Rozvíjaním sily súcitu, tým najvyšším spôsobom prejavujeme lásku.

Dalajláma

Aby sme mohli porozumieť tomu, čo je súcit, zamyslime sa, aký rozdiel je medzi ľútosťou a súcitom. Veľmi často si tieto dva pojmy zamieňame. Používate ich ako synonymum? Vnímate rozdiel alebo ich považujete za rovnocenné pojmy vyjadrujúce ten istý význam?

Ako sa cítite, keď vás niekto ľutuje? Máte nepríjemný pocit?

Všimnite si, čo prečítate z tváre človeka, ktorému poviete, že ho ľutujete?

Nepríjemný pocit, ktorý cítime, keď nás ľutujú, nám ukazuje, že strácame energiu, je blokovaná. Znižuje sa nám sebaúcta, pretože sa cítime ako niekto poľutovaniahodný, obeť, chudák.

Pozitívnym zmyslom ľútosti je prejaviť, že nám na niekom záleží, že nechceme, aby trpel. V skutočnosti je ľútosť oslabovaním toho, koho ľutujeme, veď ho pokladáme za chudáka, slabocha, ktorý musí znášať niečo zlé a nevie si sám pomôcť. Ak ľutujeme seba, prejavujeme nedostatok sebaúcty, sami seba nemáme v úcte, nedôverujeme svojim zdrojom, schopnostiam, vedomostiam. Nedôverujeme tomu, že dokážeme nájsť správny postoj. Ľútosť je agresívna emócia, a preto vyvoláva agresívnu reakciu.

Ľútosťou sa v skutočnosti od človeka vzďaľujeme, oddeľujeme sa od neho, i keď naším zámerom môže byť opak. Je prejavom skrytej, neviditeľnej pýchy. Všetci to veľmi dobre poznáme, ak je nám prejavovaná ľútosť, sme poľutovania hodní, cítime sa nepríjemne, sami so svojím trápením, opustení. Necítime blízkosť, počujeme slová, ktoré nehrejú, idú spoza skla.

Ľútosť vychádza z rozumového úsudku. Poznajúc stav vecí, vyhodnotíme rozumom situáciu ako poľutovaniahodnú. Ľútosť vychádza z hlavy a vstupuje do hlavy. Preto nemôže zahriať.

Súcit je pravým opakom ľútosti.