Závisť je zdravie poškodzujúca emócia, ktorá dokáže pokaziť vzťahy medzi ľuďmi a v práci ovplyvňuje angažovanosť, motiváciu a potom aj výkonnosť. Možno tak povedať, že závisť na pracovisku predstavuje určitú hrozbu, pretože môže viesť k vzniku mnohých problémov. Závistlivci vo svojej túžbe dosiahnuť a získať to, čo majú ich úspešní kolegovia, neraz doslova otrávia vzťahy na pracovisku a vytvoria nepríjemné prostredie, v ktorom je náročné fungovať bez ujmy na psychickom zdraví.
Prvé náznaky závisti sa objavujú už v detstve. Deti sa medzi sebou porovnávajú a súperia o pozornosť rodičov, kamarátov alebo o novú hračku, neskôr si závidia výzor, oblečenie a prakticky čokoľvek, čo ten druhý má a čo závidiacemu chýba. Potom sa spustí zápas o úspechy školské, spoločenské, či dokonca pracovné. Je to tým, že žijeme v duálnom svete, kedy sme od detstva naučení posudzovať veci ako pekné alebo škaredé, dobré alebo zlé... A tak sa aj v práci kolegovia vzájomne posudzujú a závidia si plat, šéfovu priazeň, lepšie pracovné podmienky, dokonca aj lepší výhľad z okna. Prekážkou v očiach druhého tiež môže byť váš dlhší pracovný stôl, väčší monitor, výkonnejší počítač, kvalitnejší mobil, pohodlnejšie kreslo. „Tŕňom v oku“ sú tiež benefity, úľavy z procesných pravidiel, angažovanosť kolegov, zapojenie do konkrétnych projektov. Kolegovia si často porozprávajú aj svoje súkromné veci a tak sa aj osobný status môže stať predmetom závisti – napríklad slobodný a bezdetný môže závidieť ženatému či vydatej krásny vzťah a dve deti, ten ženatý či vydatá zasa môže závidieť druhému pokoj a dostatok voľného času.
Hlavnou otázkou, ktorá mechanizmus závisti spúšťa je : "Prečo on/ona niečo má a ja nie?".
Závisť sa stala za tie roky akousi spoločenskou normou. Síce málokto sa k nej prizná a skôr máme tendenciu zahladzovať navonok po sebe stopy, keďže sa hanbíme za ňu a teda za seba, a tak robíme všetko preto, aby sme sa neprezradili. Pritom však trpíme a vnútorne sa zožierame.
Často používané slovné spojenia „v dobrom závidím“ alebo „úprimne závidím“ majú za účel vytvárať domnienku, že nejde o negatívny pocit, ale v skutočnosti je to iba lingvistická zásterka ospravedlnenia podstaty závisti. Napriek tomu, že je týmito slovami vyjadrované zmäkčovanie alebo obhajovanie závisti, mnohým sa stáva, že aj tak zaznamenajú pokles vlastnej energie. Keď sa to deje veľmi často, z dlhodobého hľadiska to môže mať negatívny dopad aj na fyzické telo. Ak teraz vyvstane námietka, že je to len fráza, je na mieste skúsiť prehodnotiť, či tieto slová nie sú len spoločenskou konvenciou alebo naučenými vzorcami správania. Ak príde k takému zvedomeniu, nie je nutné sa z toho obviňovať. Stačí túto skutočnosť iba prijať a postupne aplikovať v živote zmenu. Tak ako závisť, aj iné negatívne emócie si vytvárame my sami, otázkou je, nakoľko dovolíme, aby ovládali náš život. Nemusíme ich potláčať, vytesňovať alebo s nimi bojovať. Stačí im prestať venovať pozornosť a uvedomovať si príčinu ich vzniku.
Ako sa teda závisť prejavuje ?
Je to rýchle. Príde blesková myšlienka, kde druhého zhodnotíme, posúdime a v duchu sa s ním porovnáme. Ak si nevšimneme, že je to len myšlienka, rozrastie sa na myšlienkový strom. Zrazu ani nezbadáme a už sme v tom až po uši. Rozvíjame vnútornú diskusiu, kde uvažujeme plní rozhorčenia, prečo sa niekto narodil pod šťastnou hviezdou a my nie. V duchu (a niekedy možno aj nahlas) uvažujeme, čím sme si to zaslúžili, že nech robíme čo robíme, stále nemáme to, čo tí druhí. Súbežne s podobnými myšlienkami zaznamenáme emóciu - závisť. Často má v sebe prvky hnevu a nenávisti, krivdy na nespravodlivosť osudu a taktiež ľútosti (viaže sa na minulosť, ktorou sa v mysli zaoberáme, ale zmeniť ju nevieme). Zrazu cítime bolestný pocit s rôznym stupňom intenzity, keď niekto iný má veci, vlastnosti alebo postavenie, ktoré my nemáme a túžime ich tiež mať, alebo máme toho nedostatok. Keďže najprv sa porovnávame a porovnanie vychádza v náš neprospech, ranená je naša sebaúcta. Je to tým, že závidiaci človek nedôveruje svojim vnútorným zdrojom a potom túto bolesť v dôsledku nenávisti, aby ju ako – tak zvládol, z princípu otočí do agresivity, nasmerovanej na druhého. Niekedy podvedome vnímame, že len keď touto energiou zničíme to, čo má on, budeme si konečne rovní spôsobom „ja nemám, ty nemáš, nie je čo závidieť“. V tomto duchu funguje aj opačná polarita v snahe „dorovnať“ sa alebo až predbehnúť toho druhého, kedy sa dokážeme vybičovať k vyčerpávajúcim výkonom, mnohokrát na úkor psychickej aj fyzickej pohody. Tieto vzorce si mnohí z nás vôbec neuvedomujú.
Emócia závisti, niekedy sprevádzaná aj nepríjemným pocitom v tele prichádza na základe klamlivého vnímania vonkajších skutočností. Na vonkajší svet sa totiž zväčša pozeráme cez optiku filtrov vlastnej osobnosti. Často v prípade veľmi nízkej sebahodnoty cez obraz toho, že druhý niečím disponuje, máme pocit, že tento nám chce ukázať, keďže my práve toto nemáme, že sme v jeho alebo v očiach spoločnosti „menej“. V skutočnosti sa však cítime „menej“ jedine vo vlastných očiach, inak by nám takáto domnienka nezišla na um.
Závisť je v tejto súvislosti možné chápať ako prejav vlastnej bezmocnosti v dôsledku hlbokého neprijatia samého seba, svojich kvalít a výsledkov vlastnej činnosti. Je to tým, že práve v dôsledku potreby doplnenia si čohokoľvek zvonka (vyšší plat, väčšia obľúbenosť v kolektíve, krajšia kancelária....) máme pocit, že budeme konečne „viac“, pretože až potom, ako to dosiahneme, sa budeme cítiť dobre. Tým nevedomky ukazujeme, aká je nízka naša vlastná hodnota, keďže je prítomná potreba neustále si to potvrdzovať zvonka.
Zo závisťou úzko súvisí žiarlivosť, sú to prepojené emócie. Žiarlivosť sa prejavuje podobne ako závisť, resp. žiarlivosť je vlastne zmesou strachu z prehry, zlosti, závisti, zúfalstva a kolísania nálad.
Ak závidíme, v skutočnosti ubližujeme sami sebe. Cítime sa totiž ako obeť, a tak nás bezmocnosť privedie k tichej alebo otvorenej závisti. Závidením však nedosiahneme radosť, šťastie, spokojnosť, ale práve naopak, vytvárame si takto svoju vlastnú nespokojnosť. Je to tým, že naša pozornosť sa neprestajne zameriava na to, čo nám chýba a čo nemáme. Preto ak chceme mať v živote hojnosť, treba prestať závidieť a viac druhým ľuďom priať. Tým pádom sa tu vynára priestor na preskúmanie samých seba, svojich pocitov, čo v skutočnosti cítime, ak vidíme, aké majú úspechy kolegovia, aký má talent náš známy, ako sa darí v novom vzťahu nášmu bývalému a mnohé iné. A potom sa zamyslime, ako by sme mohli veci robiť inak.
Malé lingvistické okienko nad slovom „závidieť“, pretože slovenský jazyk je úžasný a už len zamyslenie nad významom slov nám dáva odpovede na mnohé otázky:
Kým slovo „nená-vidieť“ je jasne čitateľné – význam slova je ne-vidieť, t.j. aby nám niekto ani len náhodou neprišiel na oči, tak slovo „zá-vidieť“ sa skladá z predpony „za“ a slova „vidieť“. Podľa slovníku slovenského jazyka predpona „za“ znamená „usmernenie deja preč“, napr. časté je: zahnať, zaplašiť, zapudiť, zatlačiť alebo tiež „ prekazenie činnosti“ či „prekážanie v činnosti, v pohybe“ napr.: zabrániť, zabrzdiť, zadrhnúť, zadržať, zahatať a pod. Čiže v tomto prípade prekazenie „videnia“ alebo „odklonenie sa od videnia“, čo znamená nevidieť, resp. odkloniť sa z „uhla“ videnia na toho druhého človeka a to z určitého dôvodu. A preto ak zá-vidíme, nechceme ho mať na očiach v tú chvíľu, nechceme vidieť jeho šťastie, jeho úspech, jeho bohatstvo. Od druhého sa svojim konaním, svojím zá-videním vlastne odkláňame preč, vzďaľujeme sa mu a nie sme s ním v spojení.
Keďže „všetko zlé je na niečo dobré“, aj uvedomenie, že niekomu závidíme, môže byť katalyzátorom veľkej osobnej zmeny. Takže – čo môžeme spraviť pre to, aby sme si závisť ukončili a priniesli do života hojnosť a prosperitu?
1. Skúsme sa neporovnávať. Akonáhle sa porovnáme, objaví sa nedokonalosť a myseľ ponúkne obraz našej nedostatočnosti. Je zbytočné sa porovnávať, ak si uvedomíme, že každý z nás je jedinečný.
2. Pokiaľ odmietame skutočnosť, že druhý človek je niečím zaujímavý a chceli by sme to mať tiež, sme v odpore s tým, že to tak nemáme. Je to závisť - toxický vzorec, v dôsledku ktorého negatívnou emóciou ubližujeme sami sebe.
3. Pokým zameriavame pozornosť na to, čo nechceme, nemôžeme sa sústrediť na to, čo chceme.
4. Na to, aby sme mohli zmeniť svoje postoje a realitu, potrebujeme prijať, čo sa nám deje. Pretože situácie a ľudia okolo nás len sú, ale to my ich robíme svojim posudzovaním takými, ako ich vnímame.
5. Prijatie nie je rezignácia, kapitulácia či apatia. Je to aktívny postoj, je to rozhodnutie už nezotrvávať v závisti a vystúpiť z toho. Prijatiu zodpovedá vnútorný hlboký pocit zmierenia so situáciou takou, aká je.
6. Zameranie na prajnosť prináša pokoj a umožňuje, aby do sveta človeka, ktorý je naplnený prajnosťou, vchádzala hojnosť a prosperita.
7. To, čo môžeme ľuďom dať, aj keď zdanlivo nič na rozdávanie nemáme, sme my sami – je to náš úsmev, dobré slovo a naše skutky.
8. Zákon rovnováhy medzi prijímaním a dávaním hovorí, že ak chceme dostávať, jediná cesta je dávať úprimne a zo srdca, potom energia a hojnosť narastá. Naopak, keď človek dáva preto, aby na oplátku dostal niečo späť, vyčerpá sa.
9. Vďačnosť za všetko, čo už máme, čo už sme dostali, nás postupne naplní pocitom dostatku. Pretože bohatý je ten, kto má dosť, nie ten, kto má veľa.
10. Hojnosť nie je len stav našej peňaženky, je to schopnosť byť napojený na vlastný zdroj energie a vedieť tuto energii správne využiť a kultivovať tak pre svoje vlastné dobro, ako aj pre dobro ostatných.
11. Prajnosť môžeme trénovať každý deň napríklad tým, že hneď ráno zaželáme kolegom radosť z práce, úspech a skvelé pracovné výsledky.
12. Za zmienku stojí naučiť sa dopriať aj sebe tak, aby nič v nás, ani mimo nás voči tomu nenamietalo.
13. Od života môžeme dostať všetko, čo sami sme pripravení a ochotní životu dať. A určite aj viac. Záleží to od toho, čo sme schopní sami sebe dovoliť.
Článok bol zverejnený v časopise ZISK Manažment 03/2022.
Zora Vypušťáková, riaditeľka odboru hospodárskych služieb Národnej banky Slovenska, ale tiež autorka blogu PRIESTOR PRE ZMENU, etikoterapeutka, mediátorka, life a biznis koučka
www.priestorprezmenu.sk
foto: Zuzana Minarovičová Photography
