Ako huby po daždi sa všade okolo nás stále vo väčšom počte objavujú poradcovia takmer pre všetko. Pre zdravý životný štýl, finančné poradenstvo, životosprávu a výživu, fitnes a šport...

Dnes sa zamyslime nad tým, aký dôvod, príčinu a dôsledky má tento jav na naše vzťahy.

Zo základov etikoterapie vieme, že takmer za všetkým, čo robíme, treba hľadať potrebu žiť zmysluplný život a byť užitočný. Zmysel nám dáva to, čo dvíha našu sebaúctu, sebadôveru, sebavedomie a sebalásku. Veľmi veľa z nás to však z neznalosti dôsledkov robia toxicky a ubližujeme si tým. Sebaúctu, sebadôveru sa pokúšame zvýšiť porovnávaním sa s inými. Rovnako nám ubližuje, keď takto uvažujeme buď v myšlienkach, alebo keď o tom hovoríme. Porovnávaním hodnotíme, vytvárame súdy a tým toxické prostredie v sebe. Najmä ak myšlienkami a slovami druhú stranu znevažujeme, bagatelizujeme, nahliadame na ňu bez úcty a rešpektu.

Prejaví sa to v našej komunikácii, sme potom arogantnejší a agresívnejší. Príčina je v tom, že keď sa porovnávame a hľadáme na iných chyby, hodnotíme ich, kritizujeme, vyvyšujeme sa tým. Opantá nás pýcha. Veľmi často si to vôbec neuvedomujeme. Chvíľkový pocit, blaženosť z toho, že ja robím veci správne, že mám správnejší názor, že mám pravdu, mi dáva pocit víťazstva. Túžime zvíťaziť, byť najlepší, lepší ako ostatní. Žijeme v predstave, že život je boj o miesto pod Slnkom. Šťastnejší si ho vybojujú, smoliari im musia slúžiť. Ak niekedy takto uvažujete, zastavte sa a veľmi vážne sa pozrite na dôsledky. Je ním flustrujúci pocit štvanca, únava zo života, vzťahy na ruby, pocit bezmocnosti.

Je to totiž vaše videnie sveta, ktoré pokiaľ nezmeníte, uzavriete sa v bludnom kruhu bezmocnosti, hnevu, smútku, strachu.

Práve potreba zvýšiť si sebaúctu, keďže ju máme doráňanú vlastnou nespokojnosťou, sebanenávisťou, sebaodmietaním nás vedie k tomu, že hľadáme spôsob, ako si sami seba vážiť viac. Máme nastavené očakávanie, že našu hodnotu musia potvrdiť iní. Preto sa snažíme byť pre iných užitoční. Ako inak ako dobrou radou?

Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami

S touto ľudovou múdrosťou máme mnohí svoje skúsenosti. Ako často sa vám stalo, že ste v dobrom úmysle dali radu alebo poučenie a vrátilo sa vám nepochopenie, hnev? Sme vždy pripravení dobre poradiť, rozdávame dobre mienené rady naľavo, napravo. Dokonca máme niekde hlboko v sebe pocit, že sme poradiť povinní, inak sklameme očakávania, nebudeme už takí dôležití pre ľudí, na ktorých nám záleží. Alebo sme na nich závislí? Nerozumieme, z akého dôvodu sa ľudia bránia a dokonca vyjadrujú odpor, ak im hovoríme, čo majú robiť a ako, ak nám k tomu nedali súhlas. Poučenejší vedia, že dávať nevyžiadané rady je strela do vlastnej brány. Je to skrytá agresivita, keď sa vnucujeme niekam, kam sme neboli pozvaní, odpoveďou je odpor. Človek má takú prirodzenosť, že túži po slobode, keďže sa neslobodný cíti a podsúvanie rád vníma ako obmedzovanie vlastnej autenticity a slobody. To je dôvod obrany a spätnej agresivity.

Slobodu si obmedzujeme sami, stálym sabaobmedzovaním, odmietaním seba a sveta, v ktorom žijeme. Stratenú slobodu túžime získať späť, len nerozumieme tomu, že sa o ňu oberáme sami.

Z času na čas sa stane, že na sedenie príde človek, na ktorého sa rúca celý svet. Má pocit, že vo všetkom zlyháva. Stroskotávajú mu vzťahy, neteší ho práca, má zdravotné problémy. Hľadá riešenia. Hľadá inšpiratívnu literatúru, chodí na semináre. Hľadá hlbší zmysel svojej existencie. Ako prvú si kladie otázku - čo budem robiť? Treba predsa niečo robiť, všetci to odo mňa očakávajú.

Jeho duša túži prejavovať sa autenticky, žiť jedinečný originálny život. Tak mu skrsne myšlienka, že by sa mu páčilo pomáhať ľudom.

Máme hlboko zakorenenú predstavu, že niečo robiť, niekým významným sa stať, znamená byť úspešný a spoločensky uznaný.

V duchu tohto presvedčenia sa takýto človek ešte vo vnútornom zmätku vrhá na príležitosti. Veľmi často uviazne v sieťach „lovcov duší“, v nejakej multilevel makretingovej schéme. Alebo navštívi motivačný seminár a nadobudne pocit, že to, čo počul, tomu celkom dobre rozumie a že by tiež chcel byť takým expertom na „všetko“. Dá si vytlačiť elegantné vizitky, na ktorých svieti slovo PORADCA. Už má poradenskú spoločnosť, len sa čuduje kde sú zástupy podobne blúdiacich, pre ktorých má zaručene fungujúcu radu na správny spôsob života.

A tak začne radiť... Vzniká veľa presne prepracovaných návodov, postupov a riešení, ktoré na príkladoch dokazujú , že sú správne, a teda fungujú.

Život však prinesie zlom, ľudia sa radami neriadia, ani príliš nepočúvajú väčšinou preto, lebo počúvať nevedia.

Neskúsený a zamotaný vo vlastných problémoch sa poradca drví naučené vety, ktoré sa potom pokúša opakovať, obvoláva známych, zakladá stránky na sociálnych skupinách a naháňa potencionálnych klientov. Veľa energie spotrebuje na to, aby mal komu poradiť.

Spätnú väzbu si radšej nepýta a keď ju dostane, vysvetľuje a zahmlieva, prekrýva neskúsenosť. Vcíťme sa do tejto situácie. Možno sme ju mnohí už zažili. Aký pocit ste vtedy mali. Bol nepríjemný. To je odpoveď z nášho nevedomia. Zastav sa, hovorí nám ten pocit.

Kde v tomto obraze je niečo chybné?

Pozrime sa na to z opačnej strany. Ak sa poradcom človek stane vtedy, keď si k nemu príde prvý človek po radu, je situácia iná? Určite áno. Záujem vychádza od toho, kto radu žiada, preto je otvorený prijať ju. Tak obídme prvú a hlavnú zásadu, nedávať nevyžiadané rady, lebo je to vždy cesta do pekla.

Ak toto na vlastnej často bolestnej skúsenosti pochopíme, prijmeme s pokorou skúsenosť, uberieme plyn. Pustíme sa do poradenstva inak. Život však čoskoro prinesie ďalšie stop. Niekomu sa prestane dariť, prestanú chodiť klienti, uvažuje nad tým, ako si urobiť lepšiu reklamu, marketing, ako sa viac spropaguje. Je znova v starom vzorci, ponúka, čo nikto nežiadal. Iný sa drží dôsledne zásady, že radí iba, ak príde požiadavka. Ľudia aj chodia. Zastaví ho však niečo iné. Možno chorejú deti, ktoré si vyžadujú zrazu oveľa viac pozornosti alebo ho zastaví jeho vlastné zdravie. Ochorenia dýchacích ciest, hlasiviek nie sú náhodné. V čom je problém? Ako prebieha poradenstvo, v akej je pozícii poradca, je to rovnocenný, vyrovnaný vzťah? Alebo je to nadradená pozícia a ten, komu radíme je v podriadenej pozícii?

Ak to domyslíme, vidíme, že dávaním rád si človeka podriaďujeme, dokonca si nárokujeme ho kontrolovať, či sa našimi radami riadi. Ak nie, príde trest. Tým je často hnev, podráždenosť. Myšlienky typu ako - načo s ním strácam čas, načo mu radím, keď sa mojimi radami neriadi a nepočúva? Naozaj - načo?

Veľmi dobre poznáme situácie na pracovisku, keď si podriadený príde po radu alebo riešenie k šéfovi. Šéf, aby ho zamestnanec nezdržiaval, vydá pokyn, poradí, dodá riešenie, pracuje za zamestnanca. Potom ale musí kontrolovať, dohliadnuť, či radu a pokyn aj vykonal tak, ako bola myslená. Stojí ho to veľa času a energie.

Podobne to prebieha aj v osobnom, súkromnom vzťahu. Naše vzorce a potreba byť užitoční nás dostávajú do situácií, že cítime povinnosť radiť a nárokovať si za to poslušnosť, minimálne vďačnosť. Naše vzťahy sa stávajú obchodom, kupčením. Často počúvame výčitky, že nám niekto poradil, pomohol, ale my sme to neoplatili. Alebo sa cítime zaviazaní, ak sme radu, pomoc prijali. Cítime zaviazanosť a povinnosť mu to oplatiť.

Záver je taký, že radami a radením si vytvárame predpoklady pre narušené vzťahy, hoci očakávame opak - ich zlepšenie a budovanie.

Prirodzene vzniká otázka - to si teda nemáme navzájom pomáhať? To si nemáme odovzdávať skúsenosti? Veď sa aj hovorí, že hlupák sa učí na vlastných chybách a múdry na cudzích.

Je na tom veľa pravdy.

Robme to však múdro.

Zmeňme kontext nadradeného a podriadeného, teda kontext pýchy za kontext celistvosti. Kontext rovnocennosti, priateľstva, teda spojenia a radosti, dostaneme sa zmenou kontextu k inému východiskovému rámcu, inému postoju, ktorý bude našu vzájomnú celistvosť podporovať.

Namiesto radiť skúsme podporiť

Na prvý pohľad je to úplne iná situácia. Ak podporujem, dôverujem tomu, že odpoveď na otázku, ktorá mi je kladená, je v tom, kto sa pýta. Inak by tú otázku ani nesformuloval.

Každý, kto prichádza so žiadosťou o radu, by mal odchádzať s podporou a nájdenou vlastnou odpoveďou a vlastným riešením.

Zmena poradenstva na koučing, metódu, ktorou učil svojich žiakov už Sokrates a odovzdaním sa podobne učili nachádzať riešenia zasvätenci v egyptských chrámových školách, prinesie obom stranám slobodu a udržia si spojenie. Výsledkom spojenia je radosť. Obe strany sú v tom procese stále rovnocenné, vzájomne sa obohacujúce. Preto udržia spojenie aj na úrovni energie. Tá prúdi. Cítime ju ako silu, príjemný pocit naplnenia a zmyslu toho, čo robíme. Výsledkom je prirodzená vďačnosť oboch strán navzájom za vzájomné obohatenie. Výsledkom je radosť a priateľstvo. Priateľstvo je najvyššia úroveň vzťahu.

Obom stranám rastie sebaúcta i sebadôvera. Riešenie je na sto percent toho, kto hľadal riešenie, preto nebude potrebovať kontrolu ani sa zodpovedať za vykonanie presného návodu a rady. Za pomoc a podporu zostane vďačný úplne prirodzene, lebo si udržal energiu, našiel riešenia, cíti záujem a pozornosť.

Dávať pozornosť a záujem je to najcennejšie, čo človek človeku môže dať, lebo ňou dáva seba.

Vyskúšajte to hneď teraz.

Keď si niekto príde po radu, namiesto poradím ti, povedzte - rád ťa podporím. Čo potrebuješ k tomu, aby si našiel riešenie?

Uržte zodpovednosť za riešenie na jeho strane, s láskou a porozumením ho sprevádzajte a podporujte v hľadaní a nachádzaní riešenia.

Rastieme spolu.

Vladimír Červenák, životný kouč a etikoterapeut

 

BLOG COMMENTS POWERED BY DISQUS

Kalendár

Tipy a inšpirácie

Analýza aury

Zdravíčko

 

Makrobiotická jedáleň v Bratislave

 

Webmagazín Rozhledna

 

 

Chutné zdravie