Čo nemôžem zmeniť, to môžem prijať.

Často za mnou prichádzajú klienti alebo žiaci školy etikoterapie s otázkou, ako zmeniť postoj, ak sú hlboko ponorení v problémovej situácii, ktorá na pohľad nemá riešenie, znepokojuje ich, hnevá, trápia sa ňou. Trápením ani hnevom sa však situácia nezmení. Príčinou toho, že sa hneváme, rastie v nás nespokojnosť, nepokoj, je obmedzená schopnosť prijať život s úctou taký, aký je. Život sám nás vysoko presahuje možnosťami, energiou, inteligenciou. Sme jeho súčasťou.

Ak sa zahľadíte na nočnú oblohu, uvidíte, aký obrovský je vesmír a celý vesmír vytvára život, ktorého sme súčasťou. Voľným okom pritom vidíme iba jeho malú zanedbateľnú časť. Odmietaním životných situácií staviame našu individuálnu osobnú energiu proti zvyšku energie celého vesmíru. Ako dopadne komár, ktorý poletí po autostráde a narazí do protiidúceho kamióna?

Všetci dobre poznáme tie situácie, keď sme akoby mimo prúdu života. Na čo človek siahne, všetko sa zamotáva, komplikuje. Vtedy v človeku rastie napätie. Vnímavejší „sebapozorovatelia“ si určite všimli, že takéto situácie prichádzajú vtedy, keď sme nesynchrónni so životnou energiou, so životom v jeho celistvosti. Inak povedané, keď sme sa oddelili, uzavreli vo svojich predstavách, plánoch, bez ohľadu na vnútorné, ale i vonkajšie námietky. Teda námietky vlastného svedomia alebo ľudí, ktorým sme vstúpili do života.

Nie vždy si uvedomujeme, či vstupom do teritória záujmov iného človeka narúšame jeho integritu, pokoj, alebo ho ohrozujeme v jeho potrebách. Je prirodzené vypýtať si povolenie na vstup do bytu či domu iného človeka. Oveľa menej prirodzené sa nám javí opýtať sa, či obťažujeme, alebo rušíme, alebo inak vstupujeme bez ohlásenia a súhlasu do života iných ľudí. Nie len kritikou, ale aj nevyžiadanými hodnoteniami a radami.