Sidebar

  • Kurz základy etikoterapie, jesenný semester 2021 LIVE - Naživo ON LINE

    Začíname  verejnou prednáškou: Úvod do etikoterapie úvodná prednáška  vám pomôže vytvoriť si obraz o  kurze základy etikoterapie, na ktorý sa môžete po prednáška prihlásiť. Kurz začne od 30. 09. 2021 viac o kurze TU: Kurz sa uskutoční   virtuálne naživo  ON LINE. Úvodná prednáška 22. 09. 2021 o 17.00 do 19.30  23. 09. 2021 o 18.00 do...
  • Úvod do etikoterapie - LIVE prednáška 22. a 23. 09. 2021

    Etikoterapia cesta k celistvosti, zdraviu a spokojnosti.  Etikoterapia, kráľovna sebauzdravenia, autognostická, sebapoznávacia metóda umožňujúca hlbšie porozumeniu sebe samému, svetu v ktorom žijeme a tvoríme si ho. prednáška:  Mgr. Vladimír Červenák,  etikoterapeut, životný kouč Prednášky sa uskutočnia virtuálne on line...

V etikoterapeutickom kruhu sme sa pozreli na ticho. Jednoduché dvojslabičné slovo a debatka o ňom prechádzala od ľahkého konštatovania, že každý z nás potrebuje svoje ticho, až po vlastné skúsenosti s tichom, ktoré partnerov môže rozdeľovať, alebo naopak, môže byť priestorom spojenia, porozumenia a výživy pre vzťah.

Znovu sme v rozhovoroch zisťovali, ako môžeme všetko, čím žijeme, vnímať z dvoch pozícii. My sme ich nazvali dva priestory. Prvý priestor je priestorom odporu. Ak sme v ňom, rozhodujeme sa a riešime situácie primárne zo svojho strachu. Prvý príklad: bojím sa, že ochoriem, tak sa dám zaočkovať. Druhý príklad: bojím sa, že nebudem môcť cestovať, tak sa dám zaočkovať. Tretí príklad: bojím sa, že mi očkovanie ublíži, ale pre istotu sa dám očkovať. Všetky tri príklady – celé zle vzhľadom ku kvalite života. V uvedených prípadoch totiž hybnou silou konania je strach. Bojíme sa tak či tak.

Aký môže byť prístup z priestoru spojenia, teda prijatia a pochopenia situácie? Ako môžem konať, aby som konala bez strachu? Prvý príklad: Som v pohode a chcem sa dať zaočkovať, lebo viem, že chránim tým seba i svojich blízkych. Druhý príklad: nepôjdem na očkovanie, lebo aj tak je to pre mňa v poriadku. Teda žiaden strach či nátlak z vonku alebo z vnútra, ale slobodná voľba.

I toto sú témy, s ktorými sa v etikoterapeutických kruhoch od začiatku pandémie už vyše roka denne stretávame a práve spojenie medzi nami navzájom bolo i je silnou oporou do bežných dní. Veď počúvajte, čítajte:    

                           

Miloš: Milujem chvíle, keď môžem byť sám. Nepotrebujem vtedy nikoho a nič. Len ticho byť. Vonku či dnu, len nech ma nikto a nič neruší, ani mobil. Láskyplné vzťahy, súzneniace spoločenstvo a priateľstvá – to je druhá strana mince. To je jing a jang. Som stále úžasnutý, aké príbehy sa odohrávajú v skupine, v kruhu priateľov, vo vzťahu muža a ženy. Milujem byť aj v skupine. Pri úvahe o samote a spoločnosti mi prišla na um spomienka, keď sme s mojou žienkou od seba. Ja idem na nejaký víkendový seminár alebo za prácou, alebo ona má čosi. Vtedy sa nesmierne teším, že budem sám. Potom, keď sa uvidíme, radosť je znovu obrovská. Ona hovorieva – bože, ako si mi chýbal. Ja odpovedám – aj ty si mi chýbala, ale také to bolo dobré! Tešievam sa na takéto chvíle.

A vzájomné obohacovanie? Časový úsek, keď sme v tomto vtelení, je relatívne krátky, a tak mojím krédom je - mať vzťahy v poriadku. Mať ich vysporiadané, nemať zášť, hnev, alebo niečo, prečo sa nerozprávame. Mne absolútne nedáva zmysel sa s niekým nerozprávať kvôli nejakej hlúposti. Ďakujem, že rozumiem, aké je to byť sociálnou a prepojenou bytosťou. Etikokruh je priestor, v ktorom prepojenie medzi nami cítiť veľmi a som za to vďačný.

Baška: Dobre si povedal a brnkol si i na to, čo sa mi deje v posledných mesiacoch. Nastali mi teraz vo vzťahoch, aj v priateľských, aj pracovných, také situácie, že sa nerozprávam s niektorými ľuďmi. Ani s dlhoročnými priateľmi, ani v práci s kolegyňami. Keď sme v rámci práce mali skypové stretnutie, jedna kolegyňa mi povedala, a citujem ju doslova, že „... cítim, že ti vadím“. Zaujímavé bolo, že jej slová nevyvolali vo mne strach z odmietnutia, akoby sa to stalo niekedy v minulosti. Pozorovala som sa v tom. Momentálne mám vo vzťahu s touto ženou, ale aj s ostatnými priateľmi, ako som povedala, silnú potrebu mať od nich odstup. Priestor časový, aby medzi nami bolo ticho, lebo potrebujem porozumieť sama v sebe aj im. Na druhej strane je to zrejme pochopené ako moje odmietanie iných.

Uvedomila som si, aké je príjemné každé ráno sa stretávať cez internet, byť od rána v spojení s priateľmi i sama so sebou, ale potom v reálnych každodenných vzťahoch nastávajú tiene. Prichádzajú tiene a riešia sa ťažké veci. Čo myslíte, je za mojou potrebou odstupu nejaký odpor? Prosím, posvieťte mi.

Vladimír Červenák: Skúmaj. Neskúmaj však svoj strach a odpor,  skús sa nacítiť na strach svojich kolegýň. Môže byť, že ti dávajú spätnú väzbu, že ty si odstúpila a ty potrebuješ priestor. Priestor na to, aby prišlo porozumenie.  To nie je útek. To je presne to, o čom hovoril Miloš: niekedy potrebuješ byť sama. V samote, keď sa stíšiš, vytvoríš si priestor pre Boha, aby do tohto priestoru mohol vstúpiť, aby do priestoru mohla vstúpiť celistvosť, aby tvoje myslenie bolo celistvejšie. Je to úplne prirodzená potreba dať si navzájom priestor, aby sme došli k uvedomeniu aj hodnotám. Napríklad aj k hodnote vášho vzťahu. To robíš pre druhých. Pre seba robíš to, že si vytváraš priestor, v ktorom sa uvoľníš. Dávaš priestor – nech sa deje. Nech príde. Nech sa ukáže.

Ak sa nacítiš na kolegyne, ktoré toto nemusia mať porozumené, tvoje stiahnutie môžu vnímať ako odmietnutie, ako nespokojnosť, ako kritiku, ako demonštráciu nesúhlasu. Treba teda preskúmať, či tvoje ticho je trest, ktorým trestáš ty ich aj seba, lebo sú iní a majú názorovo iný pohľad, ako máš ty. Alebo je to u teba vytvorenie priestoru, aby sa kvalita zvýšila, aby sa zvýšilo vedomie. Moja hypotéza je, že je to druhý prípad, preto vo svojom stíšení odpor nevidíš. Môže tam byť nejaký tienik, ktorý ešte niečo ukáže. Môže byť a je správne aj takto uvažovať, neskôr sa ukáže, čo to je. Netlač na seba. Uvoľni sa.

Baška: Tienik je zrejme v tom, že cítim, že ja potrebujem priestor na pochopenie a že až potom môže dôjsť k prepojeniu s kolegyňami, s priateľmi. Zároveň mám pochybnosť v sebe, či je to v poriadku. Hlava krúti, prináša otázky a všelijaké domnienky na všetky strany.

Vladimír Červenák: V hlave si treba vytvoriť priestor. Keď hlava začne krútiť, je stratená, čiže treba si vyprázdniť myšlienky a stíšiť sa. Keď sa stíšiš, pocity ti odpovedia, nie hlava. Srdce ti povie. Na to musí byť hlava ticho, aby bolo srdce počuť.

Miloš: Teraz sa mi vybavila spomienka na priateľov, ktorí majú  ešte žijúcich rodičov a nastali medzi rodičmi a ich deťmi nezhody ohľadom majetku. Každý mal o ňom i o tom, kto ho má užívať, inú predstavu. Detí sa rozhodnutie rodičov, užívať inak majetok, ako si to ony predstavovali, tak dotklo, že odrezali vzťahy s rodičmi. Jednoducho, prestali sa s nimi rozprávať, navštevovať, posielať k nim vnúčatká. Šlus. Nastala úplná uzávera, úplné ticho.

To je jedna z vecí, ktorej absolútne nerozumiem, ako je niečo také možné, že máš rodiča, ktorý tu je, ktorý sa len niečoho bojí, zľakne a ty ho celkom odstavíš na druhú koľaj. Je to už veľa rokov a stále sa nerozprávajú. Blízka vzdialená. Vzdialenááá, s tebou aj bez teba som stááále sááám... Fíha!

Vladimír Červenák: Keď cítime, že si nevieme niečo povedať alebo nerozumieme, je lepšie ostať ticho, mlčať a čakať, ako hovoriť a vytvárať konflikty a napätie. Keď ideme do konfrontácie alebo komunikujeme a nemáme porozumenie, rastie napätie. To znamená, že v nás rastie napätie a odpor. Padáme. Ak v tej chvíli ostaneme ticho a nehovoríme, minimálne nebudeme padať. Zostaneme síce stagnovať tam, ale frekvenčne nepadneme nižšie.

Aj v partnerskom vzťahu, keď je hádka, múdrejší ustúpi. Múdrejší preto, lebo vie, že ak bude výmena názorov a pohľadov pokračovať, konflikt sa bude eskalovať. Po prekročení istej hranice bude potom veľmi ťažké vzťah obnoviť v určitom čase a na určitom mieste. Niekedy muž od hádky odíde, žena problém však chce hneď riešiť. On sa zamkne do izby a ona búcha na dvere: otvor, ja si to chcem s tebou vykonzultovať! Ona je v pocite hnevu a ten pocit potrebuje uvoľniť, ale on vie, že keď vyjde z izby, môže ju zabiť. Zachraňuje jej život tým, že odíde. To nie je v tej chvíli útek, to nie je opustenie. To je prejav lásky. Muž si totiž uvedomuje svoju silu a môže ju zneužiť. Ak to už veľakrát urobil a nevie, ako inak komunikovať, keď nevie, ako ženu získať, keď nevie, lebo je slabý, ale niekde v hĺbke cíti, že by mal inak, tak radšej odíde. Vzdiali sa do „trucovne“. No nie je to truc. To je čakanie, kedy sa obnoví schopnosť sa spojiť. Obnoví sa ochota sa počúvať.

Miloš: Zaujímavý pohľad. Keď si vysvetľujeme so ženou niečo, ona to potrebuje mať vyrozprávané a hneď. Ja som ticho a ona vraví: mňa ide rozdrapiť, že ty si ticho. Ty kokso, ja by som ťa nakrájala na drobné, ale ty si ticho!

Vladimír Červenák: Treba o tom premýšľať a uvedomiť si priestor, v ktorom sa nachádzaš. Tak ostaneš v spojení a potom aj ticho je čitateľnejšie. Ak z teba však vyžaruje bezmocnosť, ona ju cíti a je zúrivá, lebo chce pri sebe silného muža, ktorý vie, kam ide a je sebavedomý, chráni ju a vedie. Ak si žena vyhodnotí ticho ako tvoju slabosť, ide do hnevu. Ona tiež v tej chvíli zoslabne. Hnev, zúrivosť sú prejavom slabosti. Tok energie sa zužuje, je ju síce navonok viac vidieť, ale tok priechodu sa zužuje.  Zospodu stúpa nahor – vždy, keď zvyšujeme intenzitu hlasu, sme v strachu, v úzkosti.

Ešte raz poviem: ak eskalácia pokračuje a my stále škrtíme ventil energie, je jej stále menej. Agresivita rastie a to je signál, že frekvenčne padáme. Lepšie je vtedy sa zastaviť a vytvoriť si priestor. V tomto priestore sa uvoľniť, nechať prietok energie, nech sa veci ukážu a vrátiť sa k dôvere. To je čas na opätovné uvoľnenie, aby si zas bol sám sebou, nie priškrtenou energiou. ... aby si nebol v neprirodzenom stave, v odpore. Potom môžeš znovu pristúpiť a skúsiť znovu. Niekedy to však trvá celé životy, kým dostaneme novú šancu. Nová šanca závisí práve od toho, ako hlboko problém eskalujeme. Čím viac umožníme, že vo vzťahu eskalujeme napätie, tým priamo úmerne dlhšie trvá, kým sa budeme môcť k sebe vrátiť a obnoviť celistvosť.

Toto je jeden z univerzálnych zákonov - s kým si vzťah narušíš, budeš musieť si ho raz vyliečiť, uzavrieť do celistvosti. Zvyknem hovoriť príklad: čím viac niekoho odmietaš, čím viac ho nenávidíš a nechceš vidieť, tým bližšie ho v budúcnosti pri sebe budeš mať. Veľký pozor na to, komu hovoríš – nenávidím ťa a nikdy viac ťa nechcem vidieť. To akoby si dobre nafúkanú loptu hodil o tvrdú stenu, ktorá je pred tebou. Lopta sa vráti a trafí ťa rovno do hlavy. Potom sa ti v budúcom zrodení narodí dieťa, budeš mu vravieť – ja ťa tak milujem a dieťa ti bude vrešťať – ty ma nenávidíííš. A ty sa čuduješ...

Rebeka: Presne, Vladko, ako hovoríš. Úplne do bodky. Po spojení a precitnutí s mojou mamou, som si všimla, že ona začala štebotať. Po úprimnom rozhovore s ňou som cítila, že mi balvan spadol z duše, nie z tela. Zrejme aj ona cítila to iste, lebo fakt šteboce. Ešte nikdy som ju nepočula tak rozprávať.

Vladimír Červenák: Samozrejme, že cítila. Veď pichliače z teba boli ako ostne. Vždy, keď si sa k nej priblížila so svojím odporom, tými ostňami si ju energeticky pichla rovno do srdca, tak čoby nevrešťala. Už som vysvetľoval, že my máme päť dimenzií a keď máš na energetickej úrovni vytasené pichliače, potom máš na emočnej blok. Tam sa ti vytvára clona, ktorú nevidíš a potom na mentálnej sa čuduješ, že ku každému, ku komu prídeš, zostane ticho a mŕtvy. Prečo sú okolo teba samí mŕtvi? ... alebo prečo vreštia bolesťou, že hento, tamto, že niečo im na tebe prekáža? Ty sa cítiš odmietnutá, opustená – nikto ma nechce, ale ty všade, kam prídeš, máš pred sebou kopije a ku komu sa priblížiš, prepichneš ho na energetickej úrovni. Na mentálnej trpíš samotou.

Odpustenie je práve to, že rozpoznáš, kde sa nachádzaš a stiahneš kopije nenávisti, sebanenávisti, sebaodmietania. Potom všade, kde prídeš, budú ľudia v pohode. Nereagujú na tvoje kopije, ale na teba.

Júlia: Vrátim sa k tichu. Za mladi som robievala to, že som sa prestala s mojím mužom rozprávať. Keď som sa neozvala týždeň, dva, tri, potom bol návrat späť z ticha ťažký. Bolo pre mňa ťažké začať sa s mužom rozprávať. 

Vladimír Červenák: Záleží na tom, z akého priestoru ticho ide. Ak to bol truc alebo trestanie, že si ho tichom trestala, teda odmietala, to je úplne iná situácia, o akej sa rozprávame. Nie je to isté, keď dvaja robia to isté. Každý môže byť v inom priestore. Keď to bol truc, ty si ho tichom trestala. Keď si ho dobre dobila, to si bila zároveň aj seba,  bolo ťažké vrátiť sa naspäť.

Keď si však vytváraš priateľské ticho, to je mier. Práve preto, že si v tichu, prichádza porozumenie, prečo konflikt vznikol. Vyjdu z pozadia konfliktu strachy aj z neho, aj ty pochopíš, aké strachy tebou hýbu. Môže prísť k prevzatiu zodpovednosti za situáciu, lebo je priestor na rozvinutie a uvoľnenie. Takýto priestor nevytvoríš, keď si v hneve, lebo je hnevom obsadený.

Je to rovnaké, ako keď si partneri obsadzujú svoj priestor. Keď žena ide do mužskej polarity, obsadí priestor mužovi a on automaticky oslabne. Cíti sa zbytočný. Keď muž vojde do priestoru ženy a obsadí jej ženský priestor, napríklad má ženské ego a chce byť s deťmi kamoš a priateľ a za dobrého, netrestá ich a keď treba trestať, obracia sa na ženu – povedz deťom... ženu týmto vytláča z jej priestoru a jej neostáva nič, len oslabnúť žensky.

My si musíme byť vedomí každý svojho priestoru a vládnuť v ňom spravodlivo. Láskou, ale zároveň rešpektovať priestor iných. Byť vo vzájomnej úcte. To je byť si vedomý svojho priestoru. Je dôležité uvedomovať si priestor. Na konci dňa sme priestorom, nie objektami, ktoré v priestore svojou pozornosťou vytváram. Keď sa zameriavam na veci, vytváram v priestore predmety, molekuly, kvanty, hmotu, ktorú vytváram práve zameraním pozornosti. V čom? V priestore. Kto je ten priestor? Ten, kto sa pýta.

Rastieme spolu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Vaša podpora stránok bez reklamy

Ďakujeme, 

pomáhate nám tvoriť lepší obsah.

Kalendár

Tipy a inšpirácie - spriatelené stránky rodiny Advaita