Sidebar

Mám obdobie silného odkrývania jednotlivých vrstiev v mojom rode, a tak sme s Vladimírom Červenákom rozvinuli hovory o tom, ako vnímať žitie z ďalších fraktálov, kde je snívanie a kde žitie, ako byť naplnená sama v sebe bez strachu a pritom mať pocit úplnosti, nie pocity – niečo mi chýba. Ako toto vnímame, rozvíjame v nasledujúcom texte, v ktorom sme si dopriali dlhšie monológy. Ďakujem, Vladimír, za dôveru, za priestor, za dar etikoterapeutickej zručnosti vedieť sa uvoľniť a vidieť súvislosti, za posvietenie do iniciačných tém. Viem, že práve vďaka uvoľneniu sa zrodili aj nasledujúce vety. Veď čítajte a keby ste mali otázky, píšte.

Bolo skoré ráno, zobudila som sa s myšlienkami na starkú. Vzala som psíka na vôdzku a v radostnom pocite z chvíľ detstva  som vybehla k riečke, na lúky. Všetko mi pripomínalo starkú a príbehy, ktoré sme spolu žili. Mala som, mám nádherný pocit celistvosti v sebe. Žiaden smútok, žiadna ľútosť, že čas sa už udial. A vďačnosť za dary, ktoré som dostala z rodu. Úplná radosť.

Vladimír: „Cítiš, že si v priestore naplnenia, nemáš v ňom silu strachu, ktorý ťa tlačí do ďalšieho napĺňania, ktorý ťa poháňa byť neustále v akcii, v rýchlom a často aj chaotickom pohybe. Totiž - nie je kam utekať. V pokoji, v uvoľnení  nastane moment uspokojenia, naplnenia. Je to veľmi dôležitý moment. Transformačný. Avšak keď si na vrchole hory, kráčaj ďalej. Najmä z pohľadu žien, keď sa my muži takto zasnívame, naplníme priestor, vtedy ženy zdvihnú obočie, zvýšia pozornosť – haló, kde je akcia? Vtedy sa treba veľmi rýchlo precítiť od koreňa, od chodidiel, od zeme. Dobre nacítiť zem pod nohami a vnútorný, plný priestor hneď začať manifestovať smerom von. V akcii. Nech je to tvorenie, nie snívanie o tvorení.

Práve na vrchole sa veľa bytostí chytí do pasce. Zažijú nirvánu, naplnenie, majú pocit, že sú v cieli a začnú oslavovať. Oslavovať je v poriadku. Veď každú jednu sekundu, každý jeden moment, ktorý zažívame, je oslava. Nie je však dôvod na nejakú mimoriadnu oslavu, najmä na takú nie, kde by sme sa zastavili, zabrzdili, uspokojili sa s tým, že ja som, už nič nemusím, všetko sú len halucinácie.

Ja som - je hybná sila, ktorá hýbe nekonečnými fraktálmi, a tak vytváram nové a nové podoby sveta, takže materializovanie do tela a prejavovanie cez telo toho, čo vytvárame, kontinuálne pokračuje. Dovtedy, kým sme neboli zvedomnení, sme vytvárali chaos. Teraz môžeme vytvárať krásu. Vnútorná charizma, vnútorné naplnenie tvorí krásu. Sme úžasnutí z toho, čo tvoríme, a je to nádherné. Máme dosť priestoru na to, aby sme zažívali, ale nie je dosť priestoru, aby sme to komentovali, opisovali a nejakým spôsobom hodnotili. Na to už priestor nie je. Vtedy už netvoríš. Už len komentuješ to, čo si stvoril. Ukotvenie v prítomnosti ti bráni, aby si upadla do nejakého hodnotenia, súdenia.

Špeciálne pre mužov je to dôležité. Dáva to ženám vnútorný pocit, že sú v bezpečí a mužom zas silu, sebavedomie. Pocit hodnoty  ako tvorcu. Samozrejme, toto platí aj u žien, aj u mužov, lebo máme v sebe aj mužskú aj ženskú zložku. Iným spôsobom však tvorí muž. On ide viac do matérie. Žena viac do vytvárania pocitu, tepla, krásy, jemnosti. Keď sa v tomto stretnú, vytvárajú  harmóniu. To je veľmi veľký dar. Celé životy hľadáme, kým k takémuto vzťahu dospejeme. Problém je v tom, že my hľadáme toho druhého dokonalého.

Najprv buď správna ty, potom príde aj zrkadlo, ktoré zrkadlí opačnú stranu. Keď si muž, tak ženskú. Keď si žena, mužskú. Vždy to tak je. Koľko dávaš, toľko dostávaš. Čo ponúkaš, to vidíš v zrkadle. To, čo si vytvorila, vidíš v zrkadle. Tí, čo nemajú partnerov a partnerky, nemusia byť smutní, lebo celý svet nám je zrkadlom. V partnerstve je síce zrkadlo úplne jasné, ale pozorný vnímateľ ho uvidí všade a vo všetkom. Aký svet vidíš, v takom svete žiješ.

Sarita: Vieš, už dlho mám v sebe otázku - čo si zrkadlíme navzájom my v našom rode? Pri tvojich slovách som sa hneď videla starkú, mamku môjho ocka, jej ryšavé vlasy, jej bohatú hrivu a prichádzali mi obrazy. Prečo mi v tejto situácii prišla na um starká z ockovej strany? Ona bola takmer vždy v pokoji, v pohode, nekričala, vôbec si neviem u nej vybaviť situáciu, že by bola v odpore k iným, k životu, hoci zažila obe svetové vojny, starký vo vojne ohluchol a už sa mu nikdy sluch nevrátil. Zomreli im tri maličké deti... Napriek všetkému som s ňou zažila krásne detstvo a s vďakou spomínam na chvíle, keď sme sedeli na čistinke v hore, stromy sa nad nás nakláňali a ona mi rozprávala príbehy zo svojho života. V týchto zábleskoch z detstva som si dnes uvedomila dary, ktoré mi cez starkú z rodu prišli: pokoj v srdci, schopnosť prijať a pochopiť  bolestné zážitky zo straty blízkych a ísť pokojne životom ďalej. Tiež dar slova cítim silno. Starká vo mne ožila. Ona je ja, ja som ona.

Vladimír: Nádherný príbeh prebudenia. Je to nanebovstúpenie a zmŕtvychvstanie. Starká teraz vstala z mŕtvych v tebe. Ty ju živo žiješ. Ona žije teba a ty ju. Teda je späť. To nie sú len dary, ktoré ti odovzdala, ona obžila v tebe fyzicky. Bezpodmienečné prijatie a rozpoznanie, že ona nezomrela, ona tu stále je. Ty si ona dnes. V tomto momente si ju naplno uvedomuješ v sebe, lebo ona sama si seba uvedomuje v tebe.

Ku koreňom si sa otočila. Zo snívania uleteného teraz buduješ korene. To je dôležité. Potom ideme hore. Najprv sa totiž pokloníme Zemi, potom až hlava do nebies ide. Príbeh pokračuje, lebo takto si zvedomňujeme všetkých predkov v sebe. Jednu babku, druhú babku, deda jedného, druhého deda a keď máš štyroch  zvedomnených, už nie si napojená dva korene. Štyri korene ťa už vyživujú. Potom pekne do ôsmich koreňov, potom do šestnástich... a ideme ďalej. Čím viac svietiš zhora do koreňov, tým hlbšie sa rozvetvujú a ďalšiu a ďalšiu úroveň pokladov objavuješ. Až prídeš k silnému pocitu, že naozaj cítiš, že ty si všetci oni.

To sa nedeje len v myšlienkach, teda na mentálne úrovni, ale je to aj veľmi silná pocitová, emočná úroveň. Dojatie z uvedomenia sily rodu. Potom príde na rad aj energetické zvedomnenie   obrovskej rodovej sily. Nádherné je, keď zažiješ jednotu s predkami rodu. Vnímaš ich v sebe, pozdvihuješ ich do nebies tým, že si každého jednotlivo uvedomuješ. Príde aj moment, keď všetci splynú do jedného. Ty a oni ste jedno. Už nie si ty DagmaRA Sarita, ale oni Dagmary Sarity a Saritovia v tebe. V mnohosti jedno a jedno v mnohom. Súčasne. Tomuto procesu sa stačí len otvoriť. Povedať mu áno. Udeje sa. Netreba na ňom pracovať.

Moji žiaci často hovoria: na tom budem pracovať. Môžeš, ale Boh ma chráň pre nejakou prácou. Uvoľnenie, pochopenie, prijatie, plynutie je pokojnou cestou sebapoznávania. MUDr. Ctibor Bezděk, zakladateľ etikoterapie, keď odchádzal na druhý breh, bol vyrovnaný s celým svetom, zaspieval modlitbu „A jest jasno v duši mé,“ a zomrel. Zomrel v spojení s Bohom. Pred šesťdesiatimi šiestim rokmi a tohto roku mal sto päťdesiate výročie narodenia. Cítim ho, vnímam ako nášho deda. On je jedným silným koreňom, cez ktorý prúdi výživa do etikoterapie.

Sarita: Tiež mi je Ctibor Bezděk blízky človek, náš dedo. Ako žena mám pri spomienke na neho a na dary, ktoré nám v etikoterapii zanechal, aj silný pocit opory, bezpečia. Smiem sa opierať o poznanie, o svetlo, ktoré zanechal. Aj jeho spomienky na detstvo mi odkrývajú to moje so starkou. Pamätáš príbeh, ktorý vyrozprával jeho vnuk Alexej Bezděk, žijúci v Prahe? 

„Raz sme zostali na kraji brezového lesíka pri obore. Dedo sa posadil, ja som mu prinášal suché halúzky, on ich lámal a ukladal do tašky. Na okraji lúky sa pásli ovce a kravy od pána Zítka z gazdovstva. Dedo si spieval pesničku Pásla ovečky, kravy sa pomaly k nemu približovali a kruh sa uzavieral, zmenšoval. Dedo kabelu naplnil, pastier si prišiel po svoje stádočko a my sme šli naspäť domov".  

Jeho slová mi pripomínajú podobné chvíľky s mojou starkou. Tiež v lese. Tiež pri speve, ale za bzukotu včiel a vôní prírody. Dve spomienky sa spojili a vyvolali vlnu vďaky. Starkej za to, že sme si boli veľmi blízke a časť detstva i tínedžerstva bola osobne so mnou. Ctiborovi za to, že hoci sme sa nikdy osobne nestretli, stal sa naším dedom cez etikoterapiu a veľmi blízkym cez príbehy jeho autobiografickej knihy Jak rád jsem žil.  Každé slovo v nej dýcha takou obyčajnou a zároveň výnimočnou láskou. Milovník života. Milovník mieru. Milovník každej bytosti sveta.

Ctibor Bezděk žil presne to, o čom písal, rozprával a čo nám v mnohých knihách zanechal. To sú korene, z ktorých ide výživa. Korene etikoterapie, na ktorých vyrástla aj tvoja škola Advaita a rastie v spojení ďalej. Stopäťdesiat rokov od narodenia Ctibora Bezděka je stopäťdesiat rokov rastu do zodpovednosti za svoj život v súlade s božími zákonmi, ako etikoterapiu definoval jej zakladateľ. On je v nás, my si jeho zvedomňujeme v sebe, sme jedno. Ako v osobnej histórii rodu, tak v tej spoločnej.

Silné korene máme. Ďakujeme, že môžeme rásť spolu.

Vaša podpora stránok bez reklamy

Ďakujeme, 

pomáhate nám tvoriť lepší obsah.

Kalendár

Tipy a inšpirácie - spriatelené stránky rodiny Advaita