"Ako sa zomiera spirituálne?" zaznela Vladkova otázka na jednej rannej sange v októbri. Bola reakciou na rozprávanie o zamrznutí, o pocite zastavenia a zaseknutia, ktorý prišiel akoby z ničoho nič. Jednoducho tu bol a čo s ním? Odpoveď - spirituálne zomri.
Na spirituálnej úrovni sa zomiera tak, že svoju časť, ktorá je v odpore, pozvem domov do nášho domova. Otestujem, či chce alebo nechce ísť. Ak vzdoruje, ak sa hádže o zem a trucuje, chýba jej láska, teplo, blízkosť. Trpí svojou uzavretosťou: „Nebudem prosiť, nebudem prosiť!“ Vtedy odmietaš seba. Odmietaš niektorú svoju časť. Tvoje vnútorné dieťa sa hádže o zem. Nájdi ho. Telo ti presne povie, kde je. Choď za ním. Vezmi ho na ruky. Objím ho. Rob si s ním hoo ponopono: „Možno som ti ublížil niekedy vedome alebo nevedome. Možno aj viem presne kedy. Viem, čo tomu predchádzalo, čo sa dialo posledné hodiny alebo ešte včera, predvčerom. Možno za poslednú hodinku sa niečo udialo, keď som zistil, že nejaké moje malé dieťa sa hádže o zem.“
S tou odporujúcou časťou, ktorú objavíš v sebe, si urob trojkrokovku. Potom nádych – vďačnosť a vrátiť sa pekne do priestoru matky, do maternice. Potom ešte hlbšie – úplne sa rozpusti vo svetle. Vo výdychu cítiš, že si doma, že opäť cítiš teplo, vrúcne objatie, ktoré uvoľnilo napätie. Potom je čas s nádychom a dôverou sa zrodiť. Nová inkarnácia, rodí sa novšie integrovanejšie ja, ako bolo predchádzajúce. To nové zintegrovalo odmietnutú časť. To je celé. Mágia prijatia. Ako sa cítiš teraz?
Odpoveď: „Ešte potrebujem objatie. Dlho som si ho odmietal.“
Tak sa objím. Aj si poplač pri tom, to je v poriadku. Povedz si sám sebe: „Veľakrát som ti ubližoval. Veľakrát som si ubližoval vedome aj nevedome myšlienkami, slovami aj činmi. Ospravedlňujem sa sám sebe za to. Prosím seba o odpustenie. Odpúšťam si všetko ubližovanie za celé veky. Znovu sa prijímam do svetla. Znovu sa otváram láske. Ďakujem.
Každá moja časť je hodná lásky. Každá moja bunka je hodná lásky. Každá moja subčasť v akomkoľvek priestore, v akejkoľvek vrstve mojej bytosti je hodná lásky. Tak si lásku dávam, tak ju prijímam. Ak sa vidím aj ako tá najposlednejšia bunka v tomto tele, prijímam aj v nej lásku ako dar, ako milosť, ako niečo, čo je to najprirodzenejšie, čím som. Láska je svetlo. Ja som svetlo. Priznávam si hodnotu svetla v temnotách.“
Vysvetlili sme si, že svetlo je skutočné, priestor je skutočný. Temnota je iluzórna, dočasná, nie je skutočná. Nemá moc, ktorú majú svetlo a priestor. Priestor a svetlo sú jedno. Kde je priestor a svetlo, nie je tma. Keď niečo nie je, je to dočasné. Nie skutočné. Veď ma od temnoty do svetla. Temnota je nevedomosť. Svetlo je poznanie, vedomie. Veď ma od nevedomia k vedomiu. Uvedomujem si, že som. Som svetlo. Som priestor, tak som skutočný. Tak žijem. Živorenie nie je skutočné. Je dočasné. Iluzórne. Klamlivé. Aké máš pocity v tele teraz?
Odpoveď: „Krásne. Cítim srdce. Zovretie nikde. Bolo ilúziou, nebolo skutočné. Zmizlo. Pominulo, keď som sa uvedomil. Keď som sa uvedomil v tom, čo naozaj som. Ďakujem.“
Vladimír Červenák, Ranná sanga 14.10.2025
FOTO: Luna - matka nad Arunachalou v Indii ako košík ponúkajúci plody žitia.
