Na fb v skupine Astrologické meme som objavila charakteristiku dvanásti znamení cez tienisté stránky. Keď som pozrela na svoje znamenie, povedala som si - taká ja nie som. Hneď mi však ťuklo - dievča, počkaj, to bude tvoj tieň a na prvý pohľad ho možno ani nevidíš. Presne tak, uvidela som ho o chvíľu.

Takže nech sa páči, hra aj pre tvoje znamenie: obrázok je dosť veľký, aby si mohol, mohla naň meditovať a objaviť, prijať a pochopiť svoj vlastný tieň:

Vieš si predstaviť, že stojíš v prístave a rozhoduješ sa nastúpiť na loď? Máš dve možnosti. Titanic alebo Noemova archa. Luxus, šampanské, hudba, vôňa dobrého jedla a v podpalubí aj stiesnené podmienky, ale obrovský, majestátny Titanic. Na druhej strane možno tiež stiesnené podmienky v priestore ponúkajúcom teplý bok zvierat, vôňa sena, slamy, výkalov, rôzne zvuky, ale záchranná Noemova archa. Čo si vyberieš vzhľadom na dôsledky, o ktorých už vieš? Čo si vyberáš v súčasnom živote vzhľadom na dôsledky, ktoré možno len tušíš, ale čo keby ten Titanic predsa len doplával do prístavu? Vieš sa v prípade nesprávneho rozhodnutia teleportovať z jednej lode na druhú a akceptovať dané podmienky? Titanic i Noemova archa budú „plávať“ aj naším rozprávaním o pravde, tak ticho počúvaj rozozvučané struny v sebe pri čítaní či po ňom:

Otázku som položila v jednom rozhovore Vladkovi Červenákovi. Nech sa páči jeho odpoveď: 

Vyberáme si svojich rodičov podľa toho, ako s nimi ako deti môžeme, povedzme, manipulovať? Vieme si ako duše naplánovať svoj život?

-Nepochybne. Otázkou však je, na základe čoho si ho plánujeme taký, aký si ho naplánujeme, vyberáme. Čo, kde a ako si pripravíme pôdu na to, aby sme si naplánovali práve to a tak, ako si plánujeme?

Otázky sú teda dve. Plánujeme si svoj život, predtým ako sa narodíme? Druhá otázka: môžeme si ho v čase, keď už ho plánujeme, naplánovať aj inak, ako ho naplánujeme? Moje odpovede na tieto dve otázky sú. Na prvú - áno, na druhú - nie.

Príklad: človek, keď zomiera, uvoľní sa z tela. Ide o generálne uvoľnenie. Akákoľvek nespracovaná emócia v čase zomierania, napríklad pocit viny, zaplaví vedomie zomierajúceho. Zo všetkých malých pocitov viny sa stane jeden globálny pocit zlyhania a viny. Ten pocit úplne zaplaví vedomie zomierajúceho človeka. Ak si nestihla odpustiť predtým, ako zomrieš, nedostala si rozhrešenie, neprecítila, že všetko je ti odpustené, neodpustila si sebe, odchádzaš s pocitom viny, odsúdenia na druhý breh. Do astrálneho priestoru, kde už nemáš fyzické telo. Pocit viny potom určuje tvoju budúcu karmu aj zrodenie.

Karma je reťazec príčin a dôsledkov. Pre pocit viny duša nemôže vystúpiť do Svetla a rozpustiť sa v ňom, ostane v astrále. Zrodiť opätovne sa môže, až keď nájde frekvenčne zhodnú rodinu, stvoriteľov nového tela. Bude to taká rodina a telo, kde pocit viny v dieťati bude vyvolávaný už od narodenia. Napríklad otázkami: prečo si prišlo teraz, prečo si dievča, prečo si prišlo na svet takto? Výčitky už počas tehotenstva budú vyťahovať pocit viny duše do nového tela, aby mohli byť zažité. Tvoj pocit viny pôjde v tomto novom očistci s tebou. Všetko to, čo si neukončila z priestoru spojenia, všetky neukončenia z priestoru odporu idú s tebou do ďalšieho zrodenia a do šiestich rokov veku dieťaťa sa prejavia, zapíšu sa do limbického systému.

Na vine nie sú rodičia ani predkovia. Všetko sme si priniesli so sebou. Je to náš strach z opustenia, náš strach z odmietnutia, náš strach zo zlyhania, náš strach z nedostatku aj z bezmocnosti a smrti. Príčina všetkého, čo žijeme, je v nás. Preto môžeme s láskou všetkým odpustiť. V novom tele sa to zapíše ako skúsenosť, a potom celý život telo vie, aké je to cítiť strachy a pocit viny.

Často s etikoterapeutom Vladimírom Červenákom hovoríme, že kľúčovými vzťahmi pre náš život sú vzťahy s rodičmi, ktorí predstavujú prvé korienky v rode. Nie vždy však vieme naše vzťahy s rodičmi pravdivo vidieť. Tak si teda na vzťahy dieťa – rodič, rodič - dieťa  trochu inak posvietime, ale pozrieme sa aj na silu zámeru. Prosím, začítajte sa do príbehov a nechajte sa inšpirovať:   

Diana: Celý svoj život som si myslela, že moje najväčšie zranenia v detstve prichádzajú od matky. Vedela som, keď otehotnela, že ma odmietala. Keď prijala tehotenstvo a narodila som sa, povedala – kiežby som bola chlapcom. Keď som si však v dospelosti uvedomila, že som bola takto v detstve odmietaná, vedome som si upravovala vzťah s matkou.  Stále som bola v tom, že ona má moje najväčšie zranenie na svedomí. Čuduj sa svete, nebolo to tak.

Raz som si v stíšení znovu položila otázku, kto ma najviac v živote zranil. Prišla odpoveď – otec. Ja prekvapená, veď otec mi celý život nič neurobil. Kedy teda? Vraj vo ôsmich mesiacoch. Ohhh, čo som také mohla urobiť, že ma následne zranil? Neprišla som na to doteraz a myslím, že to ani v tejto chvíli nie je podstatné.

Opýtala som sa teda, aké stopy zranenie od otca mi v súčasnom reálnom živote spôsobilo. Odpoveď - stále dookola musím klásť tie isté otázky a neviem ukončovať veci. Sedí to nenormálne!