Advaita

Empatia a hranice - Prirodzené rodičovstvo (6.) K prameňom etikoterapie

Premiéra 4. 12. 2024 o 20.00

RIRODZENÉ RODIČOVSTVO, rozhovory vysielané v rámci cyklu K prameňom Etikoterapie - škola Advaita. Séria rozhovorov Jany Mladej (www.koucmed.sk) a Vladimíra Červenáka (www.advaita.sk) (nie len) pre rodičov na tému, ako sa spojiť s prirodzeným rodičovstvom, ktoré máme v sebe. Výchova detí je dnes pre mnohých rodičov náročná a často aj frustrujúca.

Má to tak byť? Zamýšľala to takto príroda? Určite nie, ak si uvedomíme, že možno ešte jednu dve generácie dozadu mali rodičia na svoje deti oveľa väčší vplyv, než majú rodičia dnes. To, že sa niečo v rodičovstve a spoločnosti zmenilo, sa prejavuje aj na deťoch – v školách narastá šikana a agresivita a stále viac detí prežíva úzkosti, ktoré prechádzajú až do sebapoškodzovania. Naše rozhovory budú o tom, ako sme sa dostali do krízy rodičovstva a ako z nej von. Ako sa poučiť, neopakovať znova a opäť výchovné chyby a získanú skúsenosť pretaviť do novej kvality vzťahov v rodinách. Rozhovory sú vysielané v rámci cyklu k prameňom etikoterapie.

Téma 6. rozhovoru: EMPATIA a HRANICE

Ako empaticky nastavovať hranice a naučiť ho žiť zodpovedne v celku, ktoré je súčasťou?

Dnešní rodičia si uvedomujú, že nechcú hranice nastavovať prísne a tvrdo, pretože si pamätajú, ako nepríjemne sa v takom nastavovaní hraníc v detstve cítili. Uvedomujú si tiež, že k nastavovaniu hraníc treba empatiu a rešpekt, ale zdá sa, že vo výsledku to akosi nefunguje.

Prečo to „nefunguje“?

Aké strachy nás brzdia?

Ako pracovať s pocitmi hanby a viny, ktoré v procese nastavovania hraníc prirodzene patria, aby sa nestali toxické?

Vyhrážame sa, vyvodzujeme dôsledky alebo trestáme?

Tešíme sa na vás.

Pripojte sa k tomuto kanálu a získajte prístup k výhodám:

https://www.youtube.com/channel/UCZZ7RsHeEqceFjVNB7rBOlA/join

Podrobnosti: By Jana Mladá; 28.11.2024

Zoznam článkov a videí

Tajomstvo smrti - dokumentárny film Viliama Poltikoviča

Do slovenských kín prichádza nový dokumentárny film Viliama Poltikoviča TAJOMSTVO SMRTI.

Slovenskú premiéru bude mať 19. a 20. novembra v Bratislave, potom sa rozbehne do kín po celom Slovensku.

Keď Viliam dostal otázku, akými slovami by divákov na film pozval, odpovedal: „Verím, že ten, kto sa nenechá odradiť bežným postojom k smrti, bude príjemne prekvapený.

Nejeden divák mi po pozretí filmu totiž povedal, že odchádzal povznesený a s vnútornou radosťou.“ Nech sú teda jeho slová láskavou pozvánkou pre tých, ktorých téma smrti ticho či
zreteľne volá.

V etikoterapii sa s témou smrti stretávame často. Veď aj jeden zo seminárov sa nazýva Ako správne žiť, aby sme mohli správne zomrieť. A keby len to! S Viliamom Poltikovičom máme priame priateľské spojenie. Vladimír Červenák sa s ním zoznámil „úplnou náhodou“ na Silvestra v Indii. Obaja hľadali reštauráciu, kde by sa najedli a... nitky osudu ich spojili.

DagmaRA Sarita Poliaková sa s Viliamom zoznámila na festivale o smrti a na premiére v Bratislave bude po filme 19.novembrajeho hosťom na besede s divákmi.

Čo viac o filme povedať?

Sprievodcom celým filmom je herec Jaroslav Dušek. Jeho vstupy sa natáčali v unikátnej kostnici v Sedlci pri Kutnej Hore.

Viliam Poltikovič na to spomína: „Ide o najbizartnejšiu a najzaujímavejšiu kostnicu, ktorú som kde kedy videl. Ročne ju navštívi takmer pol milióna ľudí z celého sveta a jediným zatvoreným dňom je Štedrý deň. Natáčali sme po zatvorení dve noci až do rána. Mali sme pridelený cirkevný cirkevný dozor, muža, ktorý sledoval i obsah natáčania. Občas mu prišla našakonverzácia za hranou. Povedali sme mu, že aj mŕtvi majú zmysel pre humor, až sa pán dozorca nakoniec premenil vo veľmi príjemného spoločníka.“

Pripájame aj rozhovor Hanky Poltikovičovej, Viliamovej manželky, ktorý s ním urobila do českého časopisu Meduňka.

Téme smrti sa venuješ dlhodobo. Prečo?

- Stále u nás ešte vnímam nezdravé ovzdušie okolo tejto témy. V mojej práci mi ide o oslobodzovanie a strach zo smrti je esencionálny. Kto sa bojí smrti, nežijeslobodne, je manipulovateľný, vydierateľný. V tradičnom i modernom Japonsku je smrť napríklad vnímaná ako vyvrcholenie života. Vtedy sa otvorí zmysel všetkého, čo napríklad korešponduje aj s výskumami Raymonda Moodyho

i s fenoménom, tzv. zdieľanej smrti. Ide o jav, kedy odchádzajúci dá nahliadnuť iným ľuďom, napríklad aj niekoľkým súčasne, do procesu umierania. Vezme ich akoby kúsok so sebou, či už je to niekto z rodiny alebo z ošetrujúceho personálu. Po návrate títo ľudia zisťujú, že zdieľali rovnaké veci zo života odchádzajúceho, a pri
retrospektíve života je veľmi zaujímavé a podstatne, že odchádzajúci vníma svoj život z pohľadu tých, s ktorými žil. Zažíva, čo v nich vyvolal svojimi myšlienkami, emóciami i činmi. Pritom to nie je žiadna vonkajšia sila, ktorá by to hodnotila, ale sme to my sami. Len s touto konfrontáciou, bilanciou a s týmto odkrytím dostáva náš život zmysel a úplnosť. A ako hovorí Raymond Moody, naraz zisťujeme, že to najdôležitejšie je byť dobrým a láskavým človekom. Tiež treba vedieť odpustiť ostatným i sebe.
Zážitky zdieľanej smrti nasvedčujú tomu, že vstupujeme do omnoho skutočnejšej a zaujímavejšej reality, než je tápozemská. Tá sa v okamihu smrti javí ako nepravá a snová,čo je úplne v súlade s Platónovým podobenstvom o jaskyni.
Sú ľudia, ktorí sa neboja smrti, ale bolesti. Nie každý vie s bolesťou pracovať. Predstavitelia súčasnej medicínytvrdia, že si s ňou dnes už vieme poradiť a trpieť nemusíme,
ale z reálneho života vieme, že to tak celkom nie je a že fyzická bolesť obdobia pred odchodom vedomia z tela človeka veľakrát sprevádza...

- Veľmi oslobodzujúci je stav dôvery v bytie. Nič sa nedeje len tak. Všetko prichádza s nejakým úmyslom a nejde o tos tým bojovať, ale zmysluplne to premeniť. Transformovať.Počul som toľko pôsobivých výpovedí rodinných príslušníkov, ako silné a emočne hlboké bolo obdobie, keďsa starali o svojho milovaného. Zhodli sa na tom, že tobol veľmi očistný, transformačný a krásny proces pre všetkých zúčastnených, hoci nie vždy sa darilo odchádzajúcemu pomôcť od bolesti. Bola to však ešte možnosť pohnúť s vecami, ktoré doposiaľ zmeniť nešlo. Ajpreto sme tu.

Ďalším strachom býva strach z neznáma. Nevieme, čo sa bude diať, a tak môžeme zažívať zmätok, chaos, bezmocnosť a podľaniektorých svedectiev aj hrôzu a des. Je okrem zachovania
pokoja a dôvery ešte niečo, o čom sa chceš zmieniť?

- To dôležité je nielen láskyplnosť, ale aj odvaha. Učiť sa byť nebojácnym. Nebáť sa robiť rozhodnutia sám za sebaa niesť za ne zodpovednosť. Čím viac túto schopnosťrozvinieme za života, tým ľahšie prejdeme procesom prechodu. Statočnosť treba tu a teraz, ale budeme ju potrebovať i v procese umierania, ktoré je fascinujúcim
gejzírom zážitkov. Ako sa uvádza v Tibetskej knihe mŕtvych, všetky prípadné hrôzy a des sú projekciou našejmysle, takže sme to my sami. Človek, ktorý vedomeneubližoval, sa procesu umierania nemusí báť, aj keď náročné chvíle môžu nastať. Pre niekoho môže byťupokojujúce, že nám prídu na pomoc rôzne bytosti, našiblízki či iné entity. Ľudia, ktorí už sú na rozhraní svetov, o tom hovoria. Vnímajú pri sebe tieto bytosti ako sprievodcov, ktorí sú pripravení im pomôcť s prechodom. Ako mi povedal svetovo známy duchovný učiteľ JasonMcDonald, ktorý komunikuje s inými sférami a zomretými, mnohokrát na seba rodiny a celé rody čakajú v priestoremedzi smrťou a ďalším životom, aby potom pokračovali nanovej ceste spoločne.

Dôvera v bytie, láska, odvaha konať sám za seba a vziať zakonanie zodpovednosť... Zdôraznil by si ešte niečo?

- Vedomie jednoty.

Všetci sme jedno a všetci sme prepojení. A raz týmto fascinujúcim zážitkom budeme zasiahnutí trebárs práve v procese umierania. V mnohých kultúrach,a vidím to na svojich cestách, toto poznanie pretrváva dodnes a týka sa všetkých foriem života, teda aj kameňovalebo rieky. Sú spoločenstvá, kde spojenie so všetkými
a so všetkým ľudia skutočne vnímajú a žijú. Už aj na akademickej pôde dnes dochádza k tomu, že oddelenosť jeilúzia. A čím viac prenikáme do jednoty, tým viac savraciame k našej vnútornej sile.