Predstavte si, aký by bol svet krásny, keby sa všetky deti naučili pokore, cnosti, láskavosti, súcitu, šľachetnosti, trpezlivosti a rešpektu. Často sme však svedkami toho, že už aj medzi deťmi prevláda pýcha, nadradenosť, znevažovanie iných a výsmech. Prečo je to tak?

Výchova v dnešnom svete je zameraná hlavne na výkon, súťaživosť, neustále bodovanie, hodnotenie, porovnávanie výkonov. Dieťa sa pri vstupe do školy stretáva s kritériami  hodnotenia, výberu či vyradenia. Pre toho, kto má ešte len šesť rokov, je to tvrdá skutočnosť. Súťaživosť nepatrí medzi prirodzené ľudské potreby a jej pretlak v životoch detí môže mať viac negatív ako pozitív. Súťaž je čosi, čo nie je človeku prirodzené. V prírode žiadnu súťaž nenájdeme. Ľudia si ju umelo vytvorili. Pri tejto aktivite sa dieťa dostáva do fázy ohrozenia.

Ak sa mozog nachádza v zóne ohrozenia, zablokuje sa a nie je schopný učenia. Deti sa súťažami učia, že najdôležitejší je výkon a nie to, akí ľudia v skutočnosti sú. Pri súťažiach existujú ešte aj ďalšie riziká. Môžu vzniknúť  návyky na vonkajšiu motiváciu, odvodzovanie vlastnej hodnoty od výkonu, vnímanie iných ako súperov, ohrozenie morálneho vývinu, zvyšovanie agresivity, blokovanie rozvoja zručnosti pre spoluprácu. Aj v prípade, že ide o tímovú súťaž, nemá pozitívne dôsledky, lebo v tomto prípade sa deti učia spolupracovať proti niekomu a nie pre niečo.

Čo spôsobujú nevhodne nastavené odmeny?

Aj odmeny, ktoré súvisia so súťaživosťou, môžu narobiť niekedy viac zla ako dobra. V jednej zo škôl psychológovia robili výskum, v rámci ktorého sa deti mali hrať rôzne matematické hry. Deti hry veľmi zaujímali, hrali sa aj pred vyučovaním, cez prestávky a často aj po vyučovaní. Neskôr si psychológovia všimli, že v jednej triede sa deti prestali spontánne hrať a hrali sa len na vyučovaní, keď to prikázala učiteľka. Zisťovali, čo sa stalo. V triede, kde sa deti prestali spontánne hrať, ich učiteľka začala za výsledky odmeňovať. V tejto triede klesol záujem o hry. Deti si totiž začali uvedomovať, že asi nie je normálne hrať sa len tak cez prestávku, keď pani učiteľka žiadnu odmenu nedáva. Tento príklad je názornou ukážkou, ako funguje vnútorná a vonkajšia motivácia. Vnútorná motivácia je taká, pri ktorej robíme veci preto, lebo nás bavia alebo sú pre nás zmysluplné. Vonkajšia motivácia funguje na báze trestu a odmeny. Teda, urobíme niečo vtedy, keď nám hrozí trest alebo dostaneme odmenu. Deti hrali hru zo začiatku na základe vnútornej motivácie. Jednoducho, zaujala ich. Tým, že učiteľka začala deti pri hre odmeňovať, zmenila ich vnútornú motiváciu na vonkajšiu.

Prváci sa vždy tešia na to, že sa budú učiť. Učiteľky v dobrej viere a s túžbou deťom urobiť radosť hneď od druhého septembrového  týždňa im  začnú rozdávať včeličky, hviezdičky, dávať rôzne pečiatky, ale aj prasiatka, čierne body a neskôr jednotky i horšie známky. Čo si z tohto odnášajú deti? No, deti si začnú myslieť, že učenie nie je nič moc, keď nikto od nich neočakáva, že sa budú učiť len tak samy pre seba. Známa psychologička Jana Nováčková v súvislosti s týmto upozorňuje: „V septembri trvá približne šesť týždňov, kým sa u prvákov z vnútornej motivácie učiť sa, stane vonkajšia motivácia – zberateľstvo známok. Z detí sa veľmi rýchlo stanú filatelisti. Veľmi odolné typy vydržia do Vianoc.“

Ako funguje ľudský mozog pri učení?

Príroda nám dala dva mechanizmy na prežitie. Jedným z nich je stresová reakcia, ktorá nastupuje, keď sa cítime ohrození. Stresové reakcie nesú so sebou negatívne emócie – strach, zlosť, napätie a ďalšie. Druhý mechanizmus vhodný na prežitie je učenie. Pôvodne príroda spojila učenie u cicavcov s príjemnými reakciami. Keď sa pozrieme na mláďatá v prírode, tak pri učení prežívajú pozitívne reakcie. Stačí sa pozrieť na malé medvieďatá, mačiatka alebo malé psíky. Len človek je špecifický tým, že dokázal prepojiť učenie so stresom. A týka sa to hlavne učenia v škole. Niekedy je to až také vyhrotené, že keď ľudský mozog zistí, že niečo je učenie, spustí sa automaticky stresová reakcia, ktorá učeniu zabráni.

Učitelia a rodičia túto traumu deťom nespôsobujú zámerne. Je to skôr preto, lebo presne nevedia, ako funguje ľudský mozog. Detský mozog je ako dom vo výstavbe. Dolné poschodie pozostáva z mozgového kmeňa a limbickej oblasti, ktoré dohromady tvoria dolnú časť mozgu, ktorú často nazývame „plazí mozog“. Dolný mozog riadi najzákladnejšie nervové a duševné pochody, silné emócie, pudy, dýchanie, trávenie, reguláciu spánkových cyklov a stav bdelosti. Práve dolný mozog spôsobuje, že batoľa po niekom hodí hračku alebo ho uhryzne, keď sa nedeje podľa jeho predstáv. Táto časť mozgu funguje od narodenia.

Emočný mozog je vlastne náš limbický systém. Práve limbický systém sa spája so vznikom emócií. Tento mozog človeka často brzdí v nových aktivitách, chce nás chrániť pred emočnými sklamaniami a bolesťami. Má rád všetky veci na starom známom mieste. Často v nás vyvoláva strach z neznámeho a nového.

Horná časť mozgu, v ktorej prebieha vyspelejšie a zložitejšie myslenie, je u novorodencov nevyvinutá a začína rásť neskôr. Horný mozog tvorí mozgová kôra (kortex). Vďaka kortexu sa vyvíjajú mnohé racionálne, emočné a vzťahové schopnosti, ktoré nám pomáhajú prežívať vyvážený a zmysluplný život. Sú to napríklad:

  • zdravé rozhodovanie a plánovanie,
  • regulácia emócií a tela,
  • pružnosť a prispôsobivosť,
  • empatia,
  • morálka.

Neokortex alebo šedá mozgová kôra nám teda dáva schopnosť premýšľať, filozofovať, schopnosť empatie a emócií vyššej frekvencie, ako je láska, dôvera, vďačnosť. Vďaka tejto časti v mozgu ideme za svojimi cieľmi a ak nám na niečom veľmi záleží, ľahko prekonávame aj strach. Zvýšenie podielu objemu mozgovej kôry v mozgu, hlavne v oblasti čelných lalokov a prefrontálneho kortexu, nám umožnilo osvojiť si jazyk, plánovať, uvažovať abstraktne a tiež spracovávať emócie „racionálnym spôsobom.“

Tak ako mali strach naši predkovia, tak ho máme aj my dnes. Len je to podoba strachu v iných situáciách, no koreň má rovnaký. A škola je tiež miestom, kde je strachu a ohrozenia viac než dosť.  Podstata spočíva v tom, že ak prežívame strach a cítime sa ohrození, do činnosti sa dostáva „plazí mozog“ a tá časť mozgu, kde prebieha analýza, syntéza, kreativita, teda tá časť, kde prebieha učenie a premýšľanie (kortex), sa dostáva až na druhé miesto. A keď sa bojíme, nemôžeme sa učiť.

Ak je všetko prísne zamerané len na výkon, deti sa často cítia nepochopené, deprimované a vystresované. Keď sa s takýmto prístupom stretávajú denne, v dospelosti im pripadá úplne samozrejmé, že základom života je len naháňanie sa za kariérou a peniazmi, a to často aj agresívnym spôsobom. Dnes už mnoho psychológov hovorí o tom, že len takéto nazeranie na život neprináša šťastie. V živote je potrebná určitá vyváženosť, aby bol človek šťastný, spokojný a naplnený radosťou. A tak už odmalička by mala byť výchova dieťaťa zameraná nielen na výkon, vedomosti, zručnosti, ale aj na rozvíjanie ohľaduplnosti k iným,  láskavosť, empatiu a spoluprácu.

S láskou Jarka

O výchove k láskavosti, k empatii a spolupráci si povieme v ďalšom článku.

Zdroje:

Jana Nováčková: Rešpektovať a  byť rešpektovaný

Jiří Vokáč Čmolík: Trhák aneb 21 kapitol o vašem mozku