Ako rozumiete slovám arogancia a ignorácia?

Rozpoznávate vo svojich postojoch, správaní, charaktere aroganciu a ignoráciu?

Pre udržanie dobrého fyzického, mentálneho a duchovného zdravia je dôležité naučiť sa rozpoznať ich už v jemnej forme.

Arogancia alebo nadutosť alebo domýšľavosť alebo spupnosť je negatívna charakterová vlastnosť alebo spôsob komunikácie. Možno ju považovať za kombináciu prílišného osobného egoizmu spojeného so závisťou.

 

Ignorácia je definovaná ako nevedomosť, neznalosť alebo tiež ako vedomé prehliadanie, úmyselná nevšímavosť.

 

Zamyslime sa spoločne nad tým, aké dôsledky z ignorácie vyplývajú pre náš život.


Ignoráciu človek môže prejavovať voči sebe, ľuďom, prírode, javom, veciam.

Samotná ignorácia nie je taká zdraviu škodlivá, akou sa stane v kombinácii s aroganciou. To je v skutku smrteľná kombinácia.

Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami

Táto ľudová múdrosť vyjadruje skúsenosť, že človek nie vždy pozná dôsledky svojich myšlienok, činov a postojov. Napriek presvedčeniu, že koná s dobrým úmyslom, napácha často škody, ubližuje sebe aj iným, toho výsledkom sú narušené vzťahy. Tie potom vedú k dlhodobej nespokojnosti, nepríjemnému pocitu, ktorý je prejavom zablokovanej energie. V dôsledku blokovanej energie dochádza k chorobám. Toto je základný reťazec, ktorý treba pochopiť, ak túžime nadobudnúť stav trvalo udržateľného stavu zdravia, šťastia, spokojnosti, hojnosti a radosti.

Veľa ľudí má nepríjemný pocit zo seba samého. Kritizujú sa, vyčítajú si minulé činy a rozhodnutia, chyby, ktoré urobili. Rovnako toxické je, ak to robíme vo vzťahu k iným ľudom alebo prírode, či Bohu.

Aj v dôsledku nadávania na počasie narastá agresivita a nespokojnosť v človeku.
Rozčuľovaním sa k pozitívnej zmene nedôjde, narastie iba deštrukcia, rozklad vzťahov, zdravia.

Čo je príčinou toho, že človek koná tak, že na konci má narušené vzťahy k sebe, iným ľudom, prírode, Bohu?

 

Príčinou je ignorácia, teda nevedomosť, aké postoje, myšlienky a činy ho k takémuto stavu privedú. Svoj svet si tvoríme práve nimi. Naše postoje, myšlienky a činy tvoria stavebný materiál nášho života. Z čoho staviame, taký dom máme. Poznáte klasickú rozprávku o troch prasiatkach, ktoré sa vybrali do sveta? Každé si postavilo iný dom. Jedno zo slamy, druhé z raždia a tretie kamenný? Ako to s nimi dopadlo? Keď prišiel vlk, slamený aj prútený dom rozfúkal, do kamenného sa nedostal.

Stavebným materiálom našich životov sú naše hodnoty. Ako máme zoradené hodnoty, tak nás potom vedú v rozhodovaní o postojoch.

Múdrosť je výsledkom spojenia s vnútorným zdrojom

Múdrym je človek vtedy, keď má informácie alebo vie, kde ich nájsť, disponuje zručnosťami a skúsenosťami, ktoré nadobudol a vie zaujať správne postoje. Správne vzhľadom na želaný cieľ. Ak je cieľom nášho úsilia šťastný, spokojný, zmysluplný život, potrebujeme zaujať také postoje, ktoré k takémuto životu vedú. Inak vytýčený cieľ míňame, narastá v nás nespokojnosť, agresivita, odmietanie života v jeho pestrých formách a podobách.

Náš život je školou toho, že naše postoje a rozhodnutia vedú k dôsledkom, ktoré potom žijeme. Kto si uvedomuje, k akým dôsledkom vedú jeho postoje a rozhodnutia, môže ich meniť tak, aby dôsledkom bol spokojný a šťastný život.

Nespokojnosť, netrpezlivosť je nevedomá samovražda, sebapoškodzovanie

Ak to nevieme, sme v stave ignorácie.

Nespokojnosť, netrpezlivosť aj ignorácia sú prejavom pýchy. Nárokujeme si iný život, iný svet, odmietame ten súčasný, a to hneď, a tak ho strácame. To je vstupenka do sveta arogancie.

Arogancia je extrémny egoizmus

V centre pozornosti arogantného človeka je len jeho vlastná zóna pohodlia, jeho osobné záujmy, ktoré si udržiava alebo rozvíja prevažne na úkor iných. Či už ľudí, alebo ostatnej prírody. Nezaujíma ho, za akú cenu si zónu osobného pohodlia vytvára, ani kto tú cenu platí, či on sám, alebo ju zaplatí niekto iný. Ignoruje buď vedome, alebo nevedome, aké obete okolo seba necháva. Vždy za každých okolností hľadí len na vlastnú osobu a prospech, ktorý z toho môže mať. Rovnako rád zdôrazňuje buď svoje klady, alebo aj nedostatky. Buď sa vyvyšuje, alebo ponižuje. Je buď tyran, alebo obeť, a tak získava pozornosť, ktorá mu chýba.

Všetko to dáva najavo pohŕdavým postojom, „pohľadom z výšky svojho majestátu“, svoje okolie pokladá za menejcenné, nie dosť dobré. Arogantný človek sa neštíti hodnotiť, súdiť iných. Ani ľudí, ktorí ho milujú, alebo mu dali život. Je bez úcty a rešpektu. Chýba mu totiž sebaúcta a toto sú jej dôsledky. Nevidí vlastné limity a nedokonalosti a prehliada svoje vlastné prešľapy, alebo ich bagatelizuje, alebo obhajuje.

Koľko trápenia a bolesti je v rodinách, kde tieto základné veci nie sú hlboko porozumené.

Za aroganciou je pýcha, teda oddelenosť od vlastného Zdroja, oddelenosť od Zdroja života. Z nej vyplýva hlboký vnútorný smútok, osamotenosť, ktorý prerastá vo vzdor, odpor a hnev. Tieto spôsobujú postupnú vnútornú deštrukciu, zúfalstvo a bezmocnosť. Ako narastajú, tak sa hromadia ich fyzické prejavy, ochorenia.

Potreba dokazovať svetu svoju sebestačnosť, výnimočnosť tento prepad ešte zväčšuje.

Tou horšou alternatívou je, že arogantný človek často nemá také kvality, ako si myslí, že má, alebo by mať chcel. Napriek tomu sa musí všade pretláčať ako jasná jednotka. Jeho duša mu ukazuje a nabáda ho hľadať svoju skutočnú Jedinečnosť, ktorú ale nenájde porovnávaním sa s inými. Arogancia veľmi často upadne do porovnávania, závisti, žiarlivosti a nenávisti.

Arogantný človek pred svetom uteká, utekávšak pred životom

Potom ako v prostredí, kde sa arogantne prejavuje, neuspeje uteká hľadať iný, pre seba lepší svet. Opúšťa rodinu, stráca priateľov. Nevidí v nich hodnotu. Myslí si, že nikoho nepotrebuje. Priateľov a ľudí mení ako ponožky. Ak je arogantný človek zamestnávateľom, správa sa takto k zamestnancom. Použije a odhodí. Ľudia preňho nepredstavujú hodnotu, neuvedomuje si, že je tiež človekom. Ignoruje túto skutočnosť, až kým ho dobehnú jej dôsledky. Zmätok v hodnotách ho privádza k presvedčeniu, že zmenou prostredia sa všetko zmení. Príčinu sklamania, neúspechu hľadá v iných alebo v prostredí, preto považuje odstrihnutie sa od ľudí, ktorí jeho aroganciu neakceptujú, za jedno z riešení situácie.

Trpké precitnutie nastane, keď zistí, že situácie a reakcie ľudí na aroganciu sa opakujú aj v novom prostredí. Zanechal však za sebou spálené mosty, rozbité vzťahy, stratené príležitosti. Pokiaľ sa neprebudí, na konci takejto cesty po mnohých únikoch je únik zo života. Buď vedomý, tým, že si v snahe uniknúť berie život sám, alebo nevedomý, cez ochorenia, ktoré sú dôsledkom nespokojnosti so životom. Príbeh však nekončí, koleso príčin a následkov pokračuje a takýto človek sa privedie k bodu, keď svoju aroganciu i ignoráciu rozpozná.

Cez sebaodpustenie a odpustenie iným sa potom môže začať jeho cesta späť, k celistvosti, návratu domov.

Cesta domov vedie cez porozumenie, pokoru a bázeň. Bez nich prichádza do života arogantného človeka smútok a bolesť.

Po hlbokom porozumení, že aroganciou žiadne osobné, trvalé šťastie nezískame a žiadnu zónu komfortu si nevybudujeme, nasleduje cesta spať k celistvosti. Rozhodnutie, pevný zámer k návratu domov je cestou liečenia rán získaných aroganciou a ignoráciou.

Pýcha je jednou z najtoxickejších emócií, ktorá rozvracia naše vzťahy. Má otvorené, viditeľné, ale aj veľmi dobre maskované, skryté prejavy. Veľmi často v nej uviaznu aj duchovne hľadajúci.
Kresťanstvo ju považuje za jeden zo smrteľných hriechov. Má skutočne smrteľné dôsledky. Práve pýcha, v podobe pocitu vlastnej dôležitosti, je príčinou trápenia a chorôb, často nevyliečiteľných, a aj smrti. Práve ona je prameňom všetkých zhubných myšlienok a emócií. To však neznamená, že nie sme jedineční a dôležití. Nie však dôležitejší ako niekto iný.

Povýšený, arogantný človek neprijíma zraňujúce situácie

Keď sa človek vyvyšuje, začína odsudzovať, opovrhovať, nenávidieť, rozčuľovať sa, mať nároky, stáva sa arogantným. Pocit vlastnej prevahy nad ostatnými rodí povýšenosť a želanie ponížiť druhých – slovom, myšlienkou, skutkom. Pocit vlastnej dôležitosti rodí ohromnú podvedomú agresivitu, ktorá sa potom obracia proti samotnému pôvodcovi. Tento pocit znamená snahu postaviť seba, svoj rozum, svoju múdrosť nad Vesmír, Boha, nad čokoľvek v tomto svete. Veľmi často pýchu vidíme u ľudí verejne činných, ktorí nadraďujú svoju predstavu o svete nad všetko. Agresivitu vyplývajúcu z arogancie je v ich vystupovaní ľahké rozpoznať.

Duša človeka vedie takým spôsobom, aby v povolaní, ktoré vykonáva a vo vzťahoch, ktoré má, rozpoznal, čo ho brzdí v raste. Človek, aby si pozdvihol sebavedomie, ak ho má nízke, sa porovnáva s inými ľuďmi, hľadá svoju hodnotu, môže však pri tom uviaznuť v nástrahách pýchy.

Povýšený, arogantný človek za žiadnu cenu nemôže a nechce prijať zraňujúce situácie, teda tie, ktoré sa nezhodujú s jeho očakávaním. Má svoje chápanie okolitého sveta a myslí si, že práve to je najsprávnejšie a najlepšie. Snaží sa podmaniť si okolitý svet, často pomocou násilia. Preto akýkoľvek rozpor s jeho predstavami o tom, aký má byť okolitý svet, vyvoláva v jeho duši búrku agresívnych emócií: zlosť, urážku, nenávisť, pohŕdanie, závisť, ľútosť – to všetko zasa vedie k rôznym chorobám a smrti.

Arogancia je dôsledkom pýchy

Pýcha je pocit vnútornej prevahy nad ostatnými alebo naopak, poníženie seba. Je to v prvom rade výsledok nepochopenia svojho pravého miesta v živote, absencia cieľa a zmyslu života. Vyzerá to tak, že sa všetka energia vynakladá na dokazovanie svojej pravdy, na boj s okolitým svetom.

Príčinou rakoviny, ktorú vo výskume stále prehliadame, je vnútorná agresivita. Má ohromnú sebadeštrukčnú silu. Pod vplyvom trvalo pôsobiacej agresivity dochádza k zmenám na energetickej úrovni, čo môžeme pozorovať, napríklad pri analýze aury Kirilianovou fotografiou. Následne sa zmeny prejavia na emočnej úrovni a napokon na úrovni fyzického tela.

Toxické emócie ako hnev, nenávisť, nespokojnosť, výčitky, závisť, pohŕdanie deštrukčne zničia telo. Sú dôsledkom pýchy.

Pravda o nás je taká, že sme navzájom prepojení a Jedno. Život je v advaite – nedvojnosti. Včely žijúce v kolónii to vedia, človek to zabudol v dôsledku stáleho oddeľovania sa, egoizmu, arogancie a ignorácie. V skutočnosti sme oddelení nikdy neboli a ani byť nemôžeme. Rovnako, ako nemôže žiadna bunka v našom tele zmysluplne existovať od zvyšku tela. Tvorí sieť života, ktorá celá je živá, je dôležitá taká celá, ako aj v jej jednotlivých častiach, ktorými sme. Sme jednotlivými článkami reťaze. Jej najslabšie články určujú silu reťaze. Každý sám je zodpovedný za to, ako silným článkom v tejto reťazi života je, za to, či tvorí jej zmysluplnú súčasť, alebo sa vyčlení.

Všímajte si nasledujúce dni a týždne arogantné a ignorantské správanie iných bez hodnotenia a komentárov (aj vnútorných), neskôr si začnete uvedomovať to svoje. Váš mozog ho začne na plátne vášho vedomia zobrazovať. To bude prvý krok k zmene.

To stojí za to vyskúšať, urobte to teraz.

Rastieme spolu.

VladiMír Červenák, etikoterapeut, životný kouč

BLOG COMMENTS POWERED BY DISQUS