Jeseň otvára svoju náruč hojnosti. Cítiť ju vo vzduchu, na zemi, na stromoch, v záhradách... Kdekoľvek pozrieš, všetko zreje do úplnosti, do svojho naplnenia. Dovolíš si aj ty žiť naplnený život? Dovolíš si aj ty naplniť sa hojnosťou tu a teraz? Čo počujem? ... že máš nedostatok, že ti niečo chýba, že nevieš sa tešiť, lebo miliónkrát keby...? Pozývam ťa do našich úvah s etikoterapeutom Vladimírom Červenákom. Nájdeš v nich aj smútok, ale aj cestu z neho von. Nájdeš aj sebaspochybňovanie, ale aj cestu do vlastnej sily. Nájdeš v nich aj nekonečné možnosti, ktoré nám dal boh, a máš možnosť pochopiť, že kam zameriaš svoju pozornosť, to ti život prináša. Keď do utrpenia, utrpenie sa zväčšuje, keď do hojnosti, pokoja, spokojnosti, šťastia, vtedy rastieš do celistvosti. A duša do celistvosti dýcha. 

Počúvaš občas vetičky, napríklad: Čo je s tebou? Čo sa stalo? Si taký nemastný – neslaný... Čo sa s tebou deje? To nie si ty... Si chorý? Dvadsaťtri hodín si usmievavá bytosť, na hodinu sa stiahneš do seba a podobné vety sa vyroja. Prečo? ... lebo v podobnej situácii, keď je tou stíchnutou, málo hovoriacou bytosťou tvoj blízky, reaguješ rovnako. Zrkadlíte sa navzájom. Ty si ako on, on je ako ty. Viac o tom, čo je za tichom v tebe i za otázkami od tvojich blízkych, opíšeme v úvahách Vladimíra Červenáka i v konkrétnych príbehoch s jeho vhľadmi. Hlavnou postavou dnešného rozprávania je ticho, ktorému srdcia rozumejú.

Podpora živému

Predstavte si, aký obrovský strach máme v sebe byť sami so sebou. Byť v tichu sami v sebe. Akonáhle je niekto sám so sebou stíchnutý, hneď sa vyroja celé roje záchranárov, ktorí majú tendenciu zachraňovať. V pozadí „záchrany“ je strach, že padáš. Keďže „záchranári“ majú v sebe strach padnúť k sebe samému, tak aj iných chcú zachraňovať. Držať sa silou mocou nad vodou. Prežiť. Ponoriť sa do vody a zomrieť je hrozné, ak veríme v smrť. Ty, ak si už spoznal, že smrť je ilúzia, ponoríš sa a si sám so sebou. Zažívaš nekonečný mier. Šanti, šanti, šanti. Pokoj, pokoj, pokoj. Mier, mier, mier.

Mám obdobie silného odkrývania jednotlivých vrstiev v mojom rode, a tak sme s Vladimírom Červenákom rozvinuli hovory o tom, ako vnímať žitie z ďalších fraktálov, kde je snívanie a kde žitie, ako byť naplnená sama v sebe bez strachu a pritom mať pocit úplnosti, nie pocity – niečo mi chýba. Ako toto vnímame, rozvíjame v nasledujúcom texte, v ktorom sme si dopriali dlhšie monológy. Ďakujem, Vladimír, za dôveru, za priestor, za dar etikoterapeutickej zručnosti vedieť sa uvoľniť a vidieť súvislosti, za posvietenie do iniciačných tém. Viem, že práve vďaka uvoľneniu sa zrodili aj nasledujúce vety. Veď čítajte a keby ste mali otázky, píšte.

Bolo skoré ráno, zobudila som sa s myšlienkami na starkú. Vzala som psíka na vôdzku a v radostnom pocite z chvíľ detstva  som vybehla k riečke, na lúky. Všetko mi pripomínalo starkú a príbehy, ktoré sme spolu žili. Mala som, mám nádherný pocit celistvosti v sebe. Žiaden smútok, žiadna ľútosť, že čas sa už udial. A vďačnosť za dary, ktoré som dostala z rodu. Úplná radosť.

Rozprávanie dnes bude  o dvoch knihách života. O striebornej a zlatej. Vieš o tom, že aj ty každý deň aspoň do jednej z nich niečo zapisuješ? Kedy však otváraš striebornú, kedy zlatú? Nech sa páči, otvárame knihy života. Ak sa budeš chcieť na niečo opýtať aj ty, prosím, napíš cez formulár na tejto stránke vpravo dole - Máte otázku? 

Podpovalové modlitby

Obraciaš sa v modlitbách na svojich, často už zomretých, predkov, aby ťa v niečom podržali, pred niečím ochránili, v niečom podporili? Očakávaš od nich niečo? Napríklad, že zmenia tvoj osud? Tvoje očakávania hovoria o tom, že sa nespoliehaš na seba a svoje zdroje, ale odovzdávaš riešenie na predkov. Od nich čakáš odpovede. Tvoje modlitby nejdú do nebies. Idú len po povalu. Si žobrák. Prosíš.