebo na prvýkrát aj tak nepochopí, čo od neho chceme. Dieťa sa potom čuduje,
prečo je zrazu krik a mnohé mamičky potom len často smutne konštatujú, že ich dieťa
počúva, len keď spustia krik.
 
Keď sa dieťa rozplače alebo sa na nás hnevá a my na základe toho prestaneme trvať na tom,
na čom nám záleží, tiež je to opak toho, že z nás vyžaruje istota. Dieťaťu sa nemusí páčiť to, 
čo od neho chceme, ale my to máme ustáť a nie sa zmenou pravidiel snažiť o to, aby emócie
zmizli.
 
Ustáť emócie, ktoré prídu od dieťaťa, znamená, že nás nerozhádžu. Ak, tak len vnútorne,
a to si musíme poriešiť v sebe. Áno, máme právo aj na svoje emócie – na svoj hnev z toho, že
dieťa nerobí, čo chceme, ale nemáme práva sa ním nechať uniesť a „hodiť“ ho na dieťa cez
kritiku, hodnotenie, výsmech, ponižovanie, či hrozby a tresty a „pomáhať“ si tým.
Dôveru potrebujeme mať aj v dieťa – že zvládne naše Nie a aj emócie, ktoré to v ňom
vyvolá.
 
A že to v ňom nejaké emócie vyvolá, s tým už máme všetci nejaké skúsenosti. Tie emócie sú
v poriadku, vznikajú preto, lebo bránime dieťaťu robiť to, čo chce ono - sme vtedy prekážka
na jeho ceste (hrať sa, nič nerobiť, čítať si, jesť, nejesť atď). A z toho vzniká hnev, smútok
a niekedy aj frustrácia. A my máme dôverovať, že dieťa to všetko zvládne. S našou pomocou,
pretože my pre neho budeme útecha a podpora.
 
Tá druhá dôležitá vec pri nastavovaní hraníc je EMPATIA.
 
Empatia je niečo, po čom túžime všetci. Je to ten krásny pocit, že sme prijímaní takí, akí sme.
Dieťa sa stotožňuje so svojimi emóciami a potrebami. Ak ich odmietame alebo zľahčujeme
alebo od nich odvádzame pozornosť, tak vlastne odmietame dieťa. A to je opak empatie.
Empatia súvisí s potrebou Môcť slobodne vyjadriť a mať uznané svoje emócie a potreby. Keď
má dieťa túto potrebu naplnenú, cíti sa videné, počuté a pochopené.
Dávať dieťaťu empatiu znamená, že ho vidíme, počujeme a že mu rozumieme.
V kontexte nastavovania hraníc to znamená, že vieme, aká je jeho potreba, ktorú si chce
naplniť a vieme, akú emóciu prežíva. A potvrdíme mu to: hneváš sa, že si už musíš ísť umyť
zuby, pretože by si sa chcel ešte hrať.
 
Tak poďme teda na nejaký príklad:
 
Rodič chce, aby si dieťa išlo umyť zuby, a dieťa hodí hračku o zem a kričí Nie, pretože sa chce
hrať.
 
Ak preferuje autoritatívnu výchovu, povie niečo ako: O tomto nebudeme diskutovať; Na toto
si nezvykaj; Ty o tom nerozhoduješ; Okamžite si choď umyť tie zuby, lebo bude zle...
Používa príkazy, zákazy, nepriame hodnotenie, hrozby.
 
Ak používa výchovu harmonicko-prehováraciu, bude dieťaťu 5 minút vysvetľovať, prečo je
dobré prestať sa hrať a ísť si umyť zuby, dúfajúc, že dieťa to pochopí a pôjde si tie zuby umyť.
Ak sa tak nestane, tiež často skĺzne do kriku a hnevu.
 
Ak preferuje benevolentnú výchovu, povie dieťaťu: Dobre, dohodneme sa, že sa budeš hrať
ešte päť minút a potom si pôjdeš umyť zuby, celý proces si spolu zopakujú ešte dva-tri razy a
potom bude na dieťa kričať, že nedodržiava dohody a že nabudúce si pôjde umyť zuby bez
diskusie na prvýkrát.
 
Rodič, ktorý chce nastavovať hranice s dôverou a empatiou, môže povedať: Ty sa chceš
ešte hrať, čím uznáva potrebu svojho dieťaťa.
Je si istý tým, že dôležitá je aj potreba dieťaťa dobre sa vyspať, a tak to zdôrazní možno
jednou vetou: Už je naozaj čas ísť si umyť zuby a ísť spať, pretože zajtra ráno vstávame do
škôlky. Neodíde preč, nehovorí dieťaťu, že je blbé, že si nechce ísť umyť zuby, nevyhráža sa
mu, nekričí.
 
Ak dieťa prejaví nejakú emóciu z toho, že jeho potreba hrať sa nie je uspokojená, tento rodič
uzná aj tieto emócie: Áno, hneváš sa, že sa musíš prestať hrať. Áno, si smutný, že už nemáš
čas na hranie...
A stále si je istý tým, čo sa má diať a k tomu dieťa smeruje. Svoje emócie z toho, že dieťa
„neposlúcha“, si rieši v sebe.
Uzná si svoje nenaplnené potreby, čím dáva empatiu aj sebe (áno, chcel by som, aby moje
dieťa poslúchalo) a aj svoje emócie (áno, hnevá ma to). Nenechá si nimi diktovať svoje
konanie voči dieťaťu, aby neskĺzol do automatických reakcií ako sú výčitky, kritika,
hodnotenie atď.
 
Kľúč v tom celom je
 byť si istý tým, čo od dieťaťa chceme;
 povedať Nie bez toho, že by sme dieťa akokoľvek hodnotili, či už priamo alebo
nepriamo;
 povedať Nie bez toho, že by sme dieťa odmietli, čo znamená uznať potreby dieťaťa,
ktoré mu práve nemôžeme uspokojiť a uznať aj jeho emócie, ktoré z toho vzniknú
(pretože v tom veku sa dieťa stotožňuje so svojimi emóciami a potrebami).
A ak sa nám to nepodarí dokonale, nevadí, môžeme urobiť nápravu a uznať potreby a
emócie dieťaťa dodatočne s tým, že povieme, o čo išlo nám, a o tom, ako by sme to
nabudúce mohli zvládnuť lepšie. Je to cesta, na ktorej potrebujeme veľa trpezlivosti a aj veľa
zhovievavosti a na ktorej rastieme spolu s dieťaťom.
Ak ste si tento článok prečítali a povedali ste si, že si najbližšie vyskúšate, či to s tou
empatiou a uznaním funguje, môžete byť sklamaní.
 
Nebude to fungovať, ak pod fungovaním máte očakávanie, že dieťa okamžite urobí, čo od
neho chcete.
 
Nebude to fungovať, ak váš vzťah funguje na vzdoroch a protivzdoroch.
Vtedy je dôležité najskôr obnoviť dôveru medzi rodičmi a deťmi a zmeniť dynamiku vzťahu
od vzdorov a protivzdorov smerom k bezpečiu a istote.
 
To je taký sebarozvoj v praxi. Nemeníme dieťa, ale seba. A hoci vieme, že naša zmena zmení
aj dieťa, nie je to náš cieľ.
 
S láskou a úctou
Jana Mladá

Vyhľadávanie

Vaša podpora stránok bez reklamy

Ďakujeme, 

pomáhate nám tvoriť lepší obsah.