Keď za mnou pribehla moja dvojročná neterka, aby mi ukázala, ako sa jej podarilo nalepiť nálepky na správne miesto, povedala som jej, že je šikovná.
A to isté v rôznych verziách si vypočula od všetkých prítomných. Za nálepky a aj za iné veci. Keď sa prešla prvýkrát na novej kolobežke, keď si obula nové topánky, keď sama spapala celý tanier polievky. Za tú jednu návštevu si toto slovné spojenie vypočula hádam aj tridsaťkrát.
V podobnom duchu sa niesla iná návšteva, kde najmladší člen mal jeden a pol roka. Ten si slovné spojenie Si šikovný tiež vypočul tiež veľakrát.
Zdá sa, že generácia dnešných detičiek si užije oveľa viac pochvál, ako si užili predchádzajúce generácie. Na prvý pohľad to vyzerá ako pozitívny trend vo výchove. Má to však jeden háčik.
Takého pochvaly sú hodnotenie. Síce pozitívne, ale hodnotenie. A hodnotenie sa vždy zapíše do sebahodnoty dieťatka.
Možno si teraz hovoríte, že veď to je dobré, že dieťa uverí tomu, že je šikovné. Ale ak niečo zhodnotíme ako pozitívne, niekde za rohom musí byť aj niečo negatívne. A dieťa to podvedome tuší a bojí sa toho. Celý život sa bude báť toho, aby bolo hodnotené negatívne. Lebo to by znamenalo, že zlyhalo.
V živote ho bude sprevádzať STRACH ZO ZLYHANIA.
Ak dieťa uverí tomu, že je šikovné, nastaví si svoju myseľ FIXNE a už nikdy nebude chcieť byť nešikovné. Bude robiť všetko preto, aby ostalo šikovné. A Byť šikovné rovná sa Ide mi to ľahko, a teda nemusím vynaložiť veľa námahy.
Preto sa dieťa s fixným nastavením mysle bude najskôr veľmi dramaticky prežívať svoje nezdary, potom sa ťažším úlohám bude radšej vyhýbať a postupne sa z neho môže stať majster prokrastinácie. Vždy bude mať naporúdzi niekoho alebo niečo, na koho môže ukázať prstom a kto bude môcť za to, že jemu sa nedarí. Len aby to nebolo na ňom, pretože to by o svoj status šikovného prišiel.
Čo teda môžete urobiť ináč? Tak, aby sa vaše dieťa nemuselo báť zlyhania?
Nahraďte pochvaly OCENENIAMI. Oceňte, čo všetko vaše dieťa vynaložilo pre to, aby niečo dosiahlo.
Potreba ocenenia a uznania je jednou z univerzálnych ľudských potrieb a všetci sa celý život snažíme o jej naplnenie. Ak teda budete svoje deti oceňovať za ich snahu, úsilie a vynaloženú prácu, tak im nielenže túto potrebu naplníte, ale aj v nich vytvoríte RASTOVÉ NASTAVENIE MYSLE a nedáte priestor strachu zo zlyhania.
Dieťa s takýmto nastavením mysle vie, že ak vynaloží nejaké úsilie, tak môže dosiahnuť všetko. A takisto vie, že za to, koľko úsilia vynaloží, je zodpovedné ono. Dieťa s rastovým nastavením mysle vie, že seba i svoje schopnosti môže rozvíjať.
Priznám sa, že slová Si šikovná v rôznych variantách mi idú z úst akosi automaticky. Je to jednoduchšie než sa zamyslieť nad tým, čo vlastne chcem oceniť. Ale keďže z vlastnej skúsenosti viem, ako vyzerá fixné nastavenie mysle – cez môjho syna, ktorému som k mojim pochvalám zabezpečila 12 rokov na škole pre mimoriadne nadané deti, snažím sa dnes naozaj premýšľať nad tým, ako druhých a hlavne deti v našej rodine oceňovať.
Ako to máte vy? Chválite alebo oceňujete?
S láskou a úctou,
Jana Mladá
