Sidebar

Prirodzené vodcovstvo

Sme bytosti cítiace, takže aj na pracovisku prežívame emócie. Z tých negatívnych treba spomenúť najmä strach, v ktorého dôsledku nám v tele vzniká tlak, napätie a stres. Výsledkom sú konflikty s okolím, ktoré však začínajú v našom vnútri. Tzv. intrapersonálny konflikt vzniká ako reakcia odporu a nesúhlasu na to, čo sa nám deje. V praxi to vyzerá tak, že držíme jazyk za zubami, navonok sa usmievame, ale cítime sa v skutočnosti úplne inak. Takýto neautentický život je veľmi vyčerpávajúci, pretože jedno hovoríme a robíme a druhé si myslíme a cítime. Nie sme teda v integrite s našim myslením, cítením a konaním. Uviesť do súladu tieto tri zložky sa môže zdať priam nemožné.

Keď si vezmeme taký bežný deň – ráno sa zobudíme a večer ideme spať - aspoň niekedy počas dňa sme sami sebou. Ale väčšinou hráme divadelné predstavenie, používame masky, hráme svoje role a takto ideme proti sebe. Aby sme boli spokojní, je potrebné robiť rozhodnutia, v ktorých sme v každom momente pravdiví. Potrebujeme sa naučiť vnímať sami seba, počúvať svoju vnútornú múdrosť a čeliť externým vplyvom, ktoré nás ťahajú proti našej podstate.

Niekedy až triviálne situácie predurčujú, ako sa odvíja náš život. Za niektorých rozhodli rodičia, museli ísť na štúdium, ktoré prinesie peniaze alebo spoločenský status. Ak ho však vyštudovali, stali sa buď neúspešnými alebo pod tlakom okolia aj seba sa síce stali úspešnými, ale činnosť, ktorú vykonávajú, ich nenapĺňa. V určitom momente sa títo ľudia odmietli počúvať a vnímať sami seba. Dali teda radšej na radu niekoho iného.

 

Alebo iný príklad. Niekto nám dá pracovnú ponuku a môžeme v sebe spozorovať vnútorný nesúhlas a nepríjemný pocit v tele. Ale hlava nás presvedčí, že práve takýto spoločenský status a z toho plynúci zárobok, či benefity potrebujeme. Neuvedomujeme si, že často tak konáme pod strachom z nedostatku, pestujeme podmienené, obchodné vzťahy a takto vlastne predávame sami seba. Potom sme v takomto zamestnaní celé roky, prípadne opakovane meníme vonkajšie prostredie, no v skutočnosti sa cyklíme a vnútorne trpíme. Postupne sa takto odkláňame od samého seba v dôsledku podmieneného postoja našich rodičov a iných autorít, alebo v dôsledku vnútorného manipulátora, ktorým je naše ego. Odkláňame sa od našich inštinktov, ktoré nám prirodzene ukazujú, kde je v tomto živote naša skutočná misia.

Ľudia zvyknú pri okrúhlom jubileu bilancovať a pýtajú sa, čo sa to stalo s ich životmi, s ich predstavami a snami, ako budú tráviť svoj život, ktorého práca je súčasťou. Na pozadí prevláda nespokojnosť, strach, bezmocnosť, že sa nevedia pohnúť ďalej. Mnohí z nich cítia akýmsi inštinktom, že nie sú správne tam, kde by mali byť. Ale napriek tomu zostanú zaseknutí a nehybní. Ocitnú sa v takýchto situáciách často pre to, že nevedia ako byť autentickými, teda vernými sebe.

Čo je teda príčinou, že ľudia niekde uviaznu, nedokážu sa pohnúť ďalej a nedokážu žiť vlastné životy? Príčina je v postoji k sebe samému, že nie sme dokonalí a mali by sme byť iní, ako sme. Tak veľmi sa snažíme byť takými, akými nás chcú mať iní, tak veľmi im chceme vyhovieť a dostať od nich uznanie, až strácame sami seba a prestávame byť sebou. Najprv však potrebujeme uznať seba samého, že sme v poriadku takí, akí sme a súčasne uznáme aj to, že v očiach druhých môžeme byť pokojne aj nedokonalí. Pretože až potom, ako prijmeme to, s čím sme doposiaľ bojovali a boli sme v odpore, sa môžeme uvoľniť, odviazať a stať sa lepšou verziou seba samých. Je to tým, že čím sme naplnení vo vnútri, to nám potom svet zrkadlí. Ak cítime vo vnútri prázdnotu a pocit nedostatku, nemôžeme zvonku dostať uznanie. Pokiaľ dáme bokom pocity zlyhania, pochybnosti a vzorec trestania seba samého, potom prichádza vo vnútornom priestore pocit úcty a prirodzene čo dávame, to dostávame automaticky zvonka - sú to jednoduché zákonitosti života.

Často sme nevhodne motivovaní tlakom, aby sme boli lepšími, stále sa porovnávame s druhými a sme ponorení v minulosti. To je to bilancovanie, kde si kladieme otázky: Ako sa cítim po rokoch odpracovaných v tejto práci? Žijem s pocitom naplnenia? Vnímam, že som prešiel kus cesty? Alebo cítim, že mi zvoní zvonček, pretože som najlepšie roky premrhal? Mám pri každom bilancovaní silnú nespokojnosť, že mi niečo uniklo? Cítim ľútosť za tým, čo som urobil alebo čo som neurobil? Som v tomto dôsledku bezmocný a cítim frustráciu z premárneného života?

Nech sa ľudia ocitnú v akýchkoľvek životných okolnostiach, má to svoju kauzalitu a prirodzene príde aj otázka, či sme autentickí. Nevyhnutnou podmienkou byť v stave autenticity je pochopenie, že akúkoľvek zmenu môžeme vykonať iba zvnútra, pretože nemôžeme zmeniť druhých, iba seba. Pochopenie, čo je integrita a zodpovednosť je zásadné, až potom prichádza autenticita, ktorá nám dáva možnosť obohacovať svoj životný priestor, resp. obohacovať tento svet o seba a takto sa dávať svetu.

Dovoliť si byť autentickým je jednou z kľúčových tém života. Autenticita súvisí s integritou, zodpovednosťou a obohacovaním seba samého a tým aj iných. Ak tieto štyri esencie žijeme vo vzájomnom prepojení, žijeme s pocitom naplnenia a v každom okamihu máme zážitok jedinečnosti, pretože tým, čo žijeme, tvoríme niečo úžasné. Sme scenáristom, režisérom aj hlavnou postavou vo svojom príbehu a výsledkom je originálne životné dielo.

Všetci sme tvorcovia svojho života. Len sme zabudli, že máme tvorivú silu rozhodovať o tom, aký život budeme žiť. Ocitli sme sa často v roli obete, ľutujeme sa a obviňujeme druhých z našej situácie, často nevieme z tej role vystúpiť. Keď jedného dňa precitneme a rozhodneme sa vziať život do vlastných rúk, je to moment aha-efektu, pretože pochopíme, že sme schopní tvorivej sily. Nové podoby svojho budúceho života sú prítomné niekedy iba na sekundu a zachytiť ten prítomný okamih je veľmi vzácne. Ak ho raz zachytíme, prídeme k uvedomeniu, že máme aj iné možnosti ako doposiaľ. Život je nepretržitým tokom okamihov, ktoré sa dejú tu a teraz. Byť prítomný vedome a všetkými zmyslami, teda na všetkých úrovniach vnímať svoje bytie - uvedomovanie nie len na fyzickom tele a premýšľať o sebe, ale na emočnej úrovni to preciťovať a na energetickej úrovni vnímať, potom môžeme zažívať priam zázrak tvorenia. Mnohí ľudia totiž vnímajú, že niečo ich presahuje, že nie sú iba fyzické telo a rozum, ale je tu aj ich vedomie, ktoré je širšie a hlbšie ako myseľ. V priestore svojho vedomia môžeme vnímať aj myšlienky, aj emócie, ktoré rozpoznávame ako niečo prechodné, ale vedomie ako pozorovateľ nezaťažený emóciami a myšlienkami, ostáva konštantne prítomné.

Zodpovednosť je postoj, ktorý vyjadruje schopnosť niesť dôsledky svojich rozhodnutí, ale obsahuje aj kompetenciu sa rozhodovať a byť tým, ktorý určuje ďalšie smerovanie svojho života. Ide teda nielen o povinnosť niesť následky svojich životných rozhodnutí, ale ide aj o právo žiť život podľa seba. Ak sa niektorí bránia prijatiu zodpovednosti a majú predstavu, že prevzatím zodpovednosti je ich život ešte ťažší, ako bol predtým, prípadne ak presúvajú zodpovednosť na iného a teda príčinu svojej situácie vidia mimo seba, chcú iba v tichosti a bezpečne prežiť búrku. No v skutočnosti ešte nedospeli k uvedomeniu, že nikto iný ako my sami nerozhoduje o našich myšlienkach, postojoch, o tom, ako sa cítime a čo prežívame. Takže čím viac zodpovednosti máme, tým skôr nachádzame príčinu u seba a uvedomujeme si zodpovednosť za situácie, ktoré sa nám v živote dejú.

Niektorí ale potrebujú náročnú životnú skúsenosť, aby padli na svoje pomyslené osobné dno. Je to pre nich katalyzátorom, ktorý môže spôsobiť zmenu. Progres však môže nastať iba tam, kde sme ochotní príčinu všetkého, čo zažívame, hľadať v sebe. Príčina nie je vina, je to pátranie po kauzalite, ktorá sa nám deje. Hľadáme dôvody, bariéry a bloky, ktoré nám bránia byť sami sebou. Pozrieme sa do svojho vnútra, urobíme si vnútornú rekapituláciu. Ak sa pozornosť obracia k sebe, aj keď nájdeme strach, v dôsledku jeho rozpoznania sa uvoľníme a tým prichádza nový priestor zodpovednosti a s ňou rastie aj naša sloboda. Sloboda konať a rozhodovať sa podľa seba, je základnou esenciou autenticity. Sloboda spočíva vo vyslobodení sa z našej doterajšej bezmocnosti, v dôsledku čoho sme sa cyklili a opakovane prežívali negatívne emócie a pocit nenaplnenia.

Ak sa obávame prevziať zodpovednosť, môžeme sa opýtať úprimne sami seba:

Čo je to, čoho sa obávam ?

Aký strach mám a z čoho vlastne ?

Čo stratím, ak urobím v živote túto zmenu ?

Aké možnosti sa mi otvárajú ?

Akú mieru bolesti musí človek zažiť, aby povedal dosť ?

V čom je tá kauzalita, ktorá sa mi deje ?

Podľa akých kritérií som si vybral firmu, kde pracujem, alebo činnosť, ktorej sa venujem ?

Produkuje niečo zmysluplné alebo skôr nie ?

Odpovede bývajú často prekvapujúce.

Integrita ako celistvosť znamená súlad medzi myslením, cítením a konaním. Uviesť tieto tri zložky do harmónie nie je vždy jednoduché. Čo teda môžeme urobiť pre seba ?

1.Vnímať, že niečo s nami nie je v poriadku - napr. prežívame vnútornú nespokojnosť, stratu energie a kreativity a byť si vedomý pocitov, myšlienok, telesných vnemov, lebo telo nás nikdy neklame.

2. Začať konečne počúvať sám seba, pretože náš čas tu v tomto tele je obmedzený a preto je dôležité prijať rozhodnutie nežiť život niekoho iného, ale svoj vlastný život.

3. Poznať sám seba znamená poznať svoj vnútorný hlas, ktorý ku nám prehovára. Odlíšiť myseľ a svoje sebaklamy, sebamanipuláciu, sebavydieranie, sebapopieranie a na druhej strane vnímať svoju intuíciu, svoju vnútornú múdrosť a prirodzené inštinkty.

4. Patriť sám sebe znamená žiť podľa vlastnej pravdy. Niekedy už rozpoznávame, aká je naša pravda, ale máme strach zo zmeny, prípadne z toho, že budeme inými odmietnutí. A tak sa radšej pripojíme k názoru iných, že cesta, ktorú nám vybrali, je pre nás tá správna.

Autenticita tiež predstavuje možnosť svoj život meniť, čo je celoživotná cesta. Pozor však na príliš veľkú snahu o väčšiu autenticitu, za ktorou sa skrýva úsilie, tlak, nespokojnosť s tým, čo práve v našich životoch je. Autenticita nie je naša kvalifikácia, ani ďalšia zručnosť zo zoznamu „soft skills“. Je vlastne rozhodnutím, ktoré robíme každým okamihom – plne v prítomnosti. Ak postupne dokážeme do našich životov zavádzať stále viac pravdivosti, prestávame byť otrokmi v „Matrixe“, v našom iluzórnom svete, kde sme uväznení rovnako ako keď ľudia v rovnomennom filme ležali zavretí v umelých liahňach a napriek tomu ponorení v negatívnych emóciách prežívali svoju virtuálnu realitu. Tou ilúziou je naša myseľ, ktorá nám diktuje, akí by sme mali byť, iba potom budeme úspešní, šťastní a spokojní. Je to myseľ ako nástroj ega, ktorá nás permanentne vytrháva z prítomného okamihu a neustále podmieňuje.

Vstať ráno s radosťou a večer ísť spať s radosťou je zmysluplne prežitý deň. Byť autentickým je proces, pri ktorom permanentne prechádzame vlastnou sebaaktualizáciou, kde hľadáme ďalšie výzvy, poučenie, príležitosti a sebamotiváciu skutočnými hodnotami ako pravda, dobro, krása, čistota a jednoduchosť. Ak sa sebarealizácia stane prirodzeným stavom nášho bytia, autenticita je potom súborom myšlienok, pocitov a konania človeka, ktorého potreby sú naplnené. Keď žijeme autentický život, vieme, že to, čo robíme, nám dáva zmysel a máme dobrý pocit, pretože sa prejavujeme cez naše pravé JA, sme teda verní sami sebe. To, čo robíme, vnímame ako správne a súčasne cítime, že sa pri tom učíme cez odvahu plniť svoj sen. S odvahou byť skutočne sami sebou sa cítime plní vzrušenia, nadšenia, radosti, rastie nám energia a čo je dôležité, nachádzame v živote zmysel.

Potláčanie negatívnych emócií a pocitov máva tragické dôsledky. Potreba učiť sa súcitu, rešpektu, cítiť, čo cíti druhý a mať rešpekt k cíteniu druhých, je to, čo si môžeme vzájomne odovzdať. Budúcnosť je v príprave detí a mladých ľudí k slobodnému prejaveniu našich talentov, s ktorými sme prišli na tento svet. Je iba na nás, či pustíme strach a naberieme odvahu byť autentickými. Žiť svoje životy slobodne znamená zbaviť sa zajatia našej mysle, ktorá nám diktuje, čo si o nás budú myslieť iní, ktorá vynáša úsudky o sebe samom, čím značne trpíme, pretože očakávame ich hodnotenie.

Sme výrazne ovplyvnení našimi rodičmi a ďalšími predkami. Keď si uvedomíme, čo všetko podstúpili generácie našich predkov, pričom aj oni robili najlepšie, ako vedeli, môžeme zmeniť uhol pohľadu. Cez úctu k nim a vďačnosť za všetko, čo všetko vybudovali, aby sme sa mali lepšie, vzniká uvedomenie, že si každý z nás nesie záväzok naplniť svoju misiu, aby svet bol pre život lepším miestom. Ak sa naučíme počúvať svoje vnútro už teraz, staneme sa lepšou verziou seba samého, čím sa otvorí cesta pre budúcu generáciu.

K prosperite a hojnosti môžeme dospieť len keď robíme zmysluplné veci. Vďaka autenticite sa odkrýva skutočný potenciál, ktorý nám otvára dvere byť úspešným zamestnancom, manažérom, podnikateľom alebo kýmkoľvek. Tým, že rozvinutím tohto potenciálu sa stávame  lídrom nielen pre iných, ale v prvom rade pre seba samého. Je to tým, že si konečne, možno prvýkrát v živote, dovolíme byť pravdivými. Na to si však najprv potrebujeme dať vnútorný súhlas. Pretože vždy máme iba to, čo si dovolíme.

Zora Vypušťáková, riaditeľka odboru hospodárskych služieb Národnej banky Slovenska, ale tiež autorka blogu PRIESTOR PRE ZMENU, etikoterapeutka, mediátorka, life a biznis koučka