O strachu, ktorý bráni rodičom nastavovať u detí hranice bez znižovania ich sebahodnoty.

Keď v stredoveku dochádzalo k posunutiu hranice, boli k novému hraničnému kameňu zvolaní všetci ľudia z obce a deti tam dostali výprask. Prečo? Vraj aby si vďaka bolesti, ktorú prežili, pamätali, kde presne sa hranica nachádza.

Zdá sa, že nejako podobne to máme dodnes s nastavovaním hraníc u detí. Hoci už bez výprasku, ale stále cez bolesť, svoje deti manipulujeme a znižujeme ich sebahodnotu, aby sme ich vtesnali do nami vytvorených hraníc.

Hranice sú v poriadku, deti ich potrebujú. Ak sú nastavené jasne, s istotou a láskou, dávajú deťom pocit istoty a bezpečia, učia ich sebaovládaniu, empatii a sebadôvere.

Vieme ich však takto nastavovať?

Ani veľmi nie. Sme totiž ovládaní STRACHOM. Najčastejšie STRACHOM z ODMIETNUTIA.

Väčšinou sme si zažili nastavovanie hraníc iba z pozície autority, bez rešpektu a vieme, že sme za to našich rodičov zrovna nemilovali. Považovali sme ich za zlých a odmietali sme ich.

Preto, zo strachu z odmietnutia, sa väčšina z nás rozhodne ísť opačnou cestou. Opačnou v zmysle Nechcem byť autoritársky rodič. Keďže pri takomto zápornom zámere nie je jasné, akým rodičom chcem byť, tak nie je úplne jednoduché niečo naozaj zmeniť. Väčšinou preto urobíme iba kozmetické úpravy, ktorých výsledkom je niečo, čo na prvý pohľad ako autoritárske nastavovanie hraníc nevyzerá. Najčastejšie sa vyberieme jednu z týchto dvoch stratégií:

vysvetľovanie s očakávaním súhlasu alebo

opakovanie príkazov bez jasného signálu, že naozaj trváme na ich naplnení.

Ani v jednej však nejde o nastavovanie hraníc s jasnosťou, istotou a láskou, pretože vychádzajú zo strachu a nedôvery.

Vysvetľovanie s očakávaním súhlasu.

Keď sa rodič bojí toho, že ho dieťa nebude mať rado a že ho odmietne, tak ľahko skĺzne k nastavovaniu hraníc vysvetľovaním.

Nie, dieťa moje, nemôžeš sa takto správať, pretože ani tebe by sa nepáčilo, keby sa tak niekto správal k tebe. Vieš, to nie je pekné, keď sa takto správaš. Vieš predsa, že to nemám rada. Rozumieš, prečo sa takto nemôžeš správať?

Nie, nemôžeš ísť so mnou, pretože je to ďaleko a budú ťa bolieť nožičky a ja ťa nebudem môcť niesť. Zostaneš doma s tatinom, dobre?

Vysvetľovaním sa snažíme o to, aby dieťa pochopilo, prečo niečo môže alebo nemôže. Dáva to deťom priestor na presviedčanie rodiča, že to nie je tak, ako si myslí a očakáva, ale rodič má len jeden cieľ. Chce, aby dieťa súhlasilo s jeho argumentami a jeho Nie.

Čim dlhšie a viac rodič dieťa presviedča, tým viac dieťaťu vysiela podvedomý signál, že mu nedôveruje. Že mu to musí všakovako vysvetliť, lebo ináč to nepochopí. Zároveň však vysiela signál, že neverí ani sebe. Keby veril a bol si istý sebou a tým, čo od dieťaťa chce, stačila by mu jedna dve vety.

Zároveň v takomto dialógu musí niekto vyhrať, a tým pádom aj prehrať. Je to veľmi únavné a vyčerpávajúce, nielen pre rodiča, ale aj pre dieťa. Často napokon súhlasí s rodičom len preto, že už je preťažené, ale bez toho, že by pochopil, čo mu rodič vysvetľuje.

Vysvetľovanie v sebe často skrýva aj hodnotenie dieťaťa - rodič nepriamo hovorí, že s dieťaťom nie je spokojný. Vyvoláva v ňom pocity viny a hanby, ktoré tiež bránia k vytvoreniu spojenia a porozumenia medzi dieťaťom a rodičom a znižujú sebahodnotu dieťaťa.

Opakovanie príkazov bez jasného signálu, že to myslíte vážne.

Aj tu sa rodič bojí, že ho dieťa prestane mať rado. Tiež nechce byť za toho zlého, ktorý na niečom násilne trvá. A tak od dieťaťa iba niečo žiada. V súvislosti s nejakou hranicou napríklad ohľadne spania, jedenia, obliekania, či hygieny povie: Prosím ťa, urob toto, Prestaň robiť tamto, Poď sem, Začni sa chystať do postele.

Povie to raz a keď sa nič nezačne diať, tak svoje Prosím ťa zopakuje. A takto to zopakuje x-krát, kým zvýši hlas, rupnú mu nervy a začne byť násilný. A v tej záverečnej fáze dieťa negatívne zhodnotí, vynadá mu za to, že nepočúva.

Čo všetko rodič takýmto konaním vysiela do sveta dieťaťa? A čo všetko ho učí?

Pre dieťa je to veľký zmätok, keď sa zrazu v jednej sekunde z pokojnej mamy stane nervózna a kričiaca osoba. Pýta sa samého seba: Čo sa stalo, čo som urobil, že sa mama alebo otec takto zmenili?

Opakovaním príkazu (áno, hoci to začína slovíčkom Prosím ťa, je to stále príkaz) rodič vysiela  nedôveru v dieťa – Môj zlatý, na prvýkrát to asi nepochopíš, tak ti to zopakujem ešte ďalších x-krát.

Zároveň vysiela aj nedôveru v seba – Nie som si istý, či to vlastne chcem, tak (si) ti to budem opakovať, kým si k tej istote nedospejem. Ale potom už bohužiaľ nastúpi hnev, krik, nespokojnosť. A spolu s nimi aj hodnotenie dieťaťa, ktoré zníži jeho sebahodnotu.

Dieťa sa naučí, že slová vyrieknuté rodičom nemusí brať vážne. A časom bude brať vážne iba to, keď rodič začne kričať. Mnoho rodičov už s povzdychom vyslovili vetu: Moje dieťa ma berie vážne, až keď kričím.

Strach z odmietnutia a nedôvera v seba nám nedovolia urobiť úplnú zmenu. V strachu sa odpájame od seba, od svojich detí a výsledkom je vždy strata hodnoty na jednej alebo na druhej strane. A s hranicami, ak vôbec nejaké budú, budú nastavené násilím.

Dajú sa hranice nastaviť tak, aby sme deti nelámali a zároveň, aby nám neskákali po hlave? A nepoužiť pri tom žiadne násilie?

Áno, dá sa to. Keď sa strach z odmietnutia nahradíme dôverou.

Dozviete sa o tom v pokračovaní článku.

S láskou a úctou

Jana Mladá

Pokračovanie: Hranice - rodičia a deti 2. časť

Všetci rodičia chceme pre svoje deti to najlepšie. Študujeme najnovšie výchovné trendy, hľadáme tých najlepších lekárov a učiteľov a snažíme sa vyhnúť chybám, ktoré robili naši rodičia. To všetko je fajn, len popri tom nezabúdajme na to, že pre každé dieťa je najdôležitejšie to, že sa cíti MILOVANÉ a v BEZPEČÍ aj v tých najťažších momentoch jeho života. Tento dar je pre vaše deti to najviac a vy máte jedinečnú možnosť im ho dávať každý deň. Etikoterapia vás v tom môže podporiť.

Aj mňa podporila a veľmi mi pomohla zlepšiť svoj vzťah so synom, hoci v čase, kedy som s etikoterapiou začínala, mal 15 rokov, ťažkú pubertu a neznášal muža, s ktorým som žila (a on vlastne tiež jeho neznášal). Pričuchol k partii, kde ho brali takého, aký je, zachutil mu alkohol a do školy chodil najmä preto, aby všetkým ukazoval, ako má všetko na háku.

Myslím, že kebyže v tom čase idem starou cestou, tak by sme dnes nemali taký pekný vzťah, ako máme a pravdepodobne by v osemnástich zdúchol z domu tak, ako som to urobila ja, keď som mala osemnásť. Etikoterapia mi pomohla zvládnuť dva naozaj ťažké roky s ním a k tomu rozchod s partnerom. Keď sme prekonali to najhoršie, veľa sme sa rozprávali. Boli to veľmi otvorené rozhovory, v ktorým sme veľa odkryli z toho, ako sme sa správali počas jeho detstva. Veľa vecí mal vytesnených – najmä rozvod svojich rodičov, ktorý prišiel v jeho šiestich rokoch. Ale prekvapivo veľa si pamätal. Hlavne to, ako sa v niektorých situáciách so mnou ako mamou cítil.

Jedna taká bežná scénka v jednej mladej rodinke.

Otec prichádza domov večer, kedy už jeho päťročný syn ide spať. Mama sa venuje mladšiemu dieťatku a chce, aby otec išiel uspať staršieho. Otec ale tvrdí, že päťročný syn už môže zaspávať sám. Syn ale chce, aby tatino k nemu prišiel a uspával ho. Otec si stojí za svojim a chce, aby to bolo tak, že dá synovi dobrú noc a zavrie na detskej izbe dvere. Aj tak urobí. Chlapček začne plakať a kričať na tatina, aby prišiel. Tatino kričí, že nepríde a nech okamžite prestane. Do toho pribehne nahnevaná mama a otcovi vynadá za to a takisto trvá na svojej pôvodnej požiadavke, aby išiel syna uspať.

Otec nakoniec k synovi ide a zostane s ním. Potom, keď už deti spia, sa ešte obaja pohádajú a spať idú každý sám, obaja plní hnevu a nepochopenia.

Poznáte to? V takejto alebo podobnej situácii, kedy dieťa niečo od rodiča chce a rodič to najskôr nechce urobiť a nakoniec to s krikom a hnevom a neochotne urobí?

Čo všetko sa udeje za čas, ktorý prejde z pomyselného bodu A, kedy sa dieťa začne dožadovať splnenia nejakej svojej momentálnej potreby, do bodu B, kedy Rodič nahnevane a neochotne uspokojí túto jeho potrebu?

DIEŤA SA za tento čas NAUČÍ veľmi veľa o tom, ako vzťahy fungujú a to si, samozrejme za predpokladu, že tieto scénky sa opakujú častejšie, odnesie do svojho dospelého vzťahového života.

Chlapček z príbehu sa naučil,

• že tatino je niekto, s kým sa bojuje. Vzniká tu vzorec Kto z koho.

• že keď bude dostatočne hlasno kričať, príde mama a zastane sa ho. Vzniká tu vzorec nedôvery v seba a vzorec pohŕdania.

• že je v poriadku, že dospelí medzi sebou komunikujú cez výčitky a kritiku. V dospelosti bude tiež používať túto formu komunikácie, ale zároveň nebude zvládať výčitky a kritiku na svoju osobu.