Sidebar

Pred tromi rokmi, v predvečer Pamiatky zosnulých, som zažila silný pocit déjà vu. Ráno som si umyla vlasy, naniesla na ne balzam, nech pekne pôsobí, a dlhé vlasy som si strčila do turbanu. Takto som chcela pred odchodom do práce zmysluplne stráviť čas, kým sa naraňajkujem. Z turbanu netrčal ani vlások. Pozerám na seba do zrkadla a zrazu príde myšlienka, ako by som vyzerala bez vlasov. Obliala ma studená vlna, zacítila som obavy, úzkosť, zovrelo mi hrdlo aj srdce. Keby sa dalo, hneď by som vzala tú myšlienku späť. A tak som si položila otázku, čo je za tým.

Ak som mala byť k sebe úprimná, musela som s pravdou von.

Videla som jasný obraz mojej drahej mamy spred mnohých rokov, kedy sa už dlho liečila na rakovinu. Po poslednej operácii dostala iný typ liečby, ako doposiaľ, chemoterapiu, ktorá spôsobila, že jej postupne vypadali vlasy. Boli sme spolu v parochniarskom obchode a ešte pred tým, než začali vlasy padať, sme vybrali takú, aby takmer nebolo poznať rozdiel. Boli tam nádherné parochne. Busta s tvárou americkej herečky Raquel Welch bola prekrásna a pristali jej všetky účesy aj farby.

Zbadali sme tam aj takú, ktorá mala vlasy ako ja – dlhé a husté, do polovice chrbta, skôr rovné, než vlnité, s teplou hnedou farbou, v trochu inom odtieni. Pohladkala som bustu po vlasoch a parochniar ma vyzval, aby som si ju vyskúšala. Chytila ma panika a zúfalo som povedala: „Nie, ďakujem.“ Vtedy som však ešte nevedela, že to, čo cítim, je strach zo smrti.

 

A zrazu sa mi pri pohľade do zrkadla, s vlasmi v turbane, strach zo smrti pripomenul.

Prekvapilo ma to a pochopila som, že tu stále je, len bol zatlačený kdesi do úzadia. A tak som si ho v prvom rade čestne priznala, pomenovala som ho a prihovorila sa sama sebe: „Áno, dievča, máš strach zo smrti. Pramení z prežitého z minulosti a z toho, čo ťa postretlo v tomto živote. Pamätáš si, ako milovaná mama po chemoterapii už len chradla, ako jej pichali morfium. Pamätáš si, ako mama do polroka od začatia chemoterapie zomrela.“

A hneď som si uvedomila, z čoho mám vlastne strach – že je to strach z minulosti a strach z budúcnosti.

Uvedomila som si, že prehrávaním starých programov či situácií z minulosti a pestovaním strachov z budúcnosti (čo ak sa mi niečo stane), nie som prítomná a nevnímam, čo je tu a teraz. Nežijem teda prítomný moment, kedy som v skutočnosti zdravá, šťastná, spokojná, radostná a vyrovnaná. Poďakovala som sa za túto situáciu, za rozpoznanie toho, čoho sa bojím – toho, čo už bolo a toho, čo ešte len bude. Hneď ako som sa rozhodla ukončiť si tento postoj vracať sa do minulosti a strachovať sa z budúcnosti, zrazu sa mi vyčistili emócie a prišla úľava.

Hovorí sa, že každý dostane to, čo potrebuje pre svoj rast zažiť a že choroba je len fyzický dôsledok niečoho, čo začalo oveľa skôr.

Pred dvomi rokmi, tesne pred Dušičkami, som sa po pretrvávajúcich zdravotných problémoch dozvedela verdikt lekárov: bunky v jednej časti môjho tela sa zbláznili a začali nekontrolovateľne rásť. Bola potrebná okamžitá operácia. Keď sa dozviete takú správu, ako prvý príde šok. Potom nastane popieranie, odmietanie toho, čo lekári povedali, snaha o útek do inej reality. A príde aj vyjednávanie samej so sebou a vyčítanie si, čo všetko som mohla pre svoje zdravie urobiť, vyjednávanie s Vesmírom, aby to zariadil pre mňa inak.

A nakoniec prišlo zmierenie, stav prijatia, akceptácie situácie takej, aká je. Mala som tri týždne na to, aby som sa na operáciu pripravila a možno aj na to, aby som sa rozlúčila s najmilšími, pretože keď si líhate na operačný stôl, nemôžete vedieť, ako to dopadne. Tri týždne som zotrvávala vo vedomí, že jednou z možností je, že som vážne, možno smrteľne chorá. Nevedela som, či sa po operácii zobudím a ak áno, čo ma potom ešte čaká. Či budem musieť podstúpiť liečbu a či niekedy budem fungovať ako zdravá žena.

Možnosti boli nekonečné, avšak jedna z nich bola z hĺbky môjho srdca: byť zdravá. Nevedela som, prečo to robím, ale zrazu som si začala vybavovať rôzne stavy emočnej bolesti z čias ešte od raného detstva. Boli to staré programy a vzorce, ktoré aj v súčasnosti vedeli potrápiť jadro bolesti. Keď som si tie situácie opäť vybavila a obnovila si to utrpenie, zrazu mi prišlo uvedomenie, ako sa môžem dostať „nad to“ a že ja som tá, čo to môžem zmeniť.

V tom momente prichádzala úľava, obrovská energia, chuť do života a celá som doslova svietila. Tých momentov bolo za tri týždne pred operáciou veľmi veľa. Som presvedčená, že dochádzalo k hlbokému liečeniu až na úrovni DNA.

Na operáciu som odchádzala zmierená, s vďačnosťou za všetko, čo som mohla doteraz zažiť.

Krátko po tom, ako som sa po operácii zobudila, prišli za mnou dvaja lekári a povedali mi, že som zdravá, že týmto sa u mňa všetko vyriešilo a nie je potrebná ďalšia liečba. V tom momente som prvýkrát v živote pocítila sama k sebe absolútnu lásku, súcit nad mojim fyzickým stavom a prijatie seba samej takej, aká som. A tak som tam ležala, tiekli mi slzy šťastia a vnímala som ten dar.

O pár dní to budú dva roky, čo ma operovali. Zbehlo sa to neuveriteľne rýchlo. Po dvoch mesiacoch práceneschopnosti som sa v januári, tesne pred pandémiou, vrátila do práce ako znovuzrodená.

Až neskôr som si spomenula, ako veľmi som sa kedysi chcela stať lekárkou. Rovnako ako moja mama, jej brat, aj ďalší členovia našej rodiny. Lekár a spisovateľ, Dr. Sherwin Nuland, ktorý vyučoval na Yale bioetiku, medicínu a históriu medicíny, autor knihy Ako zomrieme: úvahy o záverečnej kapitole života, povedal: „Medicína najviac zo všetkých profesií priťahuje ľudí, ktorí zo smrti pociťujú veľkú úzkosť. Stávame sa lekármi preto, že schopnosť liečiť nám dáva moc nad smrťou, ktorej sa toľko bojíme.“

Strach zo smrti je primárnym strachom, ktorý ovplyvňuje ďalšie strachy a zrejme nikto z nás nie je proti nemu celkom imúnny.

Uvedomila som si, že raz umrú aj tí, čo majú nízky cholesterol, aj tí, čo chodia pravidelne behať, aj vegetariáni. Každý z nás prejde bránou Smrti. Oveľa dôležitejšie, než kedy a ako zomrieme, však je, ako budeme žiť, lebo od toho závisí aj moment našej smrti. Čítala som knihu o umierajúcich a všetci sa báli nie smrti samotnej, ale mali okrem strachu z bolesti a strachu z opustenia blízkymi v čase umierania hlavne strach z premárneného života, mali strach, že nedokončia svoju životnú úlohu.

Vďaka mojej životnej skúsenosti, kedy som mala možnosť dotknúť sa smrti, som si však uvedomila niečo iné.

Naša osobnosť alebo naše ego používa myseľ ako nástroj na dosiahnutie vlastných cieľov. Myšlienky, ako jej produkt, spúšťajú emócie. Je úplne jedno, či emócia vznikne na základe reálneho stavu, alebo myšlienky samotnej, efekt je ten istý. Ak dlho zotrvávame v negatívnych emóciách a pocitoch, oslabuje to našu životnú energiu, čo sa po čase prejaví na zdraví nášho fyzického tela.

Už roky rozpoznávam vzorce, v ktorých sa „cyklím“ a ktoré mi rado pripomína moje ego. No táto skúsenosť bola prelomová. Zrazu som začala vnímať situácie, že už nelipnem na tom, čo si o mne myslia druhí, už nie som závislá na tom, aké dostanem hodnotenie či pochvalu. Následne som si uvedomila, že prestávam hodnotiť a posudzovať a začínam brať ľudí takých, akí sú. Moje ego alebo osobnosť malo pevné kontúry a charakteristiku, ktorú som roky pestovala, že bolo priam dokonalé, až kultivované.

Teraz, keď boli narušené jeho hranice, začalo sa rozpúšťať a strácať.

Cítim, že mizne a najkrajšie na tom je, že to prišlo samo. Od detstva som sa s ním tak identifikovala, akoby sa okolo mňa vytvoril pancier. Maska, s ktorou som sa už naďalej nemohla stotožňovať, sa začala rozpadávať, ako keď opadáva popraskaná škrupina. Vnímam to ako proces, ktorý sa deje, pričom si uvedomujem, že sa do toho nemôžem tlačiť, ináč sa to prestane diať. Keď raz praskne, už niet cesty späť, skôr či neskôr z tej škrupiny vylezieme. Zánik alebo smrť ega dáva veľký evolučný zmysel. Keďže my nie sme len fyzické telo, touto premenou seba samého sa nám začne diať veľká vnútorná zmena.

Zmenou stavu vedomia dochádza k vyliečeniu duše i tela.

A tak konečne pochopíme, že smrť nášho ega alebo naša telesná smrť nie je popretím zmyslu nášho života a nemusíme sa jej báť. Pomáha nám naše životy definovať, pomáha nám objasniť, čo je jeho skutočný význam, skutočná podstata. Význam života však nemôže spočívať v jej dĺžke, ale v jeho šírke a hĺbke, zmyslom je naučiť sa milovať a vykročiť sám zo seba. Keď toto zvládneme, budeme pripravení postúpiť a na našej ceste spoznať vyšší zmysel.

Zora Vypušťáková

transformačná koučka, etikoterapeutka, autorka

Foto: Zuzana Minarovičová Photography

Článok bol publikovaný v online magazíne Inštitútu trvalého rozvoja  www.40plus.sk

 

 

Vaša podpora stránok bez reklamy

Ďakujeme, 

pomáhate nám tvoriť lepší obsah.

Kalendár

Tipy a inšpirácie - spriatelené stránky rodiny Advaita