Stratégia obrana - útok dožila, prišla bezpodmienečná harmónia

Kaď som sa ráno pred cvičením a ranným trátakom (koncentrovaný pohľad do vychádzajúceho Slnka) zastavil v apartmáne kde bývala Sarita po karimatku, dvere boli zamknuté. Napadlo mi, majú strach. „Prosím ťa, čoho sa bojíš, keď si na noc zamkla dvere na vašom apartmáne?“ opýtal som sa, keď Sarita otvorila dvere, otázku som nechal rozplynúť, bez toho aby som čakal odveď. Viem, že odpoveď sa bude vynárať postupne odrývať vrstva po vrstve. Sarita tento rok končí štvorročný výcvik v etikoterapii. Ovláda už etikoterapeutické zručnosti. A tak takto položená otázka pôjde rovno do stredu, kde odkryje tajomstvá jej strachu.

 

Keď zdanlivo nevinná otázka dáva nové možnosti

Napadlo jej:“Ja a báť?“ Chcela aj, ako to urobila mnohoráz, protestovať, no skôr, ako otvorila ústa, uvedomila si, že je na etikoterapeutickom intenzívnom seminári. Desaťdňovom. Na ostrove Hvar, ktorý dáva celému stretnutiu akúsi odľahčenú atmosféru najmä v tom, že sme všetci vypadli zo stresu a chaosu domáceho matrixu. Tak sa na všetko, čo sa okolo nás a v nás deje, ľahšie môžeme pozrieť z nadhľadu, vyššieho poschodia, o fraktál vyššie. Prostredie intenzívneho seminára vytváralo podmienky pre to, aby bolo dosť času na takéto otázky nájsť odpoveď hlboko pravdivú a oslobodzujúcu. Netlačil nás život do rýchlych riešení. Boli sme naozaj sami so sebou, sami pre seba a zároveň v kruhu so všetkými.

Sarita začala uvažovať: „Dievča, máš za sebou jedenásť stupňov školy etikoterapie a chceš ísť do odporu a protestom, vysvetľovaním do obrany a verbálneho útoku? Vieš predsa, že stratégia obrana – útok nikam nevedie, že odoberie energiu a iba unaví. Obe strany vyčerpá, neprinesie porozumenie. Zacyklíš sa, zacyklíš v kolese obrán a útokov.“ pomyslela si. Hlavou blyslo niekoľko argumentov, prečo zamykať sa je v poriadku. Pochopila však, že otázka má potenciál odkryť oveľa zásadnejšiu pravdu.

V očiach mi videla porozumenie a na tvári chápavý výraz, a tak iba povedala: „Vďaka, zamyslím sa.“ Spolu sme zišli k moru na skaly, kde sme cvičili trátak, špeciálne očisťujúce jogové cvičenie, na východ Slnka.

Keď všetko plynie v jednote, odpovede prichádzajú

Všetko bolo tak úžasne načasované – otázka o strachu, ktorú som si odložila v sebe s tým, že odpoveď určite príde, stíšenie v tichom čakaní na slniečko, pohľady do vychádzajúceho Slnka a vzápätí zatvorené oči v trátaku. Nádherné obrazy plné jasných farieb. Žiara okolo Slnka. V Slnku i podoba Mesiaca. Slnko a Luna v jednom. Jednota v zrode nového rána a odchádzajúcej noci. Advaita. Harmónia.

Harmónia... s pohľadom upretým do viac a viac žiarivejšieho Slnka mi začalo dochádzať. Keby som bola v úplnej harmónii sama so sebou a zároveň so všetkým, to znamená, keby som všetko, čo je vo mne aj okolo mňa bezpodmienečne prijala ako súčasť mňa samej, strach by sa automaticky rozpustil.

Rozum sa ešte tíško ozýval – ale keď sa nezamkneš, niečo sa môže stať. Pamätáš, keď ste sa raz doma zabudli zamknúť, po polnoci prišli do bytu manželovi priatelia až takmer do spálne a chceli s vami stráviť veselú noc. Rozpamätaj sa, koľko nešťastí sa stalo len keď na prízemí niekto zabudol zatvoriť na noc okno... Sebapochybujúce myšlienky dobiedzali, myseľ zdôvodňovala a vysvetľovala. Sarita pozorovala ustráchané myšlienky, uvedomovala si, že sa nimi napája na priestor neistoty, strachu, pochybností. Treba vás rozpustiť, pomyslela si a urobila to, zmeniť a pozrieť sa strachu rovno do očí.

Okamžite mi naskočil obraz, keď som ako malá žubrienka ostala doma sama a nechcela zísť z postele, pretože som sa bála, že niekto je pod ňou a keď spustím nohu dolu, chytí ma za ňu. Je čas pozrieť sa pod posteľ. Nič. Len trochu prachu.“ Úsmev, veď strach bol vo mne, bol mojou voľbou v danej situácii.“

Sarita objavila koreňový vzorec strachu, ktorý si vytvorila ako dieťa. Hlboko v duši sa obrazy minulosti v detskej duši spojili ako strach z tmy, strach zložiť nohu z postele, mohol by tam byť lev! Ako dieťa tento strach prežívala ako reálny, hrozbu považovala za reálne možnú. Neukončenia z minulosti sa takto zapísali do mozgu dieťaťa a Saritu v rôznych situáciách znova a znova nabádali k opatrnosti. Pozor na šelmy, dvere radšej držať pod zámkami. Prečistenie bludného presvedčenia, vyčistenie a ukončenie koreňového vzorca prinieslo hlboký pocit vnútorného spojenia, celistvosti. Už to nie sú iba teoretické poznatky, je to zažitá pravda o sebe samej, etikoterapia.

Keď menej príjemná ásana navodila konkrétny obraz v mysli

Po tratáku, koncentrovaných pohľadoch do zobúdzajúceho sa Slnka, nasledovalo jogové cvičenie na pláži. Jednotlivé pozície sa striedali s relaxáciou a dychovými cvičeniami.

Často sa pýtam na kurzoch jogy svojich cvičencov, ktoré pozície sú im príjemné a ktoré menej príjemné. Zvyčajne odporúčam v tých príjemných si pomojkať telo, myseľ i ducha, tie menej príjemné cvičiť častejšie a pozorovať, čo cvičencovi „hovoria“, aké odkazy mu z vlastného vnútra vysielajú. Tak akákoľvek pozícia tela nesie v sebe sebapoznávacie prvky. Keď zaznela pri cvičení pri mori otázka, ktorá pozícia mi z celého cvičenia je najmenej príjemná, hneď viem odpoveď. Simhásana - lev. Tuším, že práve táto odpoveď je odpoveďou tu a teraz, že je odpoveďou na celodenné pozorovanie strachu vo mne. Bojím sa leva?

Znovu som teda objavila strach, no zároveň s týmto „objavom“ mi v mysli naskočili obrazy. Kde sa vzali, tu sa vzali, boli tu. Prvý – som v jaskyni, pravek? Ukrývam sa medzi kameňmi vysoko v nej pred levom. Mám strach.

Druhý obraz – ležím na hrubom konári obrovského stromu. Dostatočne vysoko, aby na mňa nemala divá zver. V diaľke svietia lačnotou levie oči. Bojím sa? Nie, strach sa rozpúšťa, som jedno s konárom, stromom, prírodou, nočnou oblohou, levom. Všetko a všetci sme jedno. Absolútna advaita. Niet dôvodu na strach, útoky, boj. Absolútna harmónia.

Keď sa etikoterapia stáva autognostickým sebapoznávacím nástrojom

Sedím na brehu mora s úsmevom. Uvedomujem si, že keď mám na seba čas a som o level vyššie nad bežným matrixom, s etikoterapeutickými zručnosťami viem zažiť spoznávanie seba samej, otvárajú sa mi nové možnosti aplikovanej etikoterapie.

Dosiaľ som často hovorila o harmónii, jednote, advaite, teraz si však uvedomujem, že mnohé tieto slová šli z rozumu. Cez vedomosti o joge a jej vplyve na organizmus som vnímala jednotlivé pozície či dychové a relaxačné cvičenia ako harmonické, harmonizačné. Meditatívne stíšenia mi dávali pocit vnútorného pokoja, prvýkrát som však harmóniu vnímala tak veľmi intenzívne cez obrazy, ktoré prichádzali postupne v priebehu niekoľkých hodín v čase s jogou a etikoterapiou, a ktoré vyvolala jediná otázka ráno – čoho sa bojíš?

Ten pocit jednoty a splynutia so všetkým a vo všetkom sa stal mojím autentickým zážitkom. Zažila som stav hlbokej dôvery v seba, dôvery vo svoj Zdroj. Dobre zacielená otázka v správny čas na správnom mieste priniesla svoje ovocie. Pokoj.

Mate strach, Ako sa prejavuje? Aj niekoľkokrát kontrolujete zamknuté dvere, kontrolujete kohútiky plynu a cítite pri tom úzkosť. Skúste odložiť na jeden deň kalkulujúcu myseľ, ktorá vám okamžite zdôvodní, prečo to je tak správne. Zahľaďte sa na pár minút ráno do vychádzajúceho Slnka a nechajte plynúť obrazy. Pýtajte sa, kde je koreň môjho strachu?

Urobte to teraz, to stojí za to skúsiť to. Rastieme spolu.

DagmaRA Sarita Poliaková, VladiMír Červenák

BLOG COMMENTS POWERED BY DISQUS

Kalendár

Tipy a inšpirácie

Relaxačné pyramídy

Analýza aury

Zdravíčko

 

Makrobiotická jedáleň v Bratislave

 

Webmagazín Rozhledna

 

 

Chutné zdravie